ScarPoul

Ďalší skvost od majstra komédie. Moderná doba ale nie je typicky Chaplinovským filmom aj keď tu využíva obľúbené prvky - dievča v problémoch, tulák... V prvom rade je to film kde Charlie pokukuje po zvuku a v niektorých scénach ho naplno využíva. Čo sa týka ale hrdinu ktorý je dojímavý a ktorý chytí za srdce.. povedzme to tak že zlaté opojenie, kid a svetlá veľkomesta boli v tomto lepšie. A aj keď v modernej dobe je všetko podmienené zúfalstvom z hospodárskej krízy, film je plný vtipných variácií a čísiel, ktoré sú jednoducho nezabudnuteľné - obchodný dom, väzenie.. Do toho všetkého prirátajme sympatickú a krásnu dievčinu v podaní Paulette Goddard, ktorá Chaplinovy skvelo sekunduje a vďaka tomu máme možnosť zhliadnuť ďalší originálny skvost, ktorý bude zbožňovať hádam každý, kto sa rád smeje cez slzy.

Ethan Hawke je herec, ktorý mi vždy prišiel strašne nesympatický. Julie Delphy som za celú jej kariéru nejako neregistroval a Linklatera poznám predovšetkým ako režiséra rôznorodých filmov, ktorý sa môže popýšiť filmami ako temný obraz alebo škola ro(c)ku. Before Sunrise je celý založený len na vzájomných dialógoch. Ale akoby to bol práve ten film, ktorý mal robiť Linklater a v ktorom mali hrať aj Hawke aj Delphy. Dôvod? Bez ich účasti si to naozaj neviem predstaviť. Táto konverzačná romanca neukazuje len Viedenské pamiatky, ale svojim presahom rozpráva o ľudských vzťahoch, novej generácií ľudí, ktorý cestujú a hľadajú samých seba a hlavne rozprávajú o kráse zo zaľúbenia. Každá jedna scéna je dômyselne konštruovaná do príbehu bez toho aby pôsobila silene. Herci sú uveriteľný a ich posledné rozlúčenie je rovnako dojímavé ako koniec koncov každé lúčenie z niekym koho milujete. Film sa na nič nehrá a svojim spôsobom sa jedná o veľmi jednoduché spracovanie ľúbostnej témy, kde si tvorcovia vystačia z minimom hudby, strihy len na tváre hrdinov, sem tam na nejakú pamiatku a kamera je zväčša statická. Ale aj tak som si žiadnu z týchto zložiek neuvedomoval vďaka príbehu, ktorý bol skvelo napísaný, zrežírovaný a zahraný. Klenot vo svojom žánri. Po dlhom čase som sa k tomuto filmu vrátil a je to rovnaké ako sa vrátiť ku sladkosti, ktorú ste jedli keď ste boli malý. Pohladí na srdce.

Absolútna vizuálna a emotívna pecka. Film sledujúci dve odlišné dejové línie, ktoré majú podobné viac ako sa môže zdať ale každá je poňatá úplne iným spôsobom. ale spolu tvoria jeden absolútne bezchybný film. V prvom príbehu je všetko viacej roztrasené, viacej temnejšie a zo všadiaľ cítiť špinu mesta, v ktorom sa hlavný hrdinovia prechádzajú. Ich životy ako keby tvorili akýsi kontrast v prostredí v ktorom sa nachádzajú. Druhý je omnoho optimistickejší a viacej pôsobí ako typická východná lovestory - ktorá ma veľa podarených momentov a niektoré prvky z radosťou využíva na to aby sa divák viacej stotožnil s tým čo vidí. Scenár je bezchybný. Každá z postáv hovorí vo vetách, ktoré nie sú úplne všedné ale ktoré pôsobia uveriteľne. Herci prezentujú svoje emócie z ľahkosťou. Do popredia sa samozrejme dostáva dvojica hlavných predstaviteľov - Kaneshiro a Tony Leung a rovnako aj krátkovlasé pobláznené dievča - Faye Wong. Film, ktorý miesi západný štýl z tým východným. Prezentuje ľudskú samotu a náklonnosť. Nevyhýba sa ťažkým témam - pašovanie heroinu, vraždy, ale aj napriek tomu film nikdy neskĺzavá do iného žánru ako by mal. Je to film o vzťahoch a o meste, ktoré v živote hrdinov zohráva dôležitú úlohu, rovnako ako aj byty v ktorých žijú a ktoré odrážajú ich vnútro. Film, ktorý dokazuje Wong Kar - waiovú genialitu a filmársku zručnosť v každom jednom frame - e.

Myslím si že sympatické zakončenie série a v mojom ponímaní po jednotke asi najpríjemnejší diel, ktorý krásne pracuje z budovanou atmosférou a emóciami, umne pri tom využívajúc postavičky, ktoré aspoň väčšina zbožňovala, takže koniec je krásne dojímavý. Nekoná sa síce žiadne toy story 3, ale rozhodne posledná kapitola zlobrieho príbehu patrí k tomu lepšiemu čo dreamworks na poli animáku vytvorilo. Nebudem tvrdiť že v niektorých momentoch to nemá chyby. Sú scény, kedy je to príliš obyčajné a príliš rovnaké ako predošlé diely. Ako keby Shrekovi naozaj chýbala nejaká hutná hnacia sila, ktorá by z neho spravila iný príbeh, než na aký sme zvyknutý, ale v rámci toho že ten súčasný je osvedčený tak sa asi meniť nebude. Je pravdou že ale niektoré miesta sú vyslovene vďaka opakovaniu už zaužívaného nudné. Ale hlavný príbeh je príjemným spestrením. Mám rád cestovanie v dimenziách, čase a priestore a napravovanie starých chýb a podobné záležitosti, takže už len tým sa mi na Shreka lepšie pozeralo. Jeho fanúšikovia nebudú sklamaný. Jeho odporcov nenadchne. A neutrálna pôda ako ja si myslí že v pohode, len už naozaj by bodlo za týmto spraviť veľkú bodku.

Územie žien je jeden z tých príjemných filmov, ktoré nemajú tendenciu divákovi predať skutočne silnú emóciu ani ho nenadchnú originálnym príbehom, ale aj tak v ňom zanechajú nejaký pocit, na ktorý sa ťažko zabúda. A tým pocitom by mohlo byť porozumenie. Nejako tomu filmu rozumieme. Počas toho ako sa hlavný hrdina vyvíja a rovnako aj postavy, ktoré ho obklopujú, tak sa nám nejako rozmotáva naše vlastné vnútro aby sme na konci mohli povedať – viem presne ako si to myslel. Film stavia na hercoch, viacej ako na vizuálnej zložke. A ústredná trojica Ryan, Brody a Stewart podávajú každý jeden veľmi presvedčivé výkony. Film, ktorý rozhodne nenudí a aj napriek tomu že nám nepredáva niečo nové, podáva nám veci, ktoré každý povedome poznáme, spôsobom aby sme tomu čo najľahšie porozumeli. Mnohý by to považovali za chybu. Ja som osobne rád za tých pár filmov, ktoré nemusia používať stovky symbolov a záberov aby vyjadrili zmätenosť zo sveta. Priemerný film, ktorý na mňa pôsobí – ako pre fanúšika podobne ladených filmov – nadštandardne.

Film, ktorý si zaslúži plné hodnotenie až keď bude úplný. Naozaj som po všetkých tých kritikách zo strán všetkých mojich známych neveril, že by ma to mohlo skutočne ako diváka a obdivovateľa série naplno uspokojiť. Hlavne keď som zo všetkých strán počul slová typu nič sa tam nedeje. Moji milý ľudkovia deje.. a deje sa tam toho poriadne veľa. David Yates už 5 dielom dokázal že Harry Potter sa bude uberať novou cestou. Tou filmovou. V šestke bohužiaľ nefungovala akcia tak ako by mala, ale atmosférou a hlavne dotvoreným charakterov bola rozhodne lepšia ako prvé dva diely. Relikvie smrti sa prvý krát od Columbusa snaží adaptovať knihu do filmovej podoby vo viacerých aspektoch, ale musím povedať, že sú scény kedy film prekonáva inak neprekonateľnú knižnú predlohu. Hrdinovia sú fantastický, scény úchvatné - ministerstvo mágie, tanec v stane, animovaná sekvencia v štýle Dona Quijota a mohol by som pokračovať bez prestávky. Každá scéna mala svoje opodstatnenie a aj napriek faktu že som knihu čítal, ale kedysi veľmi dávno, v deji som sa nestrácal a hlavne mi krásne pomohol rozpomenúť si na veci, na ktoré som skutočne zabudol. Film nestráca tempo a ani výpovednú hodnotu - vďaka ktorej som preciťoval emotívny ladené scény a vďaka tomu patrí tento film k príjemnému prekvapeniu. Ak sa naozaj nič nestane a dvojka bude skutočným vyvrcholeným v tom pravom slova zmysle, tak sa rozhodne máme na čo tešiť..

Film, ktorý nemá absolútne žiadnu šancu vybočiť zo zaužívaných stereotypov, ktoré sú v tomto žánri na poli amerického filmu zaužívané. Jediné pozitívum vychádza z toho že Will Gluck sa ani nesnaží o niečo výnimočné. Nesnaží sa celý film prinášať, niečo neočakávané, niečo čo by nás skutočne nadchlo, alebo pobavilo do takej miery, že by sme tento filmový počin pokladali za originálny. Herci, ktorý hrajú druhé husle, jednoducho hrajú druhé husle a aj napriek niektorým znamenitým scénam, nemajú veľmi veľa príležitostí skutočne vyniknúť. Lenže na čom tento film stojí a čo ho robí tak príjemne pozerateľným je herecký prejav Emmy Stone - rebelky z miernou rečovou vadou, ktorá je ale neskutočne roztomilá. Jej uvažovanie, jej eskapády a jej dôraz, ktorý kladie na svoju postavu ako niečoho úplne normálneho v nenormálnej škole aj napriek všetkým pochybnostiam a chybám z nej robí postavu, na ktorú sa dobre pozerá, na ktorej sa dá schuti zasmiať a hlavne využíva typicky looserovské prvky, ktoré ju ale v konečnom dôsledku robia atraktívnejšou. Film neurazí ani nenadchne, ale pobaviť zaručene dokáže.

Pseudokomický blábol, ktorý využíva Aldusa Snowa - inak skvelo napísanú Segelovú postavu - a pretvára ho v nejakého hrdinu z bolesťou na duši, ktorý je vlastne kráľom šoubiznisu. Tento film je úplne mimo čo sa týka časovania humoru, sympatických postáv, alebo zmysluplného deja. Cecky a drogy, to všetko tu pôsobí samoúčelne a keď sa to zopakuje po desiaty krát tak si vlastne uvedomíme že film vlastne nikde nespeje a keď hej, tak len k predvídateľnému koncu. Toto je jedno z najhorších sklamaní v celej tvorbe Apatowa.. Ale Tom Felton ma pobavil.

Film, ktorý síce nenudí, ale nemá absolútne žiadny priestor ani možnosť nadchnúť. Dôvod? Robert Benton. Tak neosobný prístup k látke, ktorá si vyžaduje maximálnu pozornosť a určitý jemnocit, aby všetky pekné veci, ktoré vo filme zaznejú, dopadali na diváka v správnych dávkach a zanechali v ňom správny dojem, je tu úplne zabitý rutinnou. Tento neosobný štýl, začne po chvíli liezť na nervy a diváka, ktorý je zvyknutý na inteligentnejší prístup k téme lásky bude nadmieru sklamaný. Herci ale zachraňujú čo sa dá. Hlavne Greg Kinnear, ktorého hrdina je z celej zmesky známych a neznámych tvári, ten najvýraznejší a prechádza najzaujímavejším prechodom, ktorý si ale znova vďaka odfláknutej réžií nemáme možnosť užiť tak ako by sme si zaslúžili. Snaha zachytiť čo možno najviac pŕs - aj keď pekných - tu pôsobí neprirodzene a silene. Čo je škoda, práve preto, lebo posteľovým scénam chýba tá nežnosť, ktorá definuje duševnú aj fyzickú lásku a nie obyčajné šukanie. Diváka, ktorý neočakáva veľa, film viac menej uspokojí správnou dávkou dobre volených slov a životných postojov. Iných bude mrzieť strata času nad touto látkou nech vyzerala akokoľvek lákavo.

Táto sociálna dráma ktorá vypovedá o hľadaní niečoho čo mladému človeku chýba je podaná pomalým, snovým spôsobom, ktorý prvý krát začína využívať tie prvky, pohyby kamery a snímania, dažďové sekvencie, ktoré sa stanú tak typickými pre budúcu tvorbu Kar - Wai Wonga. Days of Being Wild rozpráva o parte ľudí, ktorý nemajú toho až tak veľa spoločného a ich vzájomné pocity nikdy neschádzajú do hĺbky aj napriek tomu že filmu dominuje smútok a bolesť. Nedá sa to vyslovene považovať za chybu, pretože aj keď postavy nie sú tak silne vykreslené ako v prípade Wongovej prvotiny As tears Go by, spôsob akým je zobrazené ich konanie a spôsob akým sa ich túžby menia v rámci kamery, ktorá využíva filtre ako pocity, dostanete ako divák, presnú dávku smútku, ktorý váš nerozplače, ale sa bude s vami celý film niesť. A vytvorenie tohto spoločníka v rámci filmu je naozaj ojedinelé. Vo filme sa objavujú prvý z dvorných Wongových hercov, ktorý len dokazujú aký skvelý čuch a cit má Wong ako režisér pre postavy, ktoré konajú viacej v interéroch aby sa umocnila ich stiesnenosť, alebo exteriéroch, kde sa aj tak necítia slobodný, a pritom ich dokáže viesť tak ,aby aj keď nerobí sociálnu sondu do ich duší, zanechali svojim pôsobením na plátne silný, úprimný dojem. Tu už záleží len a len na vás či máte radi nezvyčajné pomalé filmy, alebo si zvolíte radšej niečo akčnejšie a menej poetické.