Dado

Miesto pri mori je možné v skratke definovať ako typickú honbu za Oscarmi. Inými slovami ide o snímku, ktorá u kritikov vyvoláva filmový orgazmus alebo aspoň nutkanie ho predstierať. A čo prostý divák? Ten občas uznanlivo pokýva hlavou nad prvkami kvalitného filmového umenia či ocení herecké výkony zúčastnených (hoci adorovanie Caseyho Afflecka, ktorý okrem jedného utrápeného výrazu nepredviedol zhola nič, je prinajmenšom rozporuplné), no s blížiacim sa záverom čoraz netrpezlivejšie kontroluje hodinky na zápästí. (55%)

Keď sa človek pri akomkoľvek filme stretne s recenziami plnými superlatívov a prirovnaní k tomu najlepšiemu, čo daný žáner priniesol (a navyše sa k tomu pridá 8 oscarových nominácií), musia jeho očakávania zákonite vystúpiť do obrovských výšok. O to tvrdší je však potom pád na zem v prípade neočakávaného sklamania. Priznám sa, od Prvého kontaktu som čakal všeličo, ale na prvú hodinu, ktorá pôsobí ako rozvláčny a nezáživný dokument o vynájdení mimozemskej verzie 'Prekladača Google', by ma nedokázalo pripraviť asi nič. Postupne sa snímka našťastie pohne správnym smerom a príbeh na podmanivom vizuálnom podklade a za pomoci skvelých hereckých výkonov napokon dokráča ku kvalitne vypointovanému záveru. Ten v divákovi dozrieva aj niekoľko hodín po nabehnutí záverečných titulkov a je pochopiteľne jedným z hlavných pilierov úspechu, ktorý film po celom svete zožal. Ani to však v mojom prípade nedokázalo odplaviť trpkú pachuť nevýraznej prvej polovice snímky, ktorú pravdepodobne skutočne docením až po opätovnom zhliadnutí. (65%)

Mel Gibson by sa mal podľa všetkého na herectvo definitívne vykašľať a na staré kolená venovať všetko svoje filmové úsilie výhradne réžii. Jeho najnovší počin Hacksaw Ridge je totiž nepochybne najlepšou snímkou, s ktorou mal za poslednú dekádu niečo dočinenia. Zároveň je to nesporný dôkaz toho, že druhá svetová vojna je stále bohatou studnicou silných príbehov jednotlivcov i celých skupín, ktoré si rozhodne zaslúžia, aby sa o nich prostredníctvom plátna kín dozvedela čo najširšia verejnosť. Film ako taký je možné rozdeliť na dve diametrálne odlišné polovice, ktoré tvoria jeden z najpôsobivejších zážitkov roka, zároveň sa však nedajú označiť ako bezchybné. V prvej by si charaktery postáv zaslúžili ešte o niečo hlbší rozbor (a možno aj lepší kasting, hoci to je pravdepodobne vec vyslovene subjektívna - Andrew Garfield sa skrátka mojím obľúbencom nestane asi nikdy), v tej druhej, hlavne v samotnom závere, by neuškodilo ubrať z príliš vzletného štýlu rozprávania príbehu. Najmä z týchto dôvodov sa po prvom zhliadnutí zatiaľ prikláňam k štyrom hviezdam. (80%)

Skutočne nie je film adaptáciou knihy akejsi dnešnej autorky, ktorej dali vysoké predaje jej diela medzi dievčatami s vekovým priemerom štrnásť rokov pocit, že vie skutočne písať? Osnova príbehu totiž nepustí - úchvatná predstava utopického sveta, ktorý sa však namiesto rozvoja či aspoň bližšieho opisu dočká len vytlačenia do úlohy pôsobivej kulisy s neuveriteľne premrhaným potenciálom, pričom dej sa radšej zameria na stokrát videnú lovestory muža a ženy, ktorí sú si aj napriek všemožným strastiam osudu jednoducho súdení. Nie príliš pozitívny dojem z vývoja udalostí by ešte dokázali tvorcovia snímky aspoň čiastočne napraviť, keby príbeh definitívne ukončili asi o 15 minút skôr a prinajhoršom by si tým nechali otvorené zadné dvierka pre zbytočné, no aspoň dôstojne vyrozprávané pokračovanie. Uponáhľaná záverečná snaha o totálne otrepaný happyend však pochováva aj tie posledné šance na lepšie hodnotenie. (45%)

Tempo rozvláčne a pomalé ako džezová skladba znejúca v prítmí zadymeného klubu snímke, narozdiel od väčšiny kúskov oplývajúcich rovnakou vlastnosťou, vôbec neškodí. Ba naopak, dotvára jeho smutnú a ponurú atmosféru, v ktorej popri charakteristickej hudobnej stránke vyčnieva najmä úchvatný výkon Ethana Hawkea, ktorému neľahká rola "Jamesa Deana džezu" Cheta Bakera sadla ako uliata. Aj (no nielen) vďaka tomu sa z Born to Be Blue stal minimálne pre mňa nečakaný, no o to väčší filmový zážitok. (80%)

Parádna akcia, hutná atmosféra a efekty - to všetko robí z Útoku na Biely dom jedného z najväčších adeptov na pomyselné ocenenie pre najlepší akčných filmov za posledné roky. A ľahko sa ním mohol aj stať, nebyť dvoch vecí. Prvou je rozvláčna úvodná polhodina, ktorá sa snaží poctivo pripraviť pôdu pre nadchádzajúce udalosti, avšak jej okresaní na pár povinných scén vťahujúcich diváka do diania by sa filmu ako celku nebolo vôbec nič stalo. Druhou je prehnaný americký patriotizmus, hoci sám o sebe ani nie je niečím, čo by malo zmysel snímke vyčítať (Emmerich sa na staré kolená už asi nezmení). Vlastenecký pátos má však veľký vplyv na scény, ktoré asi mali podľa zámeru scenáristov vyznieť seriózne, no vo výsledku pôsobia ako z úmyselnej paródie na podobné tituly, pričom vrcholom je záverečná scéna zatknutia jedného zo zloduchov, pri ktorej priam čakáte jeho zúfalý výkrik - "A bolo by sa mi to aj podarilo nebyť vás, otravných deciek.". Vo výsledku je to však samozrejme stále kúsok, pri ktorom sa človek rozhodne nudiť nemôže. (60%)

Dvojhodinová definícia poriadneho letného blockbusteru. K tomu skutočne netreba nič dodávať. (90%)

Akčné komédie o dvoch hláškujúcich magoroch nie sú v Hollywoode vlastne ničím výnimočným. Väčšina tvorcov, ktorým kvázi náročný divák s radosťou udelí nálepku neoriginálnych fušerov, robí z týchto filmov ľahké sústa na večer, kedy človek vypne mozog a nechá sa unášať absurdnými scénami ťažkopádne látajúcimi deravý scenár. Shane Black si však v rámci tejto kategórie spravil ešte vlastný podžáner tým, že do hlavných úloh zakaždým naláka dvojicu hereckých es a do scenára naseká čo najviac postáv a ešte viac dejových zvratov. Pre niekoho je výsledkom brilantný kúsok, o ktorom sa už po pár dňoch bude neochvejne vyjadrovať ako o ďalšom kulte svojho obľúbeného scenáristu a teraz aj režiséra v jednom. Iní však uvidia len (na jedno zhliadnutie) ťažko stráviteľný hybrid, ktorý má nepochybne niečo do seba, no orientácia v deji je zbytočne sťažená vyššie zmienenými aspektami a dialógy sú občas natoľko prekombinované, až vo výsledku nefungujú o nič lepšie, než rýchlo naškrabané výtvory spomínaných "fušerov". Ostrí chlapci si už len vďaka Blackovmu statusu nájdu svojich fanúšikov, ja však asi patrím medzi menej náročných divákov a nabudúce tak dám radšej prednosť nejakej starej dobrej kravine. (60%)

Hľadá sa Dory pokračuje v nastolenom trende pixarovských pokračovaní. Podobne, ako tomu bolo v prípade druhého príbehu Áut a študenských rokov Príšeriek, je ďalšie podmorské dobrodružstvo (odohrávajúce sa vo veľkej miere paradoxne na súši) zábudlivej Dory, ktorej tentoraz starí známi Marlin a Nemo robia viac-menej len krovie, správne ukecané, vtipné, občas dramatické, vizuálne nedostihnuteľné a z pochopiteľných dôvodov aj príjemne nostalgické. No tentoraz mu chýba ten neopísateľný prvok, ktorý spraví zo zábavnej animovanej jazdy nezabudnuteľný zážitok. V skratke niečo, čo sa z filmov obľúbeného štúdia vytratilo s príchodom tohto desaťročia a čo sa po rozpačitých (no stále konkurenciu prevyšujúcich) pokusoch čiastočne vrátilo až minulý rok vďaka V hlave. (75%)

Istým spôsobom pokračovanie Kokosov na snehu, ktoré si od štvorice černošských sympaťákov požičiava omnoho viac, než len kontúry príbehu o nezlomnej vôli a túžbe ísť si za svojím olympijským snom. Niektoré z paralel (postavy trénera a otca, príjemne hravá hudba) sú navyše natoľko zreteľné, až človek získa pocit, že tvorcovia pri hľadaní nápadov čerpali z jamajského štvorbobu úmyselne. Možno aj preto nedokážem ísť, aspoň po prvom zhliadnutí, s hodnotením ešte vyššie. Aj napriek tomu sa však nedá Orlovi Eddiemu uprieť status jedného z najväčších filmových prekvapení poslednej doby, pričom v krátkom dialógu medzi hlavným hrdinom a jeho mamou na letisku som opäť našiel scénu, ktorú si môžem pustiť aj stokrát za sebou a zakaždým pocítiť na chrbte príjemné zimomriavky. (85%)