mm13

Najviac sa mi páčili rozhovory so samým sebou, tie boli perfektne napísané, stvárnené aj zahrané. Inak žiaden zázrak, hlavne sa tam všetci správajú presne tak, ako to scenárista vymyslel a režisér potreboval. Zbúchané.

Je rozdiel dívať sa na obrazy zohavených tiel (a telíčok) v rámci spravodajstva a vidieť ich (tie isté) po tom, čo sme spoznali aktérov týchto hrôz a boli sme svedkami samotného aktu najsurovejšieho násilia. Pretože zrazu nie je vinný americký prezident ani anonymná armáda... ba ani sviňa vojna, čoby beztvará beštia, ktorej sme všetci obeťami (a všetci ospravedlnení). Tou beštiou vždy bol, je a bude človek. A pripomenúť túto dôležitú pravdu, bezprostredne sprostredkovať takéto poznanie, to nešlo inak, než práve cez mystifikáciu týchto otrasných udalostí. Nikto tu žiadnu skutočnosť nepokrivil, práve naopak. Konkrétne mená a presná rekonštrukcia prípadu, tie sú svetskou záležitosťou. De Palma zašiel ďalej. A vďaka za to!

Výborná spolupráca TV formátu s výkonom hlavného predstaviteľa! Obrazy majú dokumentárny nádych a možno by pôsobili odťažito, tento pocit sa však nemá ako dostaviť, pretože sme od prvej scény naplno účastní hlbokej osobnej tragédie hlavnej postavy. Potom už naozaj stačí vidieť výsledok masakrov, nie ich priebeh, aby to na diváka naplno doľahlo a gniavilo ho až na mieru únosnosti. Tie popravy sú ostatne veľakrát podávané akoby z pohľadu prítomných postáv (takže kto normálny by sa na niečo také šiel pozerať zblízka?!). Veľmi, veľmi autentické a pravdivé, veľmi dobrá práca s tempom aj gradáciou vo všetkých rovinách. Za najstrašnejšiu (a svojim spôsobom najcharakteristickejšiu i najdôležitejšiu) scénu považujem popravu premiérky a jej rodiny (pritom "nič" - "len" záber na páliace hlavne). Od tohto momentu je jasné, že tu (za výdatného prispenia skurvenej OSN) bolo vypustené obludné, nezvládnuteľné zlo a že sú bez šance životy či duše všetkých, čo sa tam práve priplietli. Hotel Rwanda cukríček!

Emočný rozmer (osud posádky a ich blízkych či výčitky a smútok tých, ktorí sa majú prečo cítiť zodpovední), kritické podtóny (na sebe samom závislý a samého seba požierajúci systém... ktorý si, prezentovaný jeho niekdajšími predstaviteľmi, doteraz nevytýka absolútne nič) aj hlboké poklony (krajne nezávislá myseľ nobelistu Feynmana) tu vyplynuli z pracovitosti a poctivosti tvorcov, nie zo zámeru podávať veci takto a podriadenia sa tomuto zámeru. Proste etalón tohto typu dokumentárneho filmu, príklad (jediného) správneho prístupu.

Trochu ma dievčatá a chlapci nasrali svojimi reakciami na grcajúcu scénu v Hre na plač, filme, ktorý je práveže jednou z najstrhujúcejších modlitieb za bezvýhradnú ľudskosť a toleranciu na všetkých frontoch; či už ide o vierovyznanie, rasu, pohlavie alebo sexuálnu orientáciu. Tu žiadne sorry vážení, rihal by som za daných okolností veľmi pravdepodobne aj ja... a trvám na tom, že to nemám "kultúrne naučené"... a kto tvrdí, že by nerihal, ten je buď riťolez alebo pokrytec (to, ako vulgárne sa toho následne chopili ďalší filmári je už druhá vec... ale ani z toho by som až takú vedu nerobil). Inak ale dobre volený a všeobecne zrozumiteľný pohľad do danej problematiky, pri ktorom vôbec nevadí, že je výhradný. Naopak, teoretizovanie tých, ktorí by mali žiť a nechať žiť a starať sa o seba, nie z tejto témy vybíjať vlastný prospech, také ma v najmenšom nezaujíma. Akurát to nemuselo byť zamerané výhradne na Ameriku a Hollywood, tým pádom zo záberu vypadli filmy ako Normal (Normal je americký film, splietla má účasť Toma Wilkinsona... hm, tak aby som za selektívny výber výhradne negatívnych príkladov neznížil hodnotenie...) alebo Priscilla, kráľovná púšte... (nie, zlatíčka, dejiny kinematografie vážne nie sú len o ubližovaní vám a zosmiešňovaní vás... a USA nie sú celý svet). Nakoniec ale najväčšie (a najpodstatnejšie) sympatie vo mne vzbudila finálna poznámka (z úst historičky, ako inak) o tom, že prienik transgenderu do médií, zmena v tom, ako sú títo ľudia v médiách zobrazovaní a následne začínajú byť vnímaní, že to ešte zďaleka nie je žiadne víťazstvo. Veru nie je. Ale čím menej hystérie (Hra na plač) a viac triezvosti prejavíte, tým skôr sa tej plošnej zmeny dočkáte. Hlavne sa tými médiami nenechať opiť, pre tie ste len artiklom a keď záujem o vás opadne a slniečkári (ktorým rovnako ide o iba nich samých a nie o vás) sa unavia, tak vás viac už ani len neoštia. Ale dovtedy snáď bude veľa vecí inak.

Ani ryba ani rak, zasadenie do komunistického Sovietu tomu tiež veľa nepomohlo... minimálne čo do uveriteľnosti vývoja udalostí na základni. Čo tam tie postavy predvádzajú, to by si za daných podmienok nemohla dovoliť žiadna z nich. Ale "votrelček" vyzeral vynikajúco, zápletku to malo pomerne hravú a ani spomínané postavy (samé o sebe) neboli úplne márne... skrátka obyčajne vydarený príspevok do žánru, pri ktorom je škoda, že nemal odvahu byť niečím viac alebo aspoň byť iný do všetkých dôsledkov (čo je všeobecný a najväčší problém súčasnej, komerčnejšie ladenej ruskej kinematografie).

Pozorne budované rodinné dobrodružstvo s niekoľkými rozprávkovými elementmi, ktoré sa v prvom rade na nič nehrá. A to je poznať a v tom je jeho najväčšie čaro. Príjemne prekvapila aj technická stránka veci, je to celé urobené šikovne. (pozn.: na Zombieland som si počas sledovania vôbec nespomenul, iba môj mladý tuším podotkol, že to má "podobný vibe"... ale ani tomu som nestíhal venovať extra pozornosť a plne zaujatý, pobavený a pozitívne naladený ostával naplno ponorený do toho, čo sa dialo na obrazovke).

Dokument, ktorý nemal ako byť výstižnejší a nemá, čo by viac povedal. Snáď len ešte toto ako epilóg... a dokonané jest.

Už netúžim nazrieť do lávového kráteru sopky. Tento dokument mi tento zážitok sprostredkoval v toľkej miere, že to môže prekonať fakt už len priama osobná skúsenosť... keby som ale po takej naďalej túžil, znamenalo by to, že som prd pochopil. Áno, najobyčajnejšia pokora je to, o čo tu kráča. A Herzog nemá v tom, čo robí - a v prístupe k témam, ktoré si vyberá - konkurenciu! (podobný pocit, okrem celej škály iných najsilnejších pocitov, som mal aj z jeho Jaskyne zabudnutých snov... a nakoniec vlastne aj z Grizzly Mana)

Svoju prísnosť som si za posledné mesiace vybil na posledných Attenboroughoch, preto pri hodnotení jedno oko privieram... ale rovnako tak si neodpustím poznámku, že stromy (ani rastliny) sa nesprávajú výlučne tak, ako nám tvorcovia tohto dokumentu popisujú. Akýkoľvek život je nevyhnutný boj (o život) a nikdy, pri žiadnom z jeho prejavov, len medzidruhový. Tento dokument výhradne sprostredkováva tú z pohľadu človeka idylickú stránku vecí... ale je záslužné, že ju odhaľuje a nás všetkých, dnes už nepochopiteľne obmedzených, snáď aj obohacuje a všeobecne prístupnou formou vzdeláva.