tomashrabek

Auč. Bolo celkom bolestivé sledovať starnúceho komika na ústupe, ktorý sa ublížene zacyklil v jednej téme (pindíky a pipinky) a už niekoľký stand-up za sebou plní tým, že sa snaží obhájiť. No neviem, bývala s ním sranda, toto je už len utrpenie na viacerých frontoch – keď prezentuje svoje dezinterpretácie ako fakty (nie, gender naozaj nie je biologicky daný, medzi ním a pohlavím je práve tento rozdiel), keď vyzýva k empatii (ale sám sa len snaží dokázať, že má pravdu), keď sa oháňa tým, že sa s niekoľkými transgenderovými osobami poznal (podobne, ako rasisti v sebaobrane vravia, že proti farebným nemajú v zásade nič, s jedným sa dokonca poznali a niekoľkokrát rozprávali), a keď sa napriek tomu všetkému otvorene identifikuje ako TERF. Chápem, že tento kedysi značne zábavný komik, ktorého som mal tiež veľmi rád, bude zbierať pozitívne hodnotenia za svoju 'odvahu' od ľudí, ktorých tiež serie americká radikálna ľavica a jej nafúknuté kauzy. Ja mu slabé hodnotenie nedávam preto, že s ním nesúhlasím, ale preto, že na stand-up je to až tragicky nevtipné a smutné, a za mňa to vôbec nenapĺňa to, čo od tohto žánru, a od humoru vo všeobecnosti očakávam – teda to, že sa na ňom budeme naprieč rôznymi skupinami smiať spoločne.

Všimli ste si, že Ferris Bueller je vlastne totálny čurák, klamár a manipulátor? Nevidel som v ňom nič romanticky mladého a vôbec som sa s ním nestotožnil, aj keď som v 17 tiež zaťahoval školu a riešil vtedy podstatnejšie veci. Celú záverečnú tretinu filmu som čakal len na to, kedy toho chuja dostihne spravodlivosť, kedy sa poučí, ospravedlní svojim priateľom, pochopí, o čom je život, jednoducho dospeje (keď už je to teda ten CoA film). Ale ono hovno. Dospejú skôr všetci okolo neho. Ale zároveň je to natočené s veľkou ľahkosťou a niektoré scény sú úsmevné.

Nikto nevie budovať napätie a neistotu a točiť sex tak vkusne a dráždivo, ako Verhoeven.

Nikto nevie pracovať so sarkazmom a druhými plánmi tak, ako Verhoeven.

6. bondovka. Skôr než nijaký Lazenby (aj keď je to teda kus polena) tomu škodí prepálená stopáž, mizerný strih a aj na svoju dobu naivná zápletka (dohodnutý sobáš výmenou za stopu v špiónskej hre?!). Emotívny záver je zle vybudovaný, nezaslúžený a tým pádom neautentický. Rozumiem kroku späť, ktorý po jedinej "lazenbyovke" prišiel, aj keď schopnejší tím by z Georgea dostal určite viac. Čomu nerozumiem sú miestne pochvalné ódy na scenár.

Remeselne už tradične skvelá bondovka, ktorá pôsobí skôr ako záver seriálu. Ťažko povedať, či tak bola pôvodne pentalógia s Craigom plánovaná, ale ak na niečom trpí, je to práve prílišná previazanosť s ostatnými dielmi (najmä s podivným Spectre). Craig hrá o život a Fukunaga to lepí, ako zvláda, ale záver aj tak zanechá podivnú pachuť, ktorou si stále nie som úplne istý.

Mám pocit, že som videl úplne iný film, než všetci ostatní – tak nadhodnotené mi príde aj toto priemerné hodnotenie na ČSFD. Možno trochu wishful thinking smerom k režisérovi, ktorý má svoje najlepšie výkony dávno za sebou a v poslednej dobe prichádza skôr so zabudnuteľnými, alebo priam zlými kusmi. Protégé je úplne zbytočný a nevýrazný film so stokrát prevarenou primitívnou zápletkou, nesympatickými postavami, nechutnou romancou a zvratmi, pri ktorých som párkrát vyprskol smiechom. K záverečným titulkom som sa vyslovene prebojoval cez zatvárajúce sa oči. Na netflixovskú Kate sa to nechytá ani náhodou, a to ani tá nie je žiadnym akčným Občanom Kaneom.

Skvelý a nadčasový komentár k tomu, ako sa z mladých, frustrovaných mužov (incelov či členov domobrany, vyjde to narovnako) stávajú beznádejne neschopní ochrancovia princípov, ktoré vyznávajú. Taxikára robia kultovou klasikou najmä De Niro, skvelá kamera a dokumentárne zachytená špina New Yorku, ale film sa sám zhadzuje nevyrovnaným tempom a ťažko čitateľným, nezapadajúcim vyvrcholením. Nie je to dokonalý kus, ale chápem, prečo sa od Taxikára snaží toľko filmov odpisovať.

Strašná kokotina. Nemohol som od toho odtrhnúť oči!

Sú len tri možnosti, ako sa postaviť k novinke od Wana: 1) pristúpiť na to, že je to celé self-aware komédia na rozhraní medzi poctou a paródiou na sedemdesiatkové slashery, pričom všetky nedokonalosti filmu sa potenciálne dajú vykladať ako autorský zámer, 2) nadobudnúť presvedčenie, že ide o nepodarený pokus o aktualizáciu žánru a preloženie jeho starších trópov do moderných filmových výrazových prostriedkov, 3) nevedieť sa rozhodnúť, ktorá z prvých dvoch možností to je a pogratulovať režisérovi k úspešnému vytrolleniu WB. V každom prípade je sledovanie tohto filmu vo zvrátenom zmysle slova zábava, či už si budete užívať absurdný gore alebo príbehové zvraty a zatáčky, u ktorých by sa ošíval aj Tommy Wiseau. Chcel by som vedieť, či sa teraz Wan niekde pochechtáva, že mu to všetko vyšlo presne tak, ako plánoval (v prípade 1), alebo plače nad zdrcujúcimi recenziami, ktoré nepochopili jeho génia (2).