Dado

Pútavá dráma s poctivo budovanou atmosférou a presvedčivými hereckými výkonmi na čele s mrazivým predstavením Johna Goodmana, ktorej značne uškodila snaha tvorcov prepojiť film s titulom Cloverfield spred ôsmich rokov. Nech by som totiž akokoľvek veľmi chcel siahnuť po vyššom hodnotení, ktoré si komorná časť snímky nepochybne zaslúži, záver mi v tomto smere bohužiaľ zväzuje ruky. Tam, kde totiž malo prísť k vyvrcholeniu filmu a zodpovedaniu všetkých otázok, zostala len prvoplánovo pôsobiaca snaha o prepojenie príbehu so spomínaným filmom. Navyše pokiaľ tento fakt ignorujeme a Ulicu Cloverfield 10 berieme ako samostatný produkt, koniec vyznieva ako totálne zlyhanie scenáristov, ktorým zdanlivo došla fantázia v tej najmenej vhodnej chvíli a sľubne rozbehnutý príbeh tak uzavreli tým najotrepanejším možným spôsobom. (70%)

Jeden z najväčších kultov (aspoň za veľkou mlákou) v rámci osemdesiatkových tínedžerských komédií na mňa paradoxne zapôsobil skôr rozpačitým dojmom. Narozdiel od ďalších uznávaných filmov Johna Hughesa na čele s Raňajkovým klubom tu v kombinácii s humornými pasážami dramatická línia (premena Ferrisovho najlepšieho kamaráta) trochu škrípe a vyznieva ako klišé, ktorému sa dalo vyhnúť. Osobne ma nemilo prekvapila aj nekonzistentná nadväznosť jednotlivých scén na seba, čo môže človeka občas zbytočne miasť. Aj napriek neduhom však Voľný deň Ferrisa Buellera v sebe nesie nezameniteľný rukopis už spomínaného výnimočného scenáristu a režiséra, vďaka čomu aj po troch desaťročiach od svojho vzniku dokáže stále dobre pobaviť. (65%)

Po nemastnej-neslanej predchádzajúcej časti sme sa napokon dočkali záverečného vyvrcholenia, ktoré sa pri zvážení kvalít celej série dá považovať za dôstojné. Vyslovene strhujúceho finále sa síce divák nedočká, no strastiplná cesta hlavných hrdinov s cieľom až v samotnom srdci nenávideného politického režimu je spracovaná nepochybne zaujímavo. Navyše 135-minútová stopáž tentokrát odsýpa pomerne svižne, hoci sa opäť nájde niekoľko scén, ktoré minimálne mne ako človeku neznalému predlohy pripadali ako zbytočná vata. Režisérovi sa navyše pomerne darí vytvárať atmosféru, avšak samotné napätie z nej plynúce často stroskotáva na fakte, že dej je predvídateľný, čo nanešťastie platí aj pre najdôležitejšie zvraty celého filmu. V závere navyše dôjde aj v tomto smere celej snímke dych a koniec si tak namiesto pomenovania veľkolepý vyslúži skôr prívlastok rozpačitý, čo o následnom šťastnom konci platí dvojnásobne. Fanúšikovia aj napriek tomu pravdepodobne budú spokojní, z môjho pohľadu však zostáva vrcholom celej série druhý diel. (65%)

Asi nie som jediný, kto v prípade prvej časti vyvrcholenia príbehu Katniss Everdeenovej zažíval menšie déjà vu. Štyri roky predtým, než si tento film podmanil plátna kín, sme sledovali vyvrcholenie inej, ešte rozsiahlejšej a dovolím si tvrdiť, že aj kvalitnejšej adaptácie knižnej série. Avšak kým v predposlednom filme o Harrym Potterovi sa v siahodlhej, nie príliš zaujímavej ceste hlavných hrdinov občas mihli svetlé miesta, u Drozdajky nevidím v rozdelení záverečnej knihy do dvoch filmov nič viac, než len vypočítavosť štúdia a jeho snahu o čo najvyššie tržby. Tretia časť Hier o život sa až na minimum momentov vlečie v totálne nezáživnom tempe, ktoré môžu oceniť len zarytý fanúšikovia či už kníh alebo len samotných filmov. Samozrejme, technicky je to zvládnuté na slušnej úrovni, Howardova hudba ako obyčajne hodná držiteľa šiestich oscarových nominácií. Ibaže ani tieto pozitíva nie sú dostatočným závažím na váhach, najmä keď na druhej miske leží fádny dej. Ten totiž nedokáže po celý čas udržať pozornosť diváka a je dôkazom, že keby sa scenár okresal o zbytočné pasáže (ktorých je viac ako dosť) a z poslednej knihy by vznikol jeden film, hoci aj atakujúci trojhodinovú stopáž, bolo by to omnoho záživnejšie i pre tých, ktorí neobľubujú tento nový podžáner fantasy (zaujímavý postapokalyptický svet vytlačený do úzadia tuctovou lovestory hlavnej hrdinky). Ale prachy sú prachy... (40%)

Vtipné, svižné a cool, presne ako aj hrané adaptácie komiksov od Marvelu, s ktorými sa v posledných rokoch roztrhlo vrece. Dejovo je však Veľká Šestka len zlátaninou plnou klišé, kde vážne dialógy vyznievajú neuveriteľne strojene, zásluhou čoho to občas vyzerá tak, akoby ešte aj animované postavy boli schopné amatérskeho prehrávania, a zvraty, vrátane toho najväčšieho, sú predvídateľné desiatky minút dopredu. Animácia je samozrejme skvelá, avšak to je dnes v prípade animovaných filmov s obrovskými rozpočtami v úvodzovkách len očakávaným štandardom, ktorý poteší oko, no nezakryje pred ním ostatné nedostatky. Slovenský dabing sa ako v prípade väčšiny animákov dabovaných do kín vydaril, obzvlášť poteší obsadenie hlasov, ktoré sa v televíznom dabingu takmer nevyskytujú (Lucia Bugalová, Zuzana Šťastná). (65%)

Aj napriek istým faktografickým chybám v scenári, ktoré hravo odhalí každý, kto venuje chvíľu svojho času bádaniu po informáciách, tu máme dôstojnú poctu pre vôbec prvého človeka, ktorý kedy podstúpil operáciu na zmenu pohlavia. A nielen to. Dánske dievča sa dá bezpochyby označiť ako výnimočná snímka, v ktorej pod dohľadom Toma Hoopera klape všetko tak, ako vo filme oscarového režiséra klapať má. Príbeh síce neprináša žiadne šokujúce zvraty, ktoré by diváka dvíhali zo stoličky (iba ak toho, ktorý film sledoval bez akýchkoľvek vedomostí o ňom), občas mu chýba väčší spád, na druhej strane však v správnych okamihoch dokáže citovo zapôsobiť, v iných zamraziť svojou kontroverznosťou. K týmto pozitívnym aspektom okrem samotnej témy, ktorá tvorí základ filmu, dopomáhajú výnimočné skladateľské schopnosti Alexandra Desplata a najmä bravúrne herecké výkony ústrednej dvojice. Hoci to ako fanúšik Leonarda DiCapria hovorím nerád, asi nebudem jediný, koho vôbec neprekvapí, pokiaľ si Eddie Redmayne odnesie na konci februára po roku opäť zlatú sošku a jeho konkurentovi tak opäť zostanú len oči pre plač a internet plný satiry mierenej na jeho adresu. (80%)

Opäť raz romantický film s nesmierne originálnym nápadom, sympatickými hrdinami a podmanivou atmosférou, ktorý rozvíril inak pokojné vody tohto žánru. Len škoda samotného rozuzlenia filmu, v ktorom scenáristi akoby stratili odvahu a radšej si zvolili ľahšiu alternatívu v podobe toho najpredvídateľnejšieho šťastného konca, aký len mohli divákovi ponúknuť. Nebyť tohto zbytočného šliapnutia na brzdu, dalo by sa hovoriť možno aj o najlepšej zámorskej žánrovke prebiehajúceho desaťročia. (80%)

Pokiaľ by sa mi niekto pred zhliadnutím The Hateful Eight snažil nahovoriť, že ma Tarantinov návrat ku koreňom jeho tvorby bude neuveriteľne baviť, len ťažko by som mu dokázal uveriť. Na rozdiel od posledných dvoch snímok svetoznámeho režiséra mi totiž jeho staršie kúsky založené predovšetkým na nekonečných konverzáciách nikdy nesedeli a nad prehláseniami, v ktorých sa často opakovali slová ako "nezabudnuteľný, geniálny, kultový", som občas len nechápavo krútil hlavou. Príbeh ôsmych hrozných (nenávistných, odporných, závisí už od vás, ktorý preklad preferujete najviac) možno dáva prednosť komornejšej atmosfére na úkor poriadne krvavej, no do celej skladačky dokonale zapadajúcej akcie v štýle prestrelky v rezidencii z Divokého Djanga, ani to však nič nemení na svižnom plynutí deja. Dusná atmosféra sa po celý čas vznáša nad hlavami hlavných hrdinov uväznených snehovou búrkou v starom zrube, zdanlivo bezpredmetné dialógy aj za pomoci kvalitných hereckých výkonov šikovne odhaľujú charakter jednotlivých postáv a nemilosrdne posúvajú ich osudy k nevyhnutnému rozuzleniu. Do toho v správnych okamihoch zaznejú tóny Morriconeho hudby a ešte viac tak pridajú už beztak vyhrotenej situácii, v ktorej divák len napäto očakáva, odkiaľ naňho znenazdajky vyskočí prekvapivý zvrat. Ak by som bol nútený zhrnúť hodnotenie celého filmu do jednej krátkej vety, povedal by som, že ešte nikdy v živote mi tri hodiny pri sledovaní filmu neubehli tak rýchlo. (95%)

Po minuloročnom sklamaní som k ďalšiemu oscarovému záťahu, ktorý si pre filmový svet pripravil A.G. Iñarritu, pristupoval s omnoho väčšou opatrnosťou. Faktom je, že ani Revenant nie je filmom, ktorý by dokázal popri kritikoch suverénne osloviť aj širokú verejnosť. Na to v dlhočiznej stopáži chýba viac takých scén, aké nám španielsky režisér ponúkol v prvej polhodine a následne až v priebehu záverečného rozuzlenia. Scén, ktoré sledujúcim vyrazia dych a nemilosrdne ich prikovajú k sedadlám ešte na dlhé minúty po tom, čo sa dramatická pasáž odohrala. Omnoho väčší priestor dostávajú nekonečné zábery na zasneženú prírodu, ktoré však najmä zásluhou famóznej kamery majú vždy niečo do seba (Lubezki si sebavedome ide u akademikov po čistý hetrik), či scény zamieravajúce sa na psychologické rozpoloženie hlavného hrdinu, prípadne na indiánov, ktorí nie sú vo filme ničím iným, len zbytočným krovím a nič na tom nezmení ani neustála scenáristická snaha presvedčiť nás o opaku. Pasáže tohto typu nepochybne u istej skupiny ľudí zabodujú, avšak bežnému divákovi len ťažko ponúknu to, čo od sledovania filmu očakáva. Popri kamere necháva snímka vyniknúť predovšetkým herecké obsadenie. Leonardo DiCaprio tentoraz siahol, preňho trochu netypicky, po úlohe, ktorá je už sama osebe natoľko silná, že by dokázala priniesť zlatú sošku aj menej nadanému hercovi. To však rozhodne neznamená, že by si ju on sám nemal zaslúžiť, zvládol ju totiž bravúrne. Nemenej skvelý (v spoločných scénach s DiCapriom dokonca suverénnejší) je Tom Hardy, ktorého stvárnenie hlavného antagonistu bolo úchvatné. Nielen oni svojim hereckým umením ťahajú zaujímavé a v istých momentoch nepochybne napínavé spracovanie neuveriteľného príbehu, ktorého kostra je však natoľko prostá, že by na jeho dôstojné prevedenie na filmové plátno bohato postačila aj polovičná dĺžka. (70%)

Niekedy človeka sklamú filmy, na ktoré sa teší aj niekoľko mesiacov pred ich príchodom do svetových kín. A inokedy ho zase veľmi príjemne prekvapí kúsok, o ktorého existencii sa dozvedel počas úvodných titulkov v televízii. Veľmi dobrým príkladom druhého spomínaného prípadu je práve Serendipity. Zdanlivo nenáročná a občas poriadne presladená romantická snímka s nádychom komédie, ktorú ťahá medzi výnimočné žánrové tituly predovšetkým zaujímavý a pomerne neobvyklý námet spoločne so sympatickou ústrednou dvojicou a neobyčajnou scenáristickou schopnosťou vytvoriť vytvoriť reťazec náhod, ktorý je natoľko neuveriteľný, až sa napokon pevne obmotá okolo diváka a ten celú nepravdepodobnú hru na osud zhltne aj s navijakom. To, že celý príbeh napokon doputuje do ľahko čitateľného záveru, nie je v tomto konkrétnom prípade žiadnou slabinou, ale nevyhnutnou čerešničkou na celej torte, ktorej chuť si v budúcnosti určite rád pripomeniem. (75%)