Arkanoid

Jakub Kotek je zručný moderátor, ale jeho podcast je ozaj easy. Napríklad pri moderovaní bývalého ministra zdravotníctva Českej republiky počas koronakrízy, Adama Vojtěcha, sa vyhýba jeho dôležitým prešľapom v kariére ministra. Rozhovor vie však dobre šlapať a dynamicky odsýpa, len otázky sú veľmi ľahké.

Spravodajská relácia televízie TA3. Čisté, suché správy odmoderované s nudnou, úradníckou zručnosťou.

Štúdio Schochiku. Prvý záber je na ticho vzdychajúcu ženu s pootvorenými ústami, ktorej oči nevidíme. Atmosféru dotvára jej ústup pred kamerou a vydesené oči a rýchle údery od muža. Násilník neváha a postupuje podľa svojho zvráteného scenára. Mučí ju vo vani a na prekvapenie ju nechá napísať mená na papier. Hra svetla a tieňa si aj v tomto čiernobielom filme berie časť zaslúženej pozornosti. Nie som fanúšikom prekrývaných záberov, tak aj tu som bol sklamaný, keď sa dvakrát na pár sekúnd objavili. Zo zvukovej stránky sa výnimočne ozývajú údery do tela. Po prvých piatich minútach filmu, ktoré sa týkajú páchateľovho vyčíňania, prichádzajú na scénu detektívi z oddelenia vrážd vo vhodne nasnímaných a nastrihaných obrazoch ladiacich s úvodnými titulkami. Policajtov Japonska tej doby som ešte nevidel v práci na stole ležať a neformálne o vraždách diskutovať, ale potešil som sa tomuto zjavu. Ale zase, hemoroidy sú hemoroidy. Ich charaktery sa do filmu pretavujú len v nutnosti pri riešení prípadu, inak si príbeh vystačí s inými charaktermi násilníkov, ktoré chtiac či nechtiac, niektorými scénami pripomínajú Dostojevského. Aj bezvýznamné postavy majú v ústach výborné dialógy, a tak sa dozvieme aj pointu, kedy sa zamieša do bežnej reči zloženej z trocha humoru a nejakého toho poučenia. Pri smútení nad prázdnou rakvou sa dozvieme, že spoločná fotka nad rakvou je bad omen, že duch zosnulej by sa urazil, keby pri rakve neboli žiadni jej priatelia. Dočkáme sa aj určitého klišé a toho, že páchateľ príde do reštaurácie až po záverečnej, zmoknutý od dažďa vonku a mlčí. Nie je to však negatívne klišé, ale také, ktoré spoľahlivo dotvára atmosféru, ako je tomu aj tu. Dej sa odohráva v skoro dvestotisícovom meste Kamakura pri mori, kde máme tú česť obdivovať mesto výhľadom ako na dlani, ktorý klame telom, vidíme aj niečo málo exteriérov rodinných domov, interiérov bytov, policajnej stanice či reštaurácie. Spomína sa aj tokijské Shinjuku. Z hereckých výkonov najviac poteší Makoto Satō v úlohe páchateľa, ktorý zvláda vyjadriť manipulatívnosť, násilie aj nezvládanie svojich emócií. Neskôr, po prezradení desivého tajomstva, si divák užíva viac výkon hlavnej ženskej hrdinky v úlohe čašníčky, Chieko Baishô. Kamera v priebehu filmu namieri svoju pozornosť prostredníctvom blízkych záberov na časti tiel postáv (2 obete, tichý vzdych, nádych a výdych v zábere na hruď), kde nie je vidno celé telo, ani oči, napriek tomu majú tieto zábery vypovedajúcu schopnosť rozprávania pocitov týchto charakterov. Užijeme si aj záber z pár metrov, kedy okrem postavy vidíme aj odrazy iných v sklenom stole. Inokedy zase kamera ponúka nesúmerný obraz troch ľudí v zapĺňajúcich spolu na jednej ploche menšiu časť priestoru, aká je bez ľudí. Druhá násilná pinku scéna nie je až taká násilná a v najlepšom režisér necháva diváka v napätí a začne zobrazovať všetky detaily miestnosti. Réžia sa hrá s divákom, zamlčiava mu niektoré skutočnosti, neponúka všetky scény, ktoré sa v danom momente odohrávajú pred kamerou a štylizuje násilie napríklad hudbou či zobrazovaním častí tiel. Tá istá hudba sa vinie od násilia až po strihnutú ďalšiu scénu s inou osobou, tentokrát v dramaticko-romantickej nálade. Ku koncu prvej polhodiny sa dočkáme aj existencializmu, porovnanie dvoch názorov na ideálny život, krátky a plný a druhým je dlhý, akokoľvek by bol prázdny, lebo máme len jeden. Spoiler. Tento dlhý život preferuje práve páchateľ. Jeho motív je záhadou a tak nám ostáva súdiť a hádať, či činy, ktorými tresce vinníčky, sú horšie ako tie jeho. Násilnými scénami sa šetrí vzhľadom na počet obetí. Tvorcovia možno nechceli zbytočne opakovať rovnaké scény, ale keď u o násilie šlo, bolo nasnímané výborne. Film je obsahovo aj formálne zaujímavý so záhadnosťou, správnou dramatickosťou a podmanivým brutálnym násilím. Ku koncu sa dočkáme flashbackov, ktoré svojím nasvietením dávajú do pozoru epileptikov a kmitajúce svetlo veru ruší. Pôsobivé to síce je, ale túto drobnú chybu krásy neviem filmu odpustiť. V príbehu vyšlo aj mnoho Chekhov’s guns, ktoré lákajú k opätovnému pozretiu. Veľmi zručne natočený film, kde mi nakoniec chýbalo ešte viac drámy.

Hasebe začína ukážkou moci motorkárskeho gangu na mestskej ceste. Veľmi rýchlo sa dá oceniť kamera, téma gangov a mesto (Tokio?). Meiko Kaji hrá vo filme veliteľku gangu Mei a hrá ju dobre, aj keď v jej výkone nie je toľko charizmy ako z jej neskorších filmov. Akcia je mierna, ale výborne natočená a baví. Motorka a štvorkolka idú do prázdneho podchodu do metra. Scéna by bola lepšia s ľuďmi. Prenasledovateľ sa nepokúša o zmenu taktiky pri prenasledovaní prenasledovaného. Nasvietenia sa od Hasebeho dočkáme až v nočnom klube, kde ho otvorí ružovou, kde vidno hippies kultúru. Boxerský zápas je tiež natočený dobre. V 13. minúte dojem kazí obraz rozdelený na dve časti, v jednej je vidno celé telo stojaceho muža a v druhej len tvár hlavnej postavy Mei. Táto nerovnováha mi príde trochu mimo a lepší je jednoznačne nerušený obraz. Inak je vizuál znovu na 100% aj v tejto Hasebem režírovanej časti a kradne si najviac pozornosti, viac ako bezstarostnosť a mladosť postáv či gangsterská téma, pretože svojimi rôznymi uhlami kamery, dynamikou pohybu kamery a postáv a rôznymi nasvieteniami vytvára opäť výbornú filmovú lyriku, ktorá prevedie diváka aj emóciami, ktoré postavy nemajú.

Noc, tma, cesty. Zrazu výbuch, strieľané rakety a bojujúci vojaci. Samotná akcia veľmi neohúri. Vizuál je v nej trochu horší. Zlepší sa až tancom go go tanečníc pri úvodných titulkoch, kedy mu nahráva ja vhodný strih. Vo filme znie japončina aj angličtina, záleží na národnosti postáv. Hlavný hrdina je skúsený balič, veľmi rýchlo sa v akcii zoznamuje s tanečnicami a zažíva podobné veci ako Bond či Hitchcockovi hrdinovia alebo tí z filmov noir. Ako Bond poráža každého súpera, súperi nie sú dobre vycvičení a hlavného hrdinu nemučia predtým, ako sa ho niečo pýtajú a dajú sa oklamať lacnými trikmi. Súperov nechávajú vychutnať si moment umierania parťáka, aby potom mohli byť lepšie porazení. „Kladní“ hrdinovia si navyše dokážu za sebou neupratať a schytať to od zloduchov, čo vyzerá byť potom čistý amatérizmus. Hlavný hrdina je krivo obvinený ako od Hitchocka, musí vyriešiť záhadu a s noir ho spája femme fatale. V Japonsku to využívajú ale aj trocha komediálne a dá sa pri tom oceniť ich prehnané herectvo. Dokonca aj jedna dejová vložka je komediálna, keď kamarát hlavného hrdinu vstúpi do vypočúvacej miestnosti cez tajné dvere, či rôzne úskoky. V nočnom podniku už ukazuje Hasebe svoj cit pre farby a vytvára tak vizuálne zaujímavý kokteil so zaujímavo rozmiestnenými rekvizitami a vytvarovaním prostredím. Niektorým krvavostiam sa kamera vyhýba, ale len kvôli uhlu, ktorý zachytí postavy narážať do sklených fliaš. Akcia fyzického boja nie je veľmi prevratná, ale baví. Nasvietenie sa využíva aj ružové či červené. Vizuál zlyháva v snení, kedy sa ľudia, na ktorých hlavný hrdina myslí, objavujú vedľa jeho spiacej hlavy ako preludy a znova poteší pri hre svetla a tieňa v tanci nabronzovo natretých tanečníkov. Pri jazde autom tu máme modré a oranžové okolie a cestu a umelé pozadie. Ako zbrane sú využívané rôzne špiónske zlepšovákoy, klasické revolvery, pásky, rozprašovač farby či plameňomet. Zábavný príbeh, ktorého hrdinovia sú bohužiaľ charakterovo opozeraní a beztvarí, ktorých motivácie sa dajú len hádať a nie je to žiadny mindfuck film. Výrazné cibrenie Hasebeho vizuálneho štýlu tu však je, jeho pinku témy už nie, resp. sú veľmi jemne naznačené.

Rozprávačom je mimozemšťan so šťastne zvoleným hlasom rešpektu svojho herca. Oči číhajúce spod kameňa či vesmírnej rakety pri úvodných titulkoch napomáhajú atmosfére. Celé úvodné titulky sú výbornou zmesou výjavov, ktoré by sa dali nazvať pojmom surrealizmus. Hlavným kladným hrdinom je rančer farmy mimo ľudí, starajúci sa o farmu a svoju rodinu, ženu, dospievajúcu dcéru a nemeckého ovčiaka. Ich nezhody sleduje za zdvihnutou záclonou sused, pri ktorého zobrazení sa využíva zlovestná hudba. Neznámy, neznesiteľný zvuk niečoho asi letiaceho porozbíja určité sklené nádoby a okná. Atmosféru robia aj mŕtve vtáky. Herecké výkony sú primerané úlohám, ktoré nie sú nijako špeciálne, a po čase začnú byť otravné, herci uveriteľní, so správnou dikciou. Scény napätia nefungujú, lebo obeť a útočník nie sú spolu v jednom zábere a krvavá akcia v nich nie je zobrazená. Dej je samozrejme predvídateľný a niektoré scény sa pričasto opakujú (útok vtákov). Nuda sa dostavuje vždy, keď čakáte niečo nadprirodzené, ale tvorcovia vám doručia len poznanú realitu ovplyvnenú niečím neznámym. V bitke dvoch chlapov sa falšujú údery, tým pádom filmu veľa kvalít neostáva. Film s premárneným potenciálom, na ktorého naplnenie nestačil rozpočet a asi ani schopnosti tvorcov. Výhradu mám aj voči prostrediu. Báť sa tam, kde sú palmy, mi nedáva žiadnu logiku. V závere sa za postavy trochu hanbíte a vizuál ku koncu nie je zase dostatočne zrelý na to, aby desil či vzbudzoval rešpekt.

„Boy in this race you dont have to know how to ride. All you gotta know i show to pray!“ Krásny letný deň, špehujúci farmár na strome a benjo hudba nenasvedčujú, žeby malo ísť o horor. Dáva znamenie parťákovi, s ktorým organizujú viaceré detour turistov na ich mestskú slávnosť. V úvodnej piesni (yeeha, All the South gonna rise again) sa spomínajú Robert E. Lee, Jeb Stuart a Stonewall, velitelia vojsk Konfederácie. Na gitare ju hrá a spieva spevák Charles Glore známy z titulnej úlohy speváka z režisérovho filmu rovnakého roku Moonshine Mountain. Z tohto filmu sú tu viacerí herci. Veselosť úvodu pôsobí veľmi pozitívne, od entuziastických detí to schytáva aj mačka. Zahral si tu aj režisérov dvorný herec William Kerwin pod menom Thomas Wood úlohu odkloneného inteligentného Yankeeho. Úmysly Južanov sú záhadné, ale divákovi sa rýchlo odhalia a začína zábavná krvavosť. Masky sú v tomto prípade veľmi dobré, práve také, ako do žánru čakáte. Herschell Gordon Lewis tu vytvoril viac napätia ako v jeho v prvom gore Blood Feast, zároveň tu je ale aj viac zábavy a profesionality. Medzi nedostatočné kvality patrí vyhýbanie sa scénam, na ktoré nestačila vtedajšia technológia filmovania či nebol na ne rozpočet a predsa tam sú a výslednému dojmu krvavosti by pomohli zobrazené (kone). Hudba dramatických udalostí vie byť aj otravná a kazí dojem. Dej sa vyvíjal veľmi predvídateľne a postavy svojimi charaktermi kinematografiu neobohatili, ostáva len dojem slušnej béčkovej zábavy. Jazykové okienko: lay waste.

Už pri produkčnej spoločnosti sa ozýva tuším Mozartova slávnostná hudba, ktorá pokračuje jazdou autom, neskôr, už pri násilí, pokračuje s napínavejším partom vážnej hudby. Spoilery. Jedna z policajtiek je vzrušená a ukazuje druhej polohy z pornočasopisu. Druhá sa nechce nechať zviesť na hriešne chodníčky. Keď neodolá a predsa do časopisu sama nahliadne, preberie ju z myšlienok nekalá činnosť, keď do nej narazí nákladné auto, ktoré sa snaží roztrieštiť to jej o zábranu slepej uličky. Hasebe opäť skoro začína so zdanlivo bezdôvodným násilím, na aké sme v jeho filmoch zvyknutí. Na znásilnenie sa tak dlho nečaká a môžeme podozrievať chladnokrvného násilníka podobnému tomu z režisérovho Okasu!. V ďalších  scénach sa tradične zameriava na ďalší sex, čo nemusí v jeho filmoch byť a nie len znásilnenie, zamlčanie určitého typu sexu a udalostiam zaoberajúcich sa sexom a predchádzajúce sex. Niektorí s ňou počas sexu posmešne konverzujú, iní ju pre jej pokutu cez krik a plač dieťaťa pri sexe priamo zhadzujú, ako im znížila kvalitu života. Pri niektorých súložiach hlavná hrdinka ani nie je, ale plače sa tam, síce nie pre násilie, ale kvôli tomu, že muž počas sexu žene povie, že nikdy s ňou nikdy nemal úmysel na svadbu. Do psychológie postáv hlboko nejdeme, ide o rôznu násilnú či komediálnu zábavu, ľahko strihnutú drámou. Hlavná hrdinka síce ponúka množstvo zaujímavých situácií, no kvôli štylizácii jej charakteru do úlohy skôr obete ako aktívneho tvorcu svojho osudu som sa samozrejme s ňou nevedel stotožniť, aj keď jej aktivita v deji okolo nej sa samozrejme časom mení. Opäť vidno určitú kultúrnu odlišnosť Japonska. Smiešnejšie a menšie policajné auto som vo filme snáď nevidel. Všetko ale ovláda Hasebeho dynamika príbehu, keďže stále sa niečo deje. Kvalitný film, ale režisér do toho vie dať aj viac.

Spoilery. Záznam, ktorý som videl, je farba, ale je taký poškodený, až to ukazuje na trash hixploitation žáner. Stále neviem, či je tá farmárska hudba folk alebo country, každopádne je veselá a strunová. Ženy s rozbehnú zjavne ku celebrite, spevákovi Douglasovi. Miestni vidláci mu spočiatku nevyjadrujú extra sympatie. Jeden ho prepadne. Hillbillyov vykreslil režisér dôveryhodne, nezabudol ani na vybité zuby miestnej ženy. Z neuveriteľných dôvodov, sa režisér aj tu vyhýba blízkych záberov tvárí hercov (fyzicky najbližšie bola kamera doteraz v jeho dvoch exploitation drámach, trochu aj v prvom gore). Z hercov vidíme ¾ ich tiel alebo ich kamera zaberá až z 10 metrovej diaľky. Fyzické nepriblíženie tak pripomína psychické nepriblíženie, kedy sa nemôžeme do postáv tak dobre vcítiť, akoby sa to dalo pri fyzicky bližšej kamere. Dej sa zaoberá komediálnymi dialógmi vidlákov a šokovaného speváka, riadnou pitkou, párty s koncertom, ľúbostnou dejovou líniou. Z nejakých dôvodov režisér pri naštartovaní áut na počiatku rýchlej jazdy mení uhol kamery na autá na šikmý, pridáva ku tomu ľahko napínavú hudbu. Večne pripitý, koktajúci šerif si neskôr kradne priestor pre seba, či už ponukou sexu namiesto opletačiek vymysleného zločinu, znásilnením mentálne postihnutej vidláčky alebo vodením federálov za nos. Slabšie postavy a béčkoví herci kvalite nepomáhajú. Záverečné „rozuzlenie“ je komické, lebo obrániť sa dalo veľmi ľahko. Jazykové okienko: moonshine, get the pitch.

Ďalší z kvalitných podcastov Startitup s pripraveným moderátorom.