FlyBoy

Verím, že naladiť sa na výhradne mediatívny tón voľne plynúceho "nepríbehu", akokeby nezainteresovanú dokumentaristickú formu, či na spirituálnu frekvenciu plnú kultúrnych šifier a hádaniek, nemusí byť zrovna to najednoduchšie, ale pokiaľ má trpezlivý divák aspoň minimálny vzťah k existenčným kontrastom ako život/smrť, mladosť/staroba, človek/príroda alebo aj sklamanie/uzmierenie, niečim ho táto minimalistická púť určite poznačí. Mňa očarila autorkina vehemencia v nenútenom zobrazovaní spolupatričnosti ako takej, absolútne dychberúcim prelínaním trvale neúprosneho skutočna s dočasne odbremeňujúcim nadrealizmom (piano, tanec v lese) a taktiež skalopevným presvedčením, že kto cestu hľadá, tak ju poväčšinou nájde a vo výnimočných prípadoch, dosiahne aj kýženého cieľa. "Mogari no mori" je prenáramne netendečné dielo v ktorom nemožno prehliadnuť onu bezbrehú úprimnosť cirkulujúcu v intenciách nezištného humanizmu, duchovnej vzpruhy a esenciálnych paradoxov nášho bytia…"Running water never returns to its source."

Utopené v neprehľadnej akcií, nevzrušivej šablónovitosti a prehnaných ašpiráciach. Režisérsky toporné, nedomrlé. Jednorázový hybrid čo by odsýpajúca zábavka na upršaný podvečer a zároveň nepopierateľná hanba na margo vyváženej jednotky. "Well, chance has been taken."

Snaživý Favreau po uvedomelo rozkošníckej jednotke a rozpačito uondanej dvojke prenechal (resp. musel prenechať) štafetu hravému Blackovi a ten predviedol sympaticky nostalgický návrat ku koreňom vlastnej tvorby. Iron Mana naozaj dekonštruje a jeho univerzum vtipne podkopáva. Z egocentrického hoväda utápajúceho sa v psychických súžobách spravil ľudskú bytosť/oddaného partnera ktorá však stále nezabúda hláškovať a robiť si zo seba prdel. Kovový super-oblek je vysadený na druhú koľaj a slúži len ako nástroj na upevenie čiastkových (dramatizačných i sebaparodujúcich) bodov fabule. Slovo opäť dostáva Tonyho dôvtipnosť - kedy rovnako ako pri jeho zrode - si musí vypomôcť s tým, čo má zrovna po ruke a do problémov sa vrhnúť po hlave ako za starých časov. Shane slušne odignoroval komiksové konvencie, v niektorých úsekoch podarene sparafrázoval svoje najväčšie scenáristické majsterštyky ("Lethal Weapon", "Last Boy Scout") a predložil uvoľnené a hlavne svojrázne zakončenie ironmanovskej trilógie.

"Kynodontas" je exemplárnym príkladom diela na ktoré v Angličtine pasuje multifunkčné slovíčko Raw a to hneď v jeho niekoľkých prenesených významoch. Prvým z nich je Hardcore, tj. prevládajúca tvrdosť/surovosť v dejovom navršovaní telesne ubližujúcich, mozgy vymývajúcich a dôstojnosť dehonestujúcich praktík, ktoré ani nemožno považovať za znechucujúco brutálne, ale skôr bodavo šokantné. Podaktoré, napr. ony sexuálne orientované skopičiny do tejto škatulky nespadajú - sú akýmsi bizardným zmäkčením na pozadí prebiehajúceho psychologického teroru a predovšetkým tie "olizovacie" občasne nabádajú k nárazovým mini úšklebkom. Druhým synonymom je Serious, tj. vážnosť/skutočnosť a to vďaka priliehavému metaforizmu, ktorý skrz až surreálnu podobizeň izolovaného domu na čele s despotickým fotrom nastavuje spoločnosti zrkadlo odrážajúce dedičné zlozvyky slepej poslušnosti, nezdravej nadradenosti a vypočítavých klamstiev. Silným sa stáva tiež politický podtext v ktorom jasne rozpoznateľná paralela s globálnym trendom "ochraňovania od zlého" hovorí za všetko… "The politicians only want the best for all of us. But the little brother outside the garden isn't dead, he has grown up. We are at the end point of development. Where Zombies are little yellow flowers, there is slavery freedom." Tretím je výraz Cool, tj. aj štýlový/výstredný, čož možno považovať len za moju subjektívnu domnienku, ale ja sa fakt neubránim dojmu, že sa tu hrá málinko na efekt. Nevadí mi ak niekto modifikuje postupy ostrieľanejších fachmanov (Haneke), ale nechápem onu roztržitosť/sílenosť v ich implementácii…človeku až zíde na um: wannabe? Ďalej, nechcem krivdiť, no mám taký divný pocit, že ona "grécka pošahanosť" zaobalená do strohej formy sa v poslednej dobe stáva marketingovo ošetreným trademarkom z ktorého si každý druhý kritik sadne na riť len kvôli tomu, že je to od "pošahaných Grékov" a už sa nerieši, či to má aspoň základný pacing, dôkladné rozpracovanie nadhodených tém či nebodaj šancu na dlhodobejšiu katarziu. Rozhodne sa jedná o lepší priemer s viacerými pamätihodnými scénami i odkazmi, ale do kategórie postmoderných a myšlienkovo utriedených podobenstiev ("Holy Motors", "Bothersome Man") by som tento počin neradil.

[SFF 2013, Sydney] Mungiu úspešne pokračuje vo svojom koncentrovanom ťažení a divákovi opäť neotáľa chrstnúť blato rovno do ksichtu. Činí tak v hĺbkovo komponovaných záberoch, pedantne rozvrhnutej mizanscéne a za prispenia autentického herectva hlavných predstaviteliek. Snímok dobro a zlo priamo nekategorizuje, skôr stiera onu pomyselnú "tenkú červenú líniu" medzi obidvoma pojmami a dosvedčuje, že kardinálne zlyhania sa uskutočnujú práve na základe nerešpektovania tohto vymedzenia, v ilúziach vlastného presvedčenia. Nezaleží už potom na tom, či sa to udialo v mene viery, mimovoľne, naschvál alebo len tak z plezíru. Výsledok zarmucuje rovnako...a nevinné obete sa žiaľ vždy nájdu...

[SFF 2013, Sydney] Máme tu biológiu a jej interakcie, život a jeho deformácie a napokon, "Upstream Color" a jeho interpretácie...s ktorými by som sa až tak horúčkovito nezaťažoval a radšej ich nechal (za pomoci opakovaných pozretí) vymodelovať samé. Máme tu tiež fragmentárny stream of (un)consciousness naratív perfektne popudzujúci mozgové závity - dovedený do návykového extrému, k tomu odpovedajúcu, inštinktívnu strihovú montáž pravidelne trhajúcu kauzálny reťazec prebiehajúcich udalostí - podporenú jasnou definíciou tvorcovských zámerov a ukážkové "druhoplánové" narábanie s hĺbkou ostrosti, sýtosťou farieb i detailom ako takým. Carruthova senzuálna skúška odvahy…rozpínajúca sa do koláže vnútorných pochodov v ktorých sa navzájom potľačujú príznaky nevedomého sebaodcudzenia, eskalujúcej paranoie a duševnej očisty. Veru, amen tma a hurá na "Primer".

[SFF 2013, Sydney] Konverzačný skanzen z ktorého sála bezprostrednosť, sloboda a podivuhodnosť. Môžme prirovnávať k Allenovi, Truffautovi či Jarmuschovi, ale konečná podoba patrí len a len Baumbachovi, ktorého odteraz možno nazývať usilovným auteurom. Jeho "Frances Ha" je filmom nestrojeným a čo sa ústredných (aj bočných) motívov týka, pôsobivo komunikatívnym...

[SFF 2013, Sydney] Posílenie umeleckej ambicióznosti bangladéšskej kinematografie a zároveň estrádna rozprava nad nezmyselnosťou cenzúry, ktorá je tu skrz podivuhodné lokálne patálie vtipne zhadzovaná aby sa napokon z jej integrálneho porušenia stalo spirituálne vykúpenie. "Upotené" tempo a bengálske hefty som zo začiatku nedával, ale formálna stránka si po celú dobu trvania uvážene ide-to-svoje a rozvetvený príbeh ladne posúva ďalej. Herci/herečky sú energickou súčasťou na úrovni, ktorá buďto prudko rozrehlí alebo fiškálsky vytočí. "Television" možno označiť za pôdu duševne ťažko prebádateľnú, kultúrne komplikovanú, ale za to aj oprávnený smer osvojených ideí určujúcu a záujem o bližšie preskúmanie prebúdzajúcu. Inak unavujúca projekcia po ktorej ostane človeku v hlave menši prievan čo by evidentný dôkaz, že táto skúška zmysel istotne mala. 3+

[SFF 2013, Sydney] Audiovizuálny workshop s chytľavými prvkami fetišisticky budovanej hypnózy, podprahovo sarkastického podtónu a jemne kontemplatívnej symboliky. Provokatívne automatizovaný koncept pozorného voyera Refna v ktorom sa divák (sám) odsúva na druhú koľaj a do popredia vystupuje autorova vízia, kreatívnosť a úchylky s tým spojené. Pohromade to nedrží, a to len z dôvodu nadmerného obnosu referenčných zdrojov, ktoré si v tomto prípade podľa mňa nevyžadujú logické usporiadanie v syžete, ale skôr pocitovú štúdiu dielčich segmentov v jednotlivých sekvenciach. Je to drzé a asi aj namachrované, ale takisto zvodne podlé a sebaisté. Nicolas, ja ti odpúšťam...

[SFF 2013, Sydney] Pulzujúci holandský thriller s nádychom nasty dark comedy a takisto nepredvídateľná hra s divákom šikovne využívajúca a pretvárajúca prvky home-invasion filmov. Tiež hladko splývavá chiméra, ktorá si z reality robí súkromný majetok a na jeho pozemku infikuje ony stratené duše svojími kliatbami. Nie, nejde o žiadnu ordinárnu fantasy v ktorej by permanentne strašili papundekloví démoni, tu máme čo dočinenia so zlom takmer neviditeľným, nepravdepodobným a diabolsky precíznym…presne to, čo najviac podceňujeme. Zrodilo sa teda niečo medzi figuratívnou vyšinutosťou "Kynodontas" a chladnokrvnou krutosťou "Funny Games USA", ale z toho niečoho Alex van Warmerdam vyhotovil samobytný svet v ktorom niet núdze o pravidelné výkyvy nálad, zmeny diváckej percepcie a pokúšanie ničím nezviazanej predstavivosti. "Borgman" je šťavnatým diskusným žrádlom ako stvoreným na horlivé debaty a to predovšetkým vďaka svojej dráždivej neurčitosti, podmanivej cynickosti a vôli ísť až za hranice zaužívaných očakávaní.