Circumscriptor

"Kdo řídí ten vůz, Stevie Wonder?"... John McTiernan - to je proste týpek, ktorý dokáže v kinematografickej sfére prísť na trh s úplne novými prvkami deja, kamery, či efektov a jeho "vinou" sa z toho nakoniec stane klišé. Až doposiaľ som si myslel, že jeho majstrovský Predátor si v obore akčného filmu bude navždy držať prvenstvo, ale Die Hard ho prekonáva s obrovským náskokom. Osemdesiate roky sú presne to obdobie, ktoré je najklišéovatejšie zo všetkých dekád, filmy nehľadia na realitu a všeobecne platné fyzikálne zákony a ich jediným cieľom je potešiť tupé oko priemerného morbídne obézneho amerického rednecka. Ale aj napriek tomu, že týmto prvkom bola Die Hard výrazne postihnutá, tak má oproti ostatným snímkom určitý nadhľad a stále si udržuje aký-taký štatút inteligentného filmu. Okrem hlavného protagonistu, ktorý sa veľmi nápadne podobá na stredoškolského profesora Roberta Beutelhausera, sa žiadna z postáv nespráva tak nápadne iracionálne, ako tomu býva zvykom (bez Bruceovej nepriestreľnosti by sa dej asi ani nikam nepohol). To je pre mňa osobne veľké plus. Ďalším úžasným prvkom filmu je perfektný záporák v podaní Alana Rickmana, ktorý si po celú dobu udržoval svoju počiatočnú úroveň a nezačal sa spráať ako debil. A pre toto všetko je Die Hard neuveriteľne referenčným snímkom, ktorý si vo všetkých ohľadoch vydobyl moju úctu.

Starý Horor v Amityville nebol nič moc, ale moju úctu si zaslúži hlavne z toho dôvodu, že bol vo svojom amityvilleskom obore prvý a jeho tvorcovia sa ako-tak snažili. Ale tento nový kúsok, to je naozaj veľká slabota. Je to nudné, trápne, nesmierne klišéovité a film ma pravdepodobne zaujal asi len tým, čím by nemal. Princíp nekonečných pokusov o natočenie Hororu v Amityville by som veľmi rád nazval kinematografickým marxizmom - je naozaj zúfalé, ako sa všetci menej profesionálni filmoví tvorcovia zarputilo chytajú jednej jedinej otrepanej filmovej témy, pri ktorej sa v praxi ukázalo, že ešte nikdy nikde objektívne nefungovala.

Nuž, ťažko sa mi k tomuto filmu vyjadruje. 3:15 zomrieš! je bezpochýb jedna hrozná, nekonečne klišéovitá a trápna hovadina a preto ma zlákal práve tento starý a originálny Horor v Amityville, na ktorý som sa tešil hlavne kvôli super atmosfére, akú môžu poskytnúť len skutočné sedemdesiatkové horory. Vytúženej atmosféry som sa samozrejme dočkal (ešte žiaden obdobný film z tejto éry ma o ňu neožobračil), ale v tomto prípade je len akosi slabo vyvarená a svoj účel nespĺňa. V priebehu celej stopáže som zaznamenal jeden, či dva mrazivé momenty, ale v konečnom dôsledku film ako celok nefunguje vôbec - miestami dokonca až nudí. Za pokus to asi stálo...

Úprimne - zo začiatku som sa druhého dielu celkom bál, nakoľko som očakával, že si so sebou bude niesť rapídny pokles kvality na úkor supermasívneho množstva efektov - tak, ako to väčšinou býva. Nuž, bol to omyl. Conjuring 2 sa vydaril vskutku náramne a ako bonus mi prekrásne osvetlil aj prvý diel, z čoho mám veľkú radosť. Zmena prostredia z americkej samoty z papundeklového domu na britskú aglomeráciu pozostávajúcu z radových zástavieb je veľmi príjemnou inováciou a oba diely sú tak omnoho viac prepletené a po kope majú vyššiu hodnotu, ako jeden samostatný prvý, či druhý diel (to sa v kinematografii stáva iba málokedy). Ako "nehororový" fanúšik to hovorím síce veľmi nerád, ale vďaka prepleteniu týchto dvoch častí ma séria Conjuring neuveriteľne ohúrila a stal som sa jej skalným sympatizantom. Uvidíme teda, čo nám prinesie tretí diel...

Nie som zrovna veľkým hororovým fanúšikom z jedného veľmi prostého dôvodu - zásoba "starých dobrých" hororov sa už vyčerpala, nové sú len lacnými pokusmi o aký-taký film a ak sa nájde nejaký dobrý nový horor, tak je to len prerábka starého diela. S touto normou som bol už nadobro zmierený, ale James Wan ma práve týmto krásnym filmom presvedčil o opaku. Som neuveriteľne rád, že hororový žáner už nezostal navždy v zabudnutí a v tieni moderných nízkorozpočtových slasherov; The Conjuring je spravené vskutku bravúrne, pracuje s rovnakými prvkami, aké obsahovali "staré dobré" horory a desivé scény sú v tomto prípade naozaj desivé (myslím tým, že na svoje si príde každá generácia). Len málokedy som mal pri sledovaní hororu taký dobrý pocit a hlavne radosť z dobre odvedenej práce za režiséra, ale musím tomu celému vytknúť jednu dosť podstatnú vec - príliš očividný a razantný záver. Viem, že mnohým ľuďom sa to tak páči, ale ja som si jednoducho chcel počiatočný pocit tajomna užívať až dokonca bez toho, aby nastal v deji filmu nejaký významný zvrat. Ale čo už - budem si musieť zvyknúť na to, že The Conjuring sa bohužiaľ niekde muselo skončiť.

Ani neviem, ako je to možné, ale Brickleberry sa stalo mojou absolútnou srdcovkou. Perfektný a vždy fungujúci typ humoru pripomínajúci skríženinu ranných Griffinovcov a nových dielov South Parku, prívetivá animácia a samozrejme politická nekorektnosť vo forme rasizmu, meninizmu a šovinizmu. To sú všetko prvky, ktoré do bodky vytvárajú môj animovaný seriál ušitý na mieru. Úprimne neviem, ako niekto môže porovnávať Brickleberry so South Parkom - toto veľdielo ho už dávno prekonalo.

"A svoje auto Gran Torino z roku 1972 odkazuji... svému příteli... Thao Vang Lorovi. Pod podmínkou, že z něj neuřízne střechu jako nějaký Mexický uzenáči a nenamaluje na něj nějaký debilní plameny, jako to dělaj bílí drbani a dozadu nedá takový to buzerantský křídlo, co si tam dávaj ostatní bambusáci. Na to rovnou zapomeň. Pokud se toho všeho dokážeš zdržet, auto je tvoje..." Toto je presne prípad takého filmu, v ktorom prípade sa hanbím, že som ho zhliadol až takto neskoro. Clinta Eastwooda mám veľmi rád od dôb, kedy som prvý krát zhliadol archetyp všetkých westernov - Dobrý, zlý a škaredý. Je to fantastický režisér a rovnako dobrý herec a pozoruhodné je aj to, že svoju úroveň si v takomto pomerne vysokom veku vie nielen udržať, ale dokonca aj zvýšiť. Gran Torino je rozhodne nadzmyslový kinematografický subjekt, ktorý bežného diváka neuveriteľne filozoficky obohatí a z môjho subjektívneho pohľadu mi tento snímok spolu s pár ďalšími nadfilmami dal do života viac, než všetky ostatné filmy dohromady. Je to jeden z najemotívnejších filmov, aké som kedy videl a jeho očividné mínusy (priamočiarosť, predvídateľnosť, dejová ťažkopádnosť, oldschoolový spôsob natáčania) sú vlastne jeho charakterovými vlastnosťami, kvôli ktorým mám film vlastne tak rád (podobne, ako to býva aj so starými veteránmi).

Nuž, tento film je z hľadiska kinematografickej filozofie kapitola sama o sebe. Prvýkrát som Prelet nad kukučím hniezdom zhliadol v pomerne dosť útlom veku a hoci sa mi páčil, tak som mu nevenoval priveľkú pozornosť. Ale teraz sa môžem spokojne priznať, že jednoducho nerozumiem tomu, ako som si mohol celý ten čas toľko nevšímať film, ktorý je tak hlboký a emotívny. Slovami Johna Newtona: “I once was lost but now I'm found, was blind but now I see.” Čo ďalej povedať? Kritizovanie je v tomto prípade takmer nemožné a tak teda pochválim brilantné herecké výkony, ktoré sa samozrejme netýkajú len Jacka Nicholsona; z hereckého hľadiska sa mi tento snímok skôr vryl do pamäti ako filmový debut Christophera Lloyda. Výborná réžia, výborná hudba a samozrejme aj výborná kamera. Neviem si predstaviť, ako by tento brilantný film vyzeral v akejkoľvek alternatívnej kombinácií hercov, či pána režiséra. Jednoducho, jedná sa asi o tú najbrilantnejšiu kinematografickú kooperáciu v dejinách.

Veľkým problémom pre mňa asi bude to, že som remake z roku 2017 videl skôr, ako tento film. Nuž, čo už. Noví Flatliners mali bezpochýb o niečo vzdušnejšiu atmosféru, lepšie efekty, dokázali moderného diváka omnoho viac zaujať a oproti nim spočiatku títo starí pôsobili ako nejaké divadelné predstavenie. Ale je tu jeden problém - nový film mal tendenciu neuveriteľne rýchlo sa skurviť. Aj keď tento starý nebol zrovna nejaký nadpriemer, tak svoju fádnu hladinu si stihol udržať až do konca. Nebudem ale len kritizovať - musím uznať, že po technickej stránke je to film pomerne dobrý (obzvlášť nechutné sú psychadelické a šialené scény vízií). A to je už asi všetko - neuveriteľne dobrý nápad v spolupráci so skvelými hereckými výkonmi skončil v zabudnutí kvôli prihlúplemu scenáru.

"Život je problém. Iba smrť nie je. Byť na žive, to znamená povoliť si opasok a vyhľadávať problémy." - Alexis Zorba... Bez tohto filmu by rozhodne neexistovalo Grécko v takej podobe, aké ho poznáme dnes - Zorba je priam gréckym národným dedictvom. Knihu som síce nečítal, ale nakoľko po pánovi Kazantzakisovi pomenovali letisko hlavného mesta ostrova Kréty, tak usudzujem, že má v tomto štáte doposiaľ pomerne veľký rešpekt. Skutočný Grék Zorba (alebo presnejšie Zorbas) sa na toho filmového/knižného z povahovej stránky pomerne dosť podobá a preto ma trochu mrzí, že sa Kazantzakis nerozhodol opisovať presnú históriu. Popravde, neviem, čo som mal od filmu očakávať. Vo všeobecnosti sa veľmi nerozoberajú jednotlivé plusy a mínusy snímku a tak som sa do neho pustil celkom naslepo. Grék Zorba je film pomerne dosť starosvetský - je natočený spôsobom, akým boli natočené oveľa staršie filmy, ale je tu použité veľké množstvo zaujímavých prvkov a kamerových záberov, ktoré ale v spomínaných starých filmoch nejestvovali (napr. záber rútiaceho sa dreva z kopca). Je to tak isto film na tú dobu trošku poburujúci - najkrajšou a zároveň najmilšou scénou bola nepochybne tá, kedy sa do izby chorej Zorbovej manželky nasáčkovala celá krétska dedina a všetci jej obyvatelia spokojne čakali, kedy už konečne zomrie, aby mohli izbu vyrabovať a pekne si poodnášať jej majetok. Vecou, ktorú si na celom filme najviac vážim, je nepochybne nazabudnuteľná hudba Mikisa Theodorakisa, ktorá je prenádherným symbiotickým zlúčením celého gréckeho folklóru a ktorá sa v priebehu desaťročí stala priam metafyzickou entitou súčasného Grécka. Tá hudba je kapitola sama o sebe a dala mi omnoho viac, než celý tento film.