Brooks

Drsná francúzska krimi s prekombinovaným dejom, veľkým počtom postáv, hektolitrami krvi, množstvom nahoty a akcie. Na danú zápletku je tempo prirýchle, buď mali príbehové linky zjednodušiť a pokrátiť, alebo im mali pridať minutáž a spomaliť rozprávanie. Psychológia postáv tu tiež absentuje, ide sa popovou cestou. Zatiaľ najslabší režisérov scenár. Veľa zachraňuje brilantná formálna stránka a nekompromisné finále, ktoré zarezonuje aj emocionálne. Marchal síce točí stále to isté, ale je v tom ako ryba vo vode.

Sollimova réžia je remeselne suverénna, akcia fantastická a Michael B. Jordan perfektný agent pomstiteľ, ale ten scenár akoby napísali pred tromi dekádami, v časoch jednoduchých fordoviek. Už druhý tohtoročný Sheridan,, ktorý je prinajmenšom rozporuplný. 3*

Pekne nasnímané divadlo, čb forma poteší vždy, slušní herci a to je tak všetko. Konfrontácie postáv pôsobia repetetívne a neživotne, cítiť z nich scenáristický konštrukt, chýba im prirodzenosť. Veď v skutočnej hádke, keď sa človek nechá strhnúť návalom emócií, určite neargumentuje tak kvetnatými a umeleckými monológovými perličkami Aspoň tak to bolo v hádkach, v ktorých som figuroval ja :) Pokiaľ chcete uveriteľný partnerský konflikt skúste Baumbacha, je omnoho realistickejši a emocionálnejší.

Tichý, emocionálne jemný romantický príbeh, ktorý mohol byť v rukách povolanejšieho režiséra drámou leonovských proporcií. Je vidieť, že Malick už vo svojich režijných začiatkoch uprednostňoval obraz pred slovom. Nie vždy je to na škodu, ale tu sa prikláňam k názoru, že príbeh, ktorý načrtol, stálo za to vyrozprávať tradičnejšou cestou. Oceňovaná Almendrosova kamera v spojení s Morriconeho hudbou najväčšou devízou filmu.

Už aspoň viem, kde bral Shyamalan inšpirácie pre svoj posledný hit. Tých podobností je tu fakt požehnane, obzvlášť v scéne výsluchu psychiatričkou. Inak sa mi opäť potvrdilo, že nie som fanúšikom De Palmu scenáristu, ale som veľkým obdivovateľom De Palmu režiséra. Silné hitchcockovské vplyvy, technické finesy, komplikované, častokrát veľmi dlhé zábery, záľuba vo voyeurizme, dráždivé rúško perverzie, hudba Pina Donaggia, John Lithgow v úlohe úchylného individua. Všetko akoby to bolo nakrútené priamo pre mňa, nebyť tých scenáristických nezmyslov, ktoré to prepájajú do jedného celku. Podobne som dopadol u Femme Fatale i u Dressed to Kill. Sú to pre mňa len hodnotné študijné materiály De Palmovej štylistickej výnimočnosti. Nedokážem si ich vôbec emocionálne užiť. Z formy som vždy vo vytržení, zo scenára v rozpakoch. 3*

Heist pohodička s očarujúcou retro štylizáciou a najikonickejšou buddy dvojicou strieborného plátna. V každom momente vkusná, inteligentná a vypointovaná zábava made by Hollywood. Pohodová nálada, legendárny hudobný motív, elegencia dobových kostýmov, atmosféra zafajčených barov, preplnených herní, tmavých uličiek. Súhra ústredného dua, k akej sa dnes už nikto ani nepriblíži. Skvelá rola pre Roberta Shawa. Prekvapivá pointa okolo postavy servírky. Osobne mi na Podraze prekáža nevyrovnanosť suverenity medzi Redfordom a Newmanom, kde prvý menovaný má omnoho viac priestoru, upozadenie ostatných účastníkov lúpeže a občasná okatá hra na efekt, chyby vďaka ktorým budem mať vždy radšej tú druhú spoloprácu legendárneho tria. Tam si to všetko sadlo úplne dokonale.

Naivne napísaný, psychologicky primitívny a katastrofálne obsadený survival. Relatívne krátka stopáž je plusom a pekné, fotogenické lokácie potešia oko, ale dejové zvraty a chovanie postáv, obzvlášť nechcene komického dua zabijakov, nadvihnú nejedno obočie. Jedinou ako-tak fungujúcou postavou je tu Bernthalov šerif, na nejakú pamätihodnú scénu si teraz ani nespomeniem. Že sa pod túto bezkrvnú mainstreamovú zákazku podpísal človek, ktorý si sám napísal a zrežíroval osobité a poetické Wind River je smutným dôkazom toho, že Hollywood zomelie každého. A Angelinu mám stále veľmi rád, ale sem teda nezapasovala vôbec.

Čo sa to so Shyamalanom stalo, že behom jednej dekády prešiel od tvorby takýchto filmov k tomuto? Jedna z najväčších záhad kinematografie. Znamenia sú žánrový bonbónik. Pekne napísané, držiace sa krehkého balansu medzi drámou a hororom, vynaliezavo nasnímané plýživou Fujimotovou kamerou,  so soundtrackom ako od Bernarda Hermanna, odkazujúcim až ku Psychu. Fenomenálny build-up hororových scén, emocionálna sila tých dramatických i precízne vedenie hercov prezrádzajú režisérovu životnú formu. Dokonca aj jeho obsadenie samého seba do, pre myšlienkovú rovinu snímky klúčovej vedľajšej úlohy, tu nepôsobí manieristicky, ako v jeho neskorších filmoch, ale hladko zapadá do celkovej nálady snímky. Škoda len toho finále, kde Shy uletel až príliš. "Návštevník" pôsobí dojmom veľmi zlého CGI a celá jeho scéna má podivný sebaparosický feeling, absolútne mi ku predchádzajúcemu dianiu nesedí. Preto len 4*.

Tuctová krimi s nie úplne tradičnou dejovou kostrou. Atmosféra prašného zapadákova, eskalujúci konflikt dvoch skupín, jemná koketéria s indiánskym mysticizmom a do toho veľká hviezda 90.rokov Val Kilmer v top forme. Znie to dobre, ale výsledok je nezáživný, tempo otupné. Réžia veterána Apteda pôsobí veľmi apaticky. Scenár mohol ponúkať viac zvratov, až na jeden šokujúci moment je ľahko predvídateľný a záporáci, typovo veľmi dobre obsadení, mohli dostať viac priestoru. Kilmer herecky spoľahlivý, ale do úlohy mi moc nesadol. 3*

Nálepka fantasy ma lákala, trailery a young adult feeling odrádzali a po prvom dieli mám jasno. Po väčšinu času chaotické, vizuálne utopené v tme a rozprávačsky mdlé. Jediná pútavá pasáž je prechod cez Vrásu a tá trvá asi päť minút. Neviem si predstaviť, ako by ma to nahodenými konfliktmi, predstavenými postavami a načrtnutou mytológiou zabavilo na ďalších 7 hodín, takže končím.