ancientone

Bakshiho svety sa vždy pretínali s fyzickým, skutočným svetom ako jeho výstižné karikatúry a alegórie. V tomto celkovom kontexte pôsobí explicitný prienik fičkného a skutočného sveta v Cool World ako ochudobnenie a slepá ulička, kam posúvať Bakshiho estetiku. svoju subverzívnosť ale vie znovuobjaviť v porovnaní s inými filmami 8. a 9. dekády 20. storočia, postavených na rovnakom technickom princípe (Space Jam, Roger Rabbit). Je to vlastne film o tom, ako sa z priekopníka a podrývača stane iba podrývač.

Prekvapením je až zarážajúco lopatová narácia, ktorej prvou brutálne zavraždenou obeťou je akýkoľvek náznak mystéria. Inak si stačí vypočuť soundtrack :-)

Gigerov svet ide proti očakávaniam. Žiadna nadpozemská temnota, ale veľmi citlivý portrét človeka, vyskaldaný menenej citlivou prácou s dokumentárnymi postupmi a materiálom. Sallin nevyniká vo filmovom štýle, ale v jemnej motorike narábania s informáciami, obrazom a zvukom. Hovoriace hlavy dodávajú informácie, archívne zábery a jazdy po Gigerových obrazov zasa atmosféru, observácia samotného Gigera a jeho sveta (toho reálneho - jeho domu) dokáže byť nečakane subtilná. S Gigerom sa spája najmä slovo temnota. Sallin ju účinne a uveriteľne premieňa na citlivosť.

Videne znova po dlhej dobe a som v nemom uzase. Film zacina depkovou dvojexpozicnou montazou a prave ta je klucovym vyjadrovacim prostriedkom celeho filmu (nielen v rovine filmovej reci). Coppola vytvara semanticky sustavnu dvojexpozicnu montaz paradoxov, ktore sa zlievaju do obskurneho fluidneho toku obrazov - realita vojny vs popkultura, krutost masakrovania vs debaty o surfovani, destruktivne vybuchy napalmu vs magicka poetika dzungle, dychberuce panoramy vs destrukcia, racionalno vs prevladajuce sialenstvo, etc. Vysledkom je solidny audiovizualny bad trip. dokonale.

Spielberg tu nepíše dejiny kinematografie, ale predvádza dokonalú hodinu hollywoodskej anatómie svojim precíznym štýlom, úhľadným storytellingom a dokonalým budovaním atmosféry a vyvolávaním žiadaných emócií. Je to triumf die hard remesla, ale predsa medium is the message.

Deziluzívna dráma s altmanovským štýlom pre trpký humor a rovnako trpkú alegóriu, ktorá by sa viac hodila niekde na prelom 60tych a 70tych rokov medzi Easy Ridera , Twolane Blacktop a Polnočného kovboja, než do polovice 70-tych rokov. Zabudnutý film, povievajúci v miernom časovom oneskorení, zato s úžasným weird-factorom a ťažko popísateľnou excentrickosťou.

Žiada sa prirovnanie s Lynchom, alebo Andersonom. Aster si ale ide svojou cestou. Zábavnou, tyranskou, nevypočítateľnou, nie vždy vydarenou, ale o to viac "ľudskou" (brať najmä bolestivejšie konotácie toho slova).

Narcizmus sa vypláca. Arniemu stále idú hlášky, len bez osemdesiatkovej irónie, zato s ideologicky s ultra osemdesiatkovým reaganovským mindsetom. To, že sa často vďaka tomu mení na paródiu seba samého však nezmazáva jeho status totálnej legendy a unikátneho životného príbehu, ktorý sa však dá interpretovať oveľa zaujímavejšími cestami. Ale Arnie nie je Bob Dylan, tak prečo by sa to malo diať...

V búraní očakávaní a stavaní sa pravidlám možno najlepší a čo do hostorickej štylizácie úžasne natočený Anderson. No zároveň najťažsie preniknuteľný a nie moc komunikatívny Anderson.

VROOOMantism.