RigorMortis

Na to, že severský humor je divný a na komédiách sa často nedá ani zasmiať som si už zvykol. Ani pri tomto som si často nebol istý, čo vlastne pozerám. Komédiu? Drámu? Horor? Všetko dohromady? Námet bol každopádne zaujímavý, herecké obsadenie sympatické, dýchala z toho atmosféra severu a aj ten suchý humor mal nakoniec niečo do seba.

Bob Ross s jeho upokojujúcim hlasom, optimizmom a výtvarným talentom bol obrovský dar ľudstvu. Je až nechutne zarážajúce, ako sa jeho "obchodní partneri" snažili vyťažiť z jeho mena aj posledný cent, hádzať po ostatných jednu žalobu za druhou a ešte verejne a otvorene klamať. Nezabránila im v tom ani Bobova choroba, ktorá ho nakoniec pripravila o život.

Kresťanstvo napáchalo v dejinách mnoho zla a fundamentalistické kresťanstvo "po americku" je obzvlášť nebezpečné (ako dokazuje napr. aj dokument Jesus Camp). Pray Away zoznamuje diváka s tzv. konverznou "terapiou" založenou práve na tomto fundamentalizme, so škodami, ktoré napáchala a s osudmi ľudí, ktorí ju podstúpili alebo propagovali. Aj po rozpade najväčšej organizácie, ktorá ju propagovala žiaľ úplne nevymizla. Smutným dôkazom toho je aj situácia spred pár mesiacov, kedy sa skupinka ultrakatolíckych politikov pod záštitou biskupskej konferencie snažila pozvať jedného z propagátorov tejto "terapie" na Slovensko.

Jarmuschove filmy mi vždy pripadali ako zbytočné artové pseudofilozofické tliachanie, ktoré sa hralo na niečo viac. Toto ma však veľmi príjemne prekvapilo. Film plynul pomaly a pokojne, žiadne veľké zvraty, občas nejaký random dialóg postáv v autobuse. Všetko prekladané "básňami" hlavného hrdinu. Každodenná všednosť vo filmovej podobe.

Roztomilá a geniálne prirodzená séria príhod zo života jednej obyčajnej japonskej rodinky. Zaujal jednoduchý štýl animácie odlišnejší od ostatných ghiblioviek. Bod za Pochiho, ten pes by si zaslúžil vlastný animák.

Jim Jarmush na scenáristickej / režisérskej stoličke bol pre mňa predzvesťou toho, že sa bude jednať o netradičný bizár. Nebol som ďaleko od pravdy. Film celkom slušne parodujúci zombie filmy s niekoľkými fourth wall vtípkami a zaujímavým obsadením. Celá vec na mňa pôsobila ako artové miestami pseudofilozofické WTF (čomu sa pri Jarmuschovi nečudujem, pozeralo sa to však rozhodne lepšie, než trebárs Noc na zemi). Atmosféru tomu dodával Waits pozorujúci a komentujúci všetko odkiaľsi z krovia. Ten chlap by mohol čítať návod na použitie osviežovača vzduchu a urobil by z toho hit.

Hip hop bohvieako nemusím. Eminema som však chvíľu počúval v puberte a pri filme som mal pocit akoby som sa vrátil o pár rokov späť. Celkovo som spokojný a príjemne prekvapený - Eminem je ako herec fajn, príbeh ubiehal a hoci nie som hiphopový fanúšik, aj ten soundtrack bol dobrý.

Psychologická dráma po česku avšak celkom dobre zahraná. Bod dolu za soundtrack, počuť vo filme takéhoto rázu Ega som vážne nepotreboval.

Viac, než dvojhodinové veľdielo silné po príbehovej aj filmovej stránke. Životný príbeh človeka, ktorý inšpiroval obrovské množstvo ľudí. Narozdiel od idylickejších a romantickejších Siedmich rokov v Tibete s plejádou známych hercov mám pocit, že Kundun viac stavia na atmosfére a príbehu. Autentickosti zrejme dopomohol aj fakt, že žiaden z účastníkov nebol profesionálny herec.

Začnem tým pozitívnym, soundtrack bol super a námet taktiež. Film však pokojne mohol byť o štvrťhodinu kratší, niektoré scény sa kľudne dali vypustiť a v iných som sa pre zmenu strácal. Taktiež mi vadilo prehnané emočné tlačenie na pílu po americku (hoci Armageddon bol väčší doják), niektoré nedotiahnuté a nevysvetlené scény (napr. záverečná s Ameliou alebo blesková návšteva dvoch planét) a určitá plochosť postáv (trebárs taký Romilly by si kľudne zaslúžil viac priestoru, bol fajn). Taktiež hromada logických chýb, ktoré v komentári obsiahlo popísal Xeelee.