Dado

Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Pokiaľ tak však náhodou predsa len urobíš a zistíš pritom, že ťa jej prúd neodniesol, skúsiš to aj tretí raz, potom štvrtý. Takto až dovtedy, kým ťa známe vody nezradia a ty sa neutopíš. S výnimkou poslednej vety to nejako takto pravdepodobne vidia aj v Marvel Studios a tak nám budú ich šablónovité projekty prinášať dovtedy, kým si napokon aj úplne posledný filmový divák neuvedomí, že ani najobľúbenejšie jedlo by mu nechutilo donekonečna, keby ho mal na stole každý deň. Ani príbeh mravčieho hrdinu neprináša do žánru komiksových adaptácii nič inovatívne, tobôž nie prelomové. Práve naopak, Ant-Man sa vezie v hlbokých koľajach, ktoré za posledné roky vyhĺbili jeho predchodcovia. Na jednej strane sa rozhodne nedá povedať, že by to bola tentoraz nuda. Veď hláškujúce postavy na čele s hlavným hrdinom a efektné akčné scény budú svojím spôsobom vždy zárukou toho, že návštevník kina nezaspí v polovici filmu. Neustále omieľaný príbeh o záchrane sveta s nepravdepodobným happyendom (pri ktorom v tomto prípade scenáristi vyslovene varia z vody) a záporákom, ktorý zákonite musí otrčiť kopytá, však nemôžu fungovať neustále. Pritom by stačilo naskočiť na vlak, ktorý rozbehol minulý rok Kapitán Amerika a vydať sa tak cestou nie zásadných, no pravidelných inovácií, ktoré by sprevádzali ďalšie nové filmy zasadené do tohto univerza. V prípade, že sa tak nestane, sa v budúcnosti, ktorá nemusí byť až taká vzdialená, dočkáme toho, že jedného dňa tento subžáner upadne do nemilosti tak kritikov, ako aj divákov. (55%)

S prehľadom najlepšia pixarovská práca od tretieho príbehu hračiek. Nosnou kostrou celého filmu je predovšetkým originálny nápad, v ktorom dominuje pútavý príbeh so zaujímavými hlavnými hrdinami a správny pomer vtipných výstupov s dojemnými scénami, ktoré sú navyše veľmi dobre načasované. Tvorcovia pritom samozrejme nezabúdajú na tradične famóznu animáciu a svojej povesti skvelého skladateľa filmovej hudby nezostáva nič dlžný ani Michael Giacchino. Môj výsledný dojem z najhorúcejšieho kandidáta na tohtoročný zisk Oscara (nielen) v kategórii "najlepší animovaný film" je tak pochopiteľne veľmi pozitívny. V ponímaní systému hodnotenia databázy sa však po prvom zhliadnutí prikláňam k štyrom hviezdam, nakoľko pri porovnaní so skutočne nezabudnuteľnými kúskami, ktoré vyšli z dielne úspešného amerického štúdia v minulom desaťročí, sa nedokážem zbaviť pocitu, že z tejto myšlienkovej road movie sa dalo predsa len vyťažiť ešte o kúsok viac. (85%)

Brad Bird pri nakrúcaní Krajiny zajtrajška zjavne zabudol, že tentoraz nepracoval na ďalšom animovanom filme. V nich je výstredné správanie postáv a s ním späté dialógy medzi nimi brané s nepredstieraným úsmevom, v hranej snímke však pôsobia neprirodzene, to isté platí aj pre rozpačité gagy (tým nasadzuje pomyselnú korunku grgajúca hlavná hrdinka). Pozitívnejší dojem na druhej strane prináša pôsobivý vizuál. Aj ten je však bohužiaľ obmedzený len na pár scén, pričom tie najlepšie z nich poslúžili, podobne ako aj v samotnej dejovej línii, len ako klamlivá reklama na nezabudnuteľnú filmovú cestu do pôvabnej budúcnosti, z ktorej sa napokon vykľul len nemastný-neslaný zájazd, ktorým vás prevedie pár dobre zaplatených, známych hereckých tvárí. (50%)

Veľmi príjemné prekvapenie od severných susedov. Netvrdím, že kvalitu Mesta 44 neznižuje pár hluchých miest a človek, ktorý nemá o povstaní vo Varšave dostatočné znalosti, sa v nie príliš prehľadnej časovej náväznosti jednotlivých scén ľahko stratí. Napriek tomu však netreba ignorovať to, že film podáva unikátne svedectvo o desivých udalostiach, ktoré sa odohrali v hlavnom meste Poľska, a to navyše s tak vierohodným prostredím a naturalistickými akčnými pasážami, že by sa za podobné spracovanie nemusel hanbiť ani hocijaký hollywoodsky film s niekoľkonásobne vyššími finančnými prostriedkami (v prípade tohto filmu rozpočet činil približne šesť miliónov amerických dolárov). Celú atmosféru navyše dotvárajú poväčšine kvalitné herecké výkony mladých hercov, z ktorých najviac vyčnieva ešte len 19-ročná Zofia Wichłacz, ktorá dokázala, že úlohu hlavnej ženskej hrdinky nezískala pomocou protekcie (matka režisérka, otec kameraman), ale najmä vďaka nespornému talentu. Na záver si nedokážem odpustiť jednu vec, ktorou pôjdem pravdepodobne proti prúdu - musím vyzdvihnúť niekoľko scén, ktoré sa podľa mnohých do podobnej snímky vôbec nehodili. Najmä surrealistický moment zobrazujúci prvý bozk hlavných hrdinov je totiž krásnou metaforou, ktorá ukazuje, ako sa zdanlivo obyčajná vec môže stať v ťažkých časoch pre jej priamych účastníkov výnimočným, priam magickým okamihom. (80%)

Spojenie slov komorné a sci-fi nejde na prvý pohľad veľmi dohromady. Mladý režisér Craig Zobel si však z toho ťažkú hlavu nerobil a presne týmto smerom sa rozhodol vybrať pri filmovej adaptácii románu Roberta C. O'Briena, ktorý vyšiel ešte v 70. rokoch minulého storočia. A verte či nie, zo začiatku celá dejová línia funguje takmer bezchybne, pričom k vierohodnosti vôbec nepotrebuje veľkolepé kulisy vytvárajúce dojem postapokalyptického sveta. Bohato jej totiž stačia vhodne zvolené repliky v scenári, vďaka ktorým divák dokáže pochopiť neľahkú situáciu hlavných hrdinov aj v prostredí, ktoré by si za iných okolností spájal s týmto žánrom skutočne len málokto. Práve scenár sa však s príchodom tretej postavy stáva slabinou celého filmu. Dovtedy starostlivo budovaná atmosféra totiž ustupuje do ústrania na úkor nezáživného romantického trojuholníka. Nič na tom nemení ani fakt, že Chris Pine je paradoxne herecky asi najsvetlejším momentom popri mierne prehrávajúcom Chiwetelovi Ejioforovi a Margot Robbie, ktorej som rolu naivnej husičky nedokázal úplne uveriť ani v jednej scéne. Dojem dokáže jemne poopraviť zaujímavý záver, no i napriek tomu si dovolím tvrdiť, že film mohol dopadnúť lepšie, pokiaľ by si udržal kvalitu nastolenú v prvej polovici a najmä nemenil počet postáv z knižnej predlohy. (60%)

Ak sa niekto tešil na pokračovanie Avengerov a bol presvedčený, že prinesú do svojho subžánru akési zásadné inovácie, musel odchádzať z kina (prípadne vypínať televíziu či monitor) sklamaný. Veľká časť zo 141 minút filmu sa totiž nesie v starých koľajach, prostredníctvom ktorých k nám znova dorazila známa partia hláškujúcich cool superhrdinov a pár krátkych akčných vsuviek, ktorým nechýba nápaditosť, zato prehľadnosť už občas áno. Do toho sa režisér Joss Whedon pokúsil opatrne vniesť osobné problémy jednotlivcov, ktoré však nepôsobia práve najprirodzenejším dojmom a nič s tým nedokáže urobiť ani herecké obsadenie, tvorené z väčšej časti hercami s potenciálnou schopnosťou premeniť vhodný scenár minimálne na oscarovú nomináciu v jednej z hereckých kategórií. Rozpačitý dojem tak napokon čiastočne opäť zachraňuje skvelá záverečná akcia, ktorá divákovi pripomenie, v čom spočívala hlavná devíza predchodcu z roku 2012. Napriek tomu sa však nedokážem ubrániť pocitu, že po skvelom Zimnom vojakovi v tomto prípade filmári trochu zbytočne stavili radšej na osvedčenú, no už zastaralú kartu, a urobili tak krok späť v tej najmenej vhodnej chvíli. (60%)

Ďalšia z rutinných Nessonových akčných jázd, ktorá opäť nenudí, nechýba jej napätie, no ničím výnimočným sa vám do pamäti nevryje a najbližšie si tak na ňu spomeniete až pri premiére v televízii. Škoda, že sa scenár ani len nesnaží o niečo, čím by zaužívanej schéme pridal aspoň štipku originality. Pritom by stačilo veľmi málo, napríklad nenapísať postavu hlavného záporného hrdinu (najmä keď ho nehrá žiadny béčkový herec, ale držiteľ štyroch oscarových nominácií) podľa tuctovej šablóny, ktorá vehementne hlási, že nie je lepší spôsob, ako predostrieť divákom správneho mafianského bossa, než preňho pripraviť scénu, v ktorej niekoho najprv chápavo vypočuje (objatie nesmie chýbať), aby ho o pár sekúnd surovo, no bez nejakej logiky, odpravil na druhý svet. (55%)

Zmenou režiséra sa nič nezmenilo a James Wan pokračuje presne v tom, čo začalo už v piatom diele a naplno sa rozvinulo v šestke, ktorá smelo klopala na dvere nového odvetvia v sci-fi žánri. Tvorcovia si tak opäť pripravili poriadnu nálož akčných scén (teraz navyše konečne s kvalitným záporným hrdinom), dialógy, z ktorých filmových odborníkov asi poriadne rozbolí hlava, krásne ženy a bohatú reklamu na rýchle autá. To všetko je tentoraz okorenené štipkou nostalgie v podobe návratu do mesta, kde celý príbeh odštartoval, a taktiež očakávanou rozlúčkou s Paulom Walkerom na záver, ktorá je spracovaná bravúrne a citovou odozvou u ľudí hravo zatieni všetky prejavy Vin Diesela o rodine sprevádzajúce (a občas otravujúce) diváka naprieč celou sériou. Suma summarum, odporcovia si nepochybne zas a znova prídu na svoje, fanúšikovia však rozhodne z rýchlej a zbesilej sedmičky sklamaní nebudú. Piaty film však aj naďalej zostáva vrcholom celej série. (75%)

Počiatočný sľub, že sa nebude jednať o ďalší z mnohých gýčov, ktoré svoj úspech stavajú výlučne na ťaživej a smutnej zápletke o ťažko chorej hlavnej postave, film s menšími zakopnutiami plní asi polovicu stopáže. S príchodom hlavného zvratu však definitívne stráca rovnováhu a nekontrolovateľne padá do vôd cieleného citového vydierania, ktoré je v lepších momentoch aspoň znesiteľné, no v iných vyslovene povrchné, čím spomínaný sľub z úplného začiatku vyznieva ako len smiešna snaha tvorcov presvedčiť nielen divákov, ale dokonca aj samých seba o tom, že práve ich výtvor je niečím výnimočný, iný, než priemerní súperi v rámci žánru. Ak chcete vidieť skutočne výnimočný film na tému "život s rakovinou", siahnite radšej po 50/50. (60%)

Aj keď to, najmä sám sebe, priznávam veľmi nerád, to pomyselné dieťa vo mne pomaly, avšak nekompromisne, ubíja dospelý človek, ktorý sa zo mňa (aspoň tak to tvrdohlavo tvrdí môj dátum narodenia) stal. Inak si totiž neviem vysvetliť, prečo pri značne kladných odozvách na tento film len nechápavo krútim hlavou. Londýnske dobrodružstvo roztomilého chlpáča pochádzajúceho z akejsi zapadnutej časti Južnej Ameriky je nepochybne vtipné, v istých momentoch aj správne napínavé, no zároveň neuveriteľne naivné a chovanie hraných postáv občas priam hlúpe, pričom tým vôbec nenarážam na fakt, že každý sa správa, akoby sa s hovoriacom medveďom s nevkusným klobúkom na hlave a nábehom na cukrovku stretával dennodenne. Aj keď sa od týchto pocitov odosobním (čo je však, úprimne, nesmierne obtiažne), zostáva stále len film, ktorý bezohľadne vykráda napríklad dobre známy príbeh o fľakatých psoch. Paddingtom je teda rodinným filmom, ktorý je však určený najmä tým najmenším členom rodiny. Ak mám byť úprimný, omnoho viac sa teším na pripravované pokračovanie "šibalstiev" medveďa s hlasom Setha MacFarlana. (55%)