nascendi

Pretože som film sledoval bez akejkoľvek prípravy, strih z marockých chlapcov na hluchonemé japonské dievčatá som pripisoval technickej chybe videorekordéra. Potom som sa dostal do obrazu a film ma celkom zaujal. Najmä v uzlových momentoch, keď po nejakej takmer zanedbateľnej chybe začal príbeh žiť vlastným životom a uberať sa nekorigovateľným smerom. Preto mi tie parciálne happy endy (Cate Blanchett nepríde ani o ruku, opusteným deťom sa nič nestane, hluchonemá Japonka neskočí z balkóna) nepripadali vhodné, ani vierohodné. Paralelne bežiace štyri príbehy si pamätám ešte z Intolerancie, a tá je z roku 1916. Splietanie rôznych príbehov prostredníctvom dejových priesečníkov a podobné nápady majú pomerne krátky život. Stačí ich použiť v troch-štyroch filmoch a už diváka otravujú. Dlhšie majú úspech iba u divákov, ktorí zarputilo veria, že všetko so všetkým súvisí. Škoda, že som pre český dabing nemohol oceniť jazykovú mnohotvárnosť filmu.

Premiérová sólová jazda Billyho Boba Thorntona sa celkom vydarila. Nejde o žiaden revolučný filmový počin, ale pozornosti neunikne minimálne jeho herecký výkon. Film opätovne kladie znepokojivé otázky (viď napr. Ben X), komu prospieva, keď postihnutého jedinca bez prípravy vypustia medzi "normálnych" ľudí? Kto je zodpovedný za jeho zlyhanie? Ja kladiem znepokojivé otázky prekladateľovi názvu filmu: "A ináč ako? Jesť vám chutí?".

Keď existuje spoločenská objednávka verejnosti pobúrenej teroristickými akciami IRA, ohne chrbát aj oparochňovaná britská justícia. Pretože film nebol iba o zlyhaní nejakého inšpektora, ale aj justície ktorá nesúdila na základe dôkazov, ktoré by mimo akejkoľvek pochybnosti svedčili o vine odsúdených. V našich zemepisných šírkach máme s politickými objednávkami a s priznaniami obvinených veľké skúsenosti. Je preto určitým zadosťučinením sledovať, že tieto praktiky majú vo vymedzených podmienkach internacionálny charakter. Na filme oceňujem neprikrášľovanie skutočnosti a dobré herecké výkony. Nepáčilo sa mi pozvoľné naberanie tempa v prvej polovici filmu a tiež predpoklad, že divák o vtedajšom konflikte vie všetko potrebné (o ďalších dvadsať rokov to bude ešte horšie).

Nebol by som rád, ak by môj komentár presiahol hovorený text vo filme. Nebol by to žiaden problém. V prvých momentoch sledovania filmu som si myslel, že mi videorekordér nahral niečo iné. Potom som sa postupne ponáral do príbehu a stále intenzívnejšie vnímal jeho cudzokrajnú poetiku. A ešte dlho po jeho skončení som sa nad ním zamýšľal. To vôbec nie je málo od prvého kórejského filmu, ktorý som v živote videl. A keď som ho videl druhý krát, pridal som hviezdičku za atmosféru a vtip.

Od začiatku človek cíti, že bude nasledovať niečo neobyčajné. A tiež aj nasleduje napriek tomu, že kulisy príbehu i počet zúčastnených sú redukované na najnižšiu možnú úroveň. Príbeh je dobre vystavaný, s patričnou gradáciou, herci hrajú uveriteľne, posolstvo fimu je silné a dlho nevyprchá z pamäte.

Nepovažujem za nutné, aby sa divák orientoval v historických súvislostiach, pretože film je možné vnímať aj vo všeobecnejšej rovine. Rozumná bola voľba čiernobieleho materiálu, výborne bola vystihnutá atmosféra a ani voči hereckým výkonom nemožno mať námietky. V každom prípade je ale lepšie, keď divák vopred vie, o čom film je.

Očakávaná prezentácia Stoneovho pohľadu na vojnu vo Vietname, tentoraz optikou jej žijúcej obete. V pomaly plynúcom príbehu sledujeme postupnú adaptáciu zmrzačeného Rona na nové podmienky existencie, ktoré veľa možností neponúkajú. Uvedomujeme si aj pokrytectvo a predsudky okolia, ktoré má radšej mŕtvych hrdinov, než mrzákov. Tom Cruise tu podáva neobvykle dobrý herecký výkon. Vcelku je to ale dosť nepríjemný film aj pre neameričanov, presvedčených, že im sa to v žiadnom prípade nemôže stať. A ešte poznámka na okraj: Ron išiel do Vietnamu ako dobrovoľník. Na to by sa nemalo zabúdať.

Ani slávni autori a vynikajúci herci to nemali s touto nepohodlnou témou jednoduché. Pre mňa bola kľúčovou scéna, keď sa Quaylovci rozhodujú, či odviezť troch Afričanov autom alebo ich nechať šľapať celú noc do 40 km vzdialeného domova. A keď odviezť, čo potom s ostatnými? A v tom vidím celý problém. Radi sa vozíme v autách, pohodlne bývame, pekne sa obliekame, dobre si papkáme a keď nás niečo zabolí máme poruke odskúšané lieky. Lenže tento spôsob života môže žiť iba pár percent z obyvateľstva planéty a ten zvyšok si to vždy nejakým spôsobom odskáče. Na to však neradi myslíme, neradi sa na to aj pozeráme a už vôbec nemáme chuť s tým niečo naozaj robiť. Za nedeľným rezňom nikto nechce vidieť svinstvá na bitúnkoch a za jemným kožuchom palicami umlátené tulenčatá. Nepohodlný je ale nepohodlným filmom iba čiastočne. Nepríjemnú tému rozriedili do divácky znesiteľnej podoby na takmer homeopatickú koncentráciu. Módne roztrasená kamera s príslušným hudobným doprovodom pôsobí cudzorodo. Ale za pozretie film rozhodne stojí.

Veľmi pekný film s presne vystihnutou atmosférou a fantastickými hereckými výkonmi oboch hlavných predstaviteľov. Časť užívateľov upozorňuje na odchýlky príbehu oproti skutočnosti. Mne to vôbec neprekáža. Jednak preto, že film nepovažujem za životopisný a tiež preto, že z Lewisov poznám nanajvýš Jerry Lee Lewisa poskakujúceho u klavíru a spievajúceho svoje rokenroly.

Takmer celý čas projekcie som uvažoval, či je to zase jeden z filmov o vzostupe a páde nejakého gaunera, kde iba vymenili kulisy, osoby a obsadenie, alebo je to niečím nový, zaujímavý, zapamätateľný a teda aj užitočný film. Po záverečných titulkoch mi bolo jasné, že ide o druhú možnosť. Trochu ma mrazí pomyslenie, že problematika filmu nie je v našich súradniciach taká cudzia, ako by sme si priali.