nascendi

Veľmi užitočný dokument o životných osudoch vynikajúceho veliteľa, ktorý sa zúčastnil väčšiny významných bojov počas Veľkej vlasteneckej vojny a ktorý len o vlások unikol čistkách v armáde a neskôr intrigám, ktorým politické a vojenské verchušky venovali väčšinu svojho času a energie.Vojenský stratég, ktorý svoje schopnosti nadobudol pri vojenských operáciách. Osobne viac uznávam Rokossovského než hrubiána Žukova, o ďalších maršaloch ani nehovoriac.

Vynikajúci dokument napriek tomu, alebo práve preto, že pôsobí na diváka depresívne a zahanbujúco. Je absurdné, akou pýchou disponuje človek, ktorý sa považuje za vrchol evolúcie a pritom výsledkom jeho činnosti je iba množenie sa a ničenie všetkého, čoho sa zmocní. Pokojný tón a slová komentátorky sú v kontraste s uvádzanými faktmi a naliehavosťou zmien, ak chceme zachrániť aspoň časť z toho, čo bez problémov fungovalo od dôb, v ktorých sa uspokojovali iba potreby a nie chamtivosť a bezohľadnosť jedincov s obrovskú mocou. Filmy tohto typu nemôžu nič zmeniť, nanajvýš tak uvedomenie si rýchlosti, ktorou sa rútime do neodvratnej katastrofy bez toho, aby sme mali k dispozícii náhradnú planétu.

Pretože Miro Žbirka je iba o pár rokov mladší, mal som možnosť sledovať jeho kariéru a tešiť sa z jeho skladieb v priamom prenose. Aj koncert k 40 výročiu jeho účinkovania bol zážitkom. Vhodný výber hostí a skvelá dramaturgia umožnili prehliadnuť, že v niektorých pasážach už jeho prejav poznačil vek. V každom prípade ho považujem za výnimočný zjav v populárnej hudbe a aplauz, ktorý zožal v najväčšej českej hale bol plne zaslúžený.

Skutočný a zanietených priateľov opery nie je veľa a preto každá snaha o jej popularizáciu je veľmi vítaná. Bežný poslucháč tuší, že bol nejaký Benjamino Gigli i Mária Callas, že Luciano Pavarotti má na popularizácii opery najväčší podiel a nepoznal by, že existuje Monserrat Caballé, keby s Freddiem Mercurym nezaspievala Barcelonu. Taká je pravda a pár bigotných operofilov na tom nič nezmení. Pre bežného poslucháča je opera spevohrou, pričom dôraz je na speve a nie na hre. Libretá opier nebývajú literárnymi klenotmi. Earle Stanley Gardner sa vyjadril, že opera je, keď prebodnú chlapa a on namiesto krvácania spieva. Väčšina divákov nepotrebuje počuť celú operu. Uspokojí sa s krásnymi, vynikajúco zaspievanými áriami. A takýmto očakávaniam dokázal Pavarotti najlepšie vyhovieť. V tom tkvie tajomstvo jeho gigantického úspechu. A tento film je veľmi pôsobivý.

Irena Kačírková bola mimoriadnym zjavom na českej hereckej scéne, ktorá celú hereckú kariéru i celý život bojovala proti nepriazni osudu i doby. Neobyčajná grácia, krása a podmanivý hlas jej v tom boji skôr škodili, ako pomáhali, pretože všadeprítomná závisť funguje za každej doby,m za každého režimu. Napriek všetkému je Irena Kačírková stelesnením veľmi konkrétneho typu ženy, ktorá nemá v týchto zemepisných šírkach nasledovníčky.

Petr Schulhoff bol pri značnom zjednodušení režisérom úspešných komédií a zaujímavých detektívok. Z detektívok je prvou práve Strach, v ktorej uviedol na scénu dvojicu detektívov Hrušínský-Brzobohatý. Schulhoffove detektívky reprezentovali v šesťdesiatych rokoch nový prúd v žánri českej filmovej detektívky. Civilné herectvo oboch zmienených detektívov, nové postupy pri odhaľovaní zločinu a pokles jeho ideologizácie prispeli k úspešnosti filmov. Bohužiaľ na tomto filme sa ešte uvedené prednosti neprejavili. Slimačí rozbeh, komplikovanosť a prilepený motív ho zaradili medzi vtedajší priemer. Ale v talianskom šušťáku bol Brzobohatý ako zo škatuľky.

Výborne som sa bavil, v závere filmu už menej. Námetovo blízke väčšine divákov, scenáristicky presné a nápadité, herecky zvládnuté, tak čo by človek ešte chcel viac. Postavy sú síce figúrkovité, nie sú to bežní ľudia, skôr ich karikatúry, ale na silné vyznenie filmu bolo asi potrebné použiť takúto nadsádzku. Ani si nespomínam, kedy naposledy som videl súčasnú českú komédiu na porovnateľnej úrovni.

Aj keď som dlhoročným čitateľom žánru sci-fi, pri jej filmovej forme bývam spravidla sklamaný. Neviem čím to je a už som si zvykol. Aj v tomto prípade som nemal mimoriadne očakávania a nemýlil som sa. Námet je ako obvykle skvelý, ale tým to aj končí. Nasleduje viac-menej trápenie sa scenáristu, ako pokračovať, ako rozvinúť ten skvelý začiatok. Snažil sa a namiešal mix všetkého možného. Problém je, že ostalo iba pri snažení a pri obvyklých troch hviezdičkách.

V súlade s názvom potvrdzujem, že všetko je premenlivé, i môj dojem z filmu. Dvojicu som mal veľmi rád. Okrem spomienok na jednu návštevu ich predstavenia v Bratislave, som mal ich LP, stále mám knihu Jana Vodňanského Jak mi dupou králíci a niekoľko ich slovných gagov na mojej webovej stránke. Pod premenlivým dojmom rozumiem, že niečo mohlo byť nakrútené lepšie, celý film skôr, ale aj tak vďaka za ten zvyšok.

Použitie mín vo vojenských operáciách je ako-tak odôvodniteľné. Ale ich použitie proti civilnému obyvateľstvu je číre zlo. Veď míny nie sú určené pre konkrétny cieľ. Odpáli ich náhodná obeť. Dokument o človeku, ktorý svoj život zasvätil vyhľadávaniu a zneškodňovaniu mín. Prišiel o polovicu nohy a ani to ho neodradilo. Skončil tak, ako skončiť musel. Ale jeho spoluobčania na neho nezabudli. Obzvlášť ma rozčúlilo, že ho tá čvarga, ktorá míny pokladala považovala za nepriateľa a snažila sa ho zabiť. Film bol sledom autentických záberov, takže mu nemožno nič vyčítať. Svoju informačnú i emočnú úlohu splnil a zvyšok je už na divákovi.