Biopler

Dnes je to už fakt len forma, samotné prevedenie a štricák Belmondo čo dokáže nadchnúť diváka. Namiesto potenciálne pôsobivého deja nechá Godard dvoch hlavných protagonistov dlho kecať prázdne reči o "nesmrteľnosti chrústa", ktoré tempo snímky zrážajú pod tempo slaďáku na diskotéke. Skôr teda zaujme ako s nami autor hovorí cez titulky zobrazujúce sa ako nápisy na stenách či ako dá do popredia stret nového a starého pri ponuke magazínu Cahiers du cinema, tá myšlienka ma schuti pobavila. Taktiež sa mu výborne darí pri snímaní exteriérov Paríža, do ktorých skvele vkladá hudobný motív. Ako typický Francúz do filmu vloží národnú hymnu, tá mi už lezie hore krkom... vlastenectvo sa dá zobraziť aj inými formami. To chlapcov z novej vlny akosi vtedy nenapadlo.

Hitchcock si zobral dobrý námet na sfilmovanie, nešlo len o klasický milostný trojuholník a vyústením príbehu ma milo prekvapil. Priateľstvo, no v závere rivalita medzi dvoma mužmi vyvrcholila v trpký koniec pre manžela, ktorého stvárnil teatrálny Brisson, neustále sa uškŕňajúci do kamery. Jeho náprotivok Keen si viedol lepšie a jeho herectvo zobrazujúce prežívanie nedodržania sľubu prakticky polovicu filmu je výborné. Ondráková je herečka, na ktorú sa dobre pozeralo, no v mnohých scénach hrala afektovane. Snímka má stopáž do pohody, obrazovo je na veľmi dobrej úrovni.

Jedná sa o príbeh, ktorý hodne pripomína známe Coppolovo dielo The Conversation. Je to zručne natočený kus so zaujímavým obsadením hlavnej roly Travoltom, ktorý sa náramne hodí do tejto role. Dej pozvoľna plynie, z diela je cítiť lásku De Palmu k filmárčine, to ako odhaľuje rekonštrukciu nehody skrz zvukovú či neskôr obrazovú skladačku je lahôdka. Do očí bijúca naivita hlavných postáv vo finále mi však nedovolí ísť s hodnotením vyššie ako priemer. Celé je to podporené ešte báchorkou, že hoci Jack havaruje a nasadne do sanitky s krvácajúcim čelom, tak stále má pri sebe hovadsky veľké odpočúvacie zariadenie. Plusom sú hudobné motívy, či už mrazivejšie, alebo romantickejšie.

Táto romantická vecička sa tvári vychytralo kvôli svižnej réžii, ozvláštneniu v nechronologickom rozprávaní a hlavne vďaka ústrednej dvojke, ktorej to veľmi sluší. No keď slečne začne postupom času zase niečo aj na x-tom chalanovi vadiť, tak sa to celé zvrtne nečakane tak, že si zoberie ďalšieho chlapa. A to dokonca v rekordne rýchlom čase. Celé dielko sa tvári husto reálne, až to v závere vypáli nereálne vzhľadom na vykresľovaný charakter slečny Summer.

Je to pekná, no zároveň priemerná rozprávka pre dospelých. Dobre sa na to díva vďaka vizuálu aj detskej herečke Blue Richards. V príbehu sa dá i napriek množstvu postáv dobre orientovať, no záver s akýmsi nádychom hlavnej záporačky už nie je dotiahnutý a len tak ľahko seknutý. Ostatné postavy nie sú predstavené dostatočne, no to sa asi plánovalo pokračovanie...

Dochádza k tomu, že Sorrentino vykráda sám seba. Ľúbivý vizuál, dokonalá choreografia, cit pre odrazy svetla, tiene a pod., to všetko recykluje zo svojho najznámejšieho diela. Opäť má svojho obľúbenca Servilla, ktorý sa dokonale naučil Berlusconiho úšklebky a nebyť jeho, film by bol prázdny. On ho napĺňa i napriek faktu, že režisér ho pustí na pľac až po 50 minútach. Dovtedy sledujeme iného týpka, ktorý si vie obmotať krásne ženy okolo prsta a s nimi vyraziť sa votrieť Silviovi do pozornosti, ale je toho príliš, a ak už by som to aj prijal, tak je pre mňa nepochopiteľné ako ho rejža odpáli v ďalšom priebehu filmu. Ukáže sa, že celé jeho predstavovanie, párty, luxus, nahotinky, tanečky, spomalené zábery sú primárne na efekt, pre vábenie oka i ucha, no na konci filmu si poviete, že prázdne. Snímke chýba poriadna spojiťosť postáv, s výnimkou manželky Silvia, ktorá sa však tiež vytratí v určitej časti filmu, tentokrát do Kambodže. Berlusconi je nám predstavovaný skôr epizódne, zaujme jeho siahodlhý telefonát, kde jasne deklaruje aký vie byť brilantný populista. Alebo ako kŕmi vnúčika monológmi o tom ako vyrobiť pravdu svojou ráznosťou a silou prejavu. Sorrentinova veľkosť je badateľná vtedy keď si na základe epizód divák pospája ako dokáže tvorca servírovať kontrasty luxusu a pôžitkárstva na jednej strane a uvedomenia si starnutia a straty dôležitosti na strane druhej. Kontrast problémov obyčajného ľudu po zemetrasení verzus ľudí zhýralých večierkami, žijúcich neustále vo vlastných chúťkach. A v samotnom závere kontrast akoby "moderného" prázdneho života a klasiky, života kde nevládne hmota nad duchom.

Ako najproblémovejšie vidím to, že dej sa pohne zo svojho miesta až keď dve bábätká opustí ich mať. A to je až v polovici snímky, dovtedy je to vizuálne pekné, ale nie natoľko, aby ma to oslovilo na veľké superlatívy. Celý film má však zvláštnu auru a Grófová je čo sa týka práce s detskými hercami doma.

"Dejiny píše ruka, ktorá drží pero." Budem parafrázovať hlášku z filmu a tvrdím, že aj prsty, ktoré píšu tento komentár. Filmu som nedával veľa šancí už po 15 minútach. Totálne chabo vykreslené pozadie vzťahu dvojice, ktorá má ťahať celý film, ich nedostatočne rozvinutý vzťah je základná chyba. Keď sa už postupne dostaneme k tomu najpodstatnejšiemu, písaniu kníh, ani náznakom nám nie je ozrejmené na čom je postavený ich úspech, ako diváci sa poriadne nedozvieme obsah, skvelé myšlienky, či zápletky kníh, ktoré dobýjajú minimálne Francúzsko svojej doby. Keď sa rozvinie aj línia toho, že Colette je bisexuálka, tak jej prvej priateľky sa film zbaví celkom rýchlo, celé sa to pred nami odohráva skôr útržkovito. Potom môžem parafrázovať ďalšiu hlášku z filmu, ktorú Willy prednesie ako recenziu na knihu, ako môj dojem na film ako celok, že skrátka tomu celému chýba spád a poriadna zápletka. Ako dosť veľký fail pôsobí použitie angličtiny ako hovoreného jazyka v konfrontácii s tým, že všetko ostatné, písané rukou i vydávané v kníhkupectvách, je vo francúzštine. Ako päsť na oko na mňa pôsobilo čítanie úvodných riadkov rukopisu Colette v angličtine, zatiaľčo som sa díval na rukopis vo francúzštine. Ďalší fail - keď už to je vo francúzštine a čítam to v angličtine, tak to aspoň zahrajem a dám angličtine francúzsky prízvuk, otrasné. Keira nehrá nijako výnimočne, vedia ju tradične fajnovo obliecť, inak kostýmy ťažko vládnu celej snímke, jej prejav je málo výrazný, no i tak stačí na jej mužského kolegu.

Citeľne lacný kus, typická bejkovina so suchárskym humorom. Triky na kolene, no tie by šlo s prižmúrením oka prehliadnuť. Predsa je srandovné po rokoch sledovať ako tvorcovia chceli po svojom nakladať v sci-fi žánri. Novátorstvo v zobrazení mimozemšťana ako lopty s kačacími nožičkami je toho jasným dôkazom. Carpenter však príbehovo nemá čo ponúknuť, on si vo svojom debute skúšal ako narábať s filmovými prvkami a tak záver kde všetkých poslal dokelu ani nie je prekvapivý.

Bol som na projekcii, na ktorej bol prítomný aj režisér a ktorý sám seba predstavil ako ateistu, no hlavne ako človeka, ktorému vadí, že platí dane a z nich je financovaná Cirkev, ktorá stvára to čo vidíme vo filme. Bol z neho cítiť výrazný odpor. Režijne je snímka v poriadku, je pozerateľná, má skvelých hercov, myslím predovšetkým troch hlavných predstaviteľov kňazov, z ktorých každý žije vo svojom svete. Charaktery postáv sú dobre vymyslené a podporené dobrým scenárom. Film ako celok však nefunguje v zásadnej veci. Ak niekto dostane šancu niečo natočiť, možno aj chce urobiť veľkú výpoveď, ale v snahe vyjadriť veľa neraz nevyjadrí nič resp. málo. Je to problém aj tohto filmu, ktorý je preplnený množstvom motívov kritiky celého klerikálneho systému, a to kazí celkové vyznenie filmu. Snaha vtesnať do filmu všetko možné, v tomto prípade negatívne, sa neosvedčuje. Príbeh kňaza, ktorý žije so ženou, ide v závere do stratena. Načo bola dobrá jeho celá výstavba predtým? Len na to, aby sa skritizoval alkoholizmus kňaza? Alebo jeho život so ženou, ktorého počiatok ani náznakom nebol objasnený? Tiež sa mi nie úplne pozdáva obraz arcibiskupa, myslím jeho neustále vulgárne vyjadrovanie, to mi prišlo cez čiaru.