ScarPoul

Toto je jeden z tých filmov, ktoré sa vám dostanú pod kožu, alebo nie. Každopádne, sa jedná o veľmi zručne napísanú, zrežírovanú a zahranú myšlienku o hľadaní identity, lásky a totožnosti. Charlie Kaufman patrí rozhodne k tým typom ľudí, ktorý vďaka absurdite, nadnesenosti a preplácanosti, dokážu vyjadriť myšlienku, tak silnú a tak každému známu, že núti k zamysleniu. Spike Jonze túto jeho predstavu veľmi zručne spracoval a priznám sa, že si neviem predstaviť nikoho iného, kto by sa s tak ťažkým scénarom vysporiadal, bez toho aby nestratil pointu, ktorá je pevným pilierom celého príbehu. John Malkovich ešte nikdy nebol tak presvedčivý ako keď hral seba. Cusack a Diaz, ktorý patria k tým krajším ľudom z hollywoodu tu hrali dvoch spustnutých a úbohých ľudí s takou dokonalosťou až sa mi chcelo tlieskať. Každá jedná myšlienka ma zasiahla a mne pôsobilo nevýslovnú radosť sa na toto pozerať. Iste - je to veľmi divný film a samozrejme, že ako sa blíži koniec tak nám prirozdená logika nahovára, že to na čo sa pozeráme má viac logických chýb ako čokoľvek iné - aj keď je to založené na nelogickosti. Ale aj tak sa jedná o zvláštny film, ktorému ku dokonalosti chýba naozaj málo.

Trojica ľudí, tri rôzne osudy, a trojica rôznych plánov a nádejí, ktoré spojí jeden okamih, ktorý má za následok úplné prehodnotenie rebríčka hodnôt u každého z hlavných hrdinov. Muž ktorý sa vracia z vojny k svojej žene, naivné a nevzdelané dievča na ceste za rodičmi chlapca, ktorého milovala a ktorý jej zachránil život pred smrťou a vojak, ktorého postrelili na citlivom mieste a ktorý chce dosiahnuť úspech vďaka svojej snúbenici sa stretnú, porozprávajú si svoje osudy a zistia, že všetko to k čomu sa vracali tam nikdy skutočne pre nich nebolo. Vyzeralo to na citlivú tému. Na jeden z tých filmov, ktoré si radi pozriete a od ktorých očakávate silný emotívny zážitok, pretože je tam trocha tej drámy a nádeje a aj pár komediálnych scén, lenže emocionálny zážitok sa nekoná. Všetci traja predstavitelia nech sú akokoľvek dobrý, sa jednoducho nedokážu dostať pod kožu a vzbudiť či už nejaké sympatie, alebo vás akokoľvek dojať aj keď scén, kedy sa o to pokúšajú je neúrekom. Práve v tomto trocha zamrzí aj herecké obsadenie, ktorý sa snažia, ale nemajú na čom stavať a aj príbeh, ktorý je vystavaný na dobrom námete, ale ktorému chýba jednoducho hlbší rozmer, čo môže byť chybou samotného režiséra, ktorý ako keby neustále tápal, čo to vlastne točí. Očakával som emotívnu pecku, dostal som znesiteľný priemer.

Je to len ďalší konšpiračný triler, ktorého pointu vlastne odhalíte hneď ako sa oboznámite zo všetkými postavami. Dôvod? Veľmi jednoduchý. Podobné variácie ste museli vidieť x- krát ak ste aspoň raz za život zapli televíziu po ôsmej hodine večer. State of play je presne takýmto filmom, čo je škoda, pretože na ďalší film od Kevina McDonalda som sa naozaj tešil. Herci ani zďaleka nedokážu uhrať napísané postavy natoľko vierohodne aby bola aspoň jedna z nich sympatická, pričom talenty ako McAdams a Mirren hrajú len druhé husle s ktorými nič nezachránia. Ústredná dvojica v podaní Bena Afflecka a Russela Crowea, na ktorých vzťahu a rozhovoroch vlastne stojí celý film, majú svoje najlepšie filmy dávno za sebou a je vidno, že sa nejako ani nesnažia presvedčiť divákov o niečom veľkom. Pravdou ale zostáva, že scenár je natoľko prvoplánový, že sa to hercami ani veľmi zachrániť nedá. Takže jediné čo nám zostáva je naozaj dokonalá kamera, ktorá hlavne v prvej polovici filmu pôsobí dynamicky a každý jeden snímaný záber je plný života a napätia, ktoré dýcha tou zvláštnou upršanou atmosférou. Čo sa týka ostatných zložiek, tie viac, alebo menej zlyhávajú. Na dve hodiny naťahovaný film priveľmi zbytočné. Vlastne už vo všeobecnosti je to len akýsi jedno rázový film na jedno použitie, pretože to neoriginálnym námetom doslova kričí. A to je naozaj v tomto prípade veľká škoda.

Red Eye len dokazuje, že Wes Craven je tvorca, ktorý dokáže naozaj svojským štýlom narábať z napätím a hlavne s postavami, ktoré sa ocitnú vo vypätej situácií, v ktorej ide vo valnej väčšine o holý život. Tento triler sa nesie v troch rôznych prostrediach. Na letisku, kde panuje uvoľnená, miestami až romantická a nadnesená atmosféra, kde sa stretávame s obidvoma hlavnými predstaviteľmi. Druhé prostredie je mierne klaustrofobické a odohráva sa v lietadle, kde sa situácia vyhrotí a v zmysle povestnej vety – nič nie je také ako sa na prvý pohľad zdá – sa tu rozbehne nervy drásajúci boj o prežitie. Tretie prostredie je dom, kde Craven využíva všetky možné momenty prekvapenia, otvoreného násilia a pocitu, že ani doma nemôžete byť úplne v bezpečí. Príbehovo sa nejedná o žiadny zázrak. Ale to nemení nič na veci, že obidve hlavné úlohy aj McAdams aj Murphy si skvelo sadli a skvelo sa doplňujú a že film ani na chvíľu nepoľavuje, čo z neho robí akčnú jazdu a miestami aj celkom chytrú zábavu, ktorú si divák naozaj môže užiť ak nebude mať priveľa predsudkov. Osobne som sa zabával a aj keď sa jedná skôr o priemerný snímok, spôsob akým som sa pri ňom bavil bol nadštandartný.

Film ktorý ma príjemne prekvapil. Síce sa jedná o typický romantický motív a emotívnosť snímku je naozaj miestami nevyvážená, ale kvôli ústrednej dvojici a citlivosti z akou je film natočený, sa musím prikloniť k nadpriemernému hodnoteniu, hlavne preto, lebo celým filmom aj napriek počiatočnej zmätenosti som sa vyznal a tak mal na mňa možno väčší emocionálny dopad. Chémia medzi ústrednou dvojicou funguje a jediné čo sa dá filmu naozaj vytknúť, je neschopnosť sa úplne stotožniť z hrdinami. Možno je to preto, lebo pocity odlúčenia sú príliš rýchle aby sme s postavami mohli aspoň na chvíľu zdielať tú neskutočne nepríjemnú samotu, alebo je to nejaký môj problém, ktorý som nedokázal nejako počas sledovania vyriešiť. Ale nič to nemení na fakte, že film má dynamiku. Krásne prostredie a hudbu a hlavne scénar je krásne nadnesený a nepôsobí hlúpo. V tomto smere sa jedná o jeden z tých príjemnejších romantických filmov, možno aj vďaka kráľovne tohto žánru z tvárou Rachel McAdams. veľmi príjemná hodinka a pol, tak potrebná pre nejaký ten sobotný večer z nežnou polovičkou.

Film, ktorý je o hudbe o detstve a o rodine. Tento stredometrážny film nás zavedie do jednej rodiny, ktorá sa sústreďuje na malého chlapca v prelomovom veku, kedy si začína uvedomovať niektoré veci ako je napríklad smrť - naozaj geniálne podaná cez kruté zastrelenie vtáka, ale ktorý sa ešte nevie vymaniť z mašinérie dospelých, ktorá svojou prítomnosťou, narúša jeho svet. Stáva sa z neho rebel a určitý druh krásy nájde práve v hudbe u chlapca v rovnakom veku, ktorý prekypuje talentom. Staccato je krásne vyrozprávaný príbeh, ktorý odkazuje hlavne na svet vnímaný deckými očami a robí to naozaj bravúrne. Minimum slov a precíznosť záberov, robia z tohto filmu niečo vizuálne a zvukovo krásne. Iste, nie je to dokonalé. Hlavne v polovici tempo filmu na chvíľu spomalý a ticho postáv, v niektorých scénach doslova irituje. Ale v celkovom ponímaní sa jedná o veľmi príjemný filmík, z veľmi peknou myšlienkou.

Film, ktorý slúži ako trefná analýza spoločenského úpadku v rodine a v zamestnaní podaná typicky anglickým spôsobom, ktorý je plný nečakaného humoru a vieryhodných postáv. Celý tento film je vlastne postavený na veľmi banálnej zápletke, ktorá nevybočuje zo svojho smerovania ale ktorú neskutočne obohacujú dobre napísané a zahrané postavy, z ktorých sú najvýraznejšie dva charaktery v podaní Roberta Carlyleho a Toma Wilkinsona. Inak sa jedná o veľmi pohodový filmík, ktorý dýcha uvoľnenosťou a ktorý podáva sociálne ťažké témy tým najneskutočnejším a hlavne nadmieru odľahčeným spôsobom. Nie je to dokonalé, ale rozhodne sa pri tom nudiť nebudete.

Jeden z tých filmov, ktoré nemajú tendenciu ani uraziť ale ani nadchnúť. Po príbehovej stránke sa jedná o všedný príbeh, ktorý je obohatený o trocha tej fantastickosti. Koepp, ktorý sa v tomto prípade podielal aj na scénari sa môže pochváliť naozaj zaujímavým nápadom, ktorý ale vôbec nie je spracovaný tak ako si zaslúžil a ktorý naozaj veľmi malým množstvom balancuje na tej humornej hranici. Čo sa týka tej emotívnej, tá je zvládnutá dobre, ale tiež len kvôli dobre zvolenej hudbe a tvári Ricky Gervaisa, ktorý sa jednoducho na tých životných looserov, hľadajúcich svoje šťastie neskutočne hodí. Inak v celku priemer, ktorého potenciál, je ďaleko za námetom.

Málokedy sa stane že sa dostanem až po veľmi dlhej dobe k filmu, ktorý ma odrovná aj napriek tomu že by som to do neho nikdy nepovedal. Posledný škótsky král je presne takýmto filmom. Táto adrenalínová jazda prezentujúca život jedného z najhorších diktátorov nového sveta, je plná emotívneho herectva na vysokej úrovni, ktorému konkuruje životný výkon Foresta Whitakera a jedného z najtalentovanejších hercov súčastnosti James McAvoya. Keď sa vyskytnú na obrazovke tak sa jedna o jedny z najpôsobivejších dialógových scén vôbec. Inak je film krásne založený na detailoch a aj keď neukazuje všetky hrôzy a nie je ani krvavý, a rozhodne vás nenúti odvracať zrak aj tak sa jedná o film, ktorý práve tým ako je spravený a aká atmosféra z neho sála, vo vás vzbudzuje napätie, obavy, strach a naplňuje vás v určitom smere úzkosťou. Celý príbeh dostáva kvôli tomu tretí rozmer, vďaka ktorému ho budete cítiť aj dlho, dlho po dopozeraní. Rozhodne jeden z najlepších filmov aké som za poslednú dobu videl.

Nič nie je také ako sa na prvý pohľad zdá. Tým by sa dala zhrnúť celá zápletka tohto filmu, ktorý je inak normálnym príbehom o skutočnej láske a o čase ktorý musí ubehnúť aby tí dvaja boli nakoniec spolu. To čo ale vyzdvihuje tento film na nadpriemer sú detaily a práca s nimi. McGuigan necháva diváka v určitom napätí čo sa všetkých prepojení týka a je jedno na akú postavu sa zameriava, pretože každá z tých postáv je niečím zaujímavá a aj keď sa nejedná o žiadne veľké herecké hviezdy, tak každý jeden podáva v tomto príbehu neskutočne pôsobivé výkony. Hlavne Rose Byrne ktorá svojím výkonom prekonala v niektorých scénach samotnú Kruger a Hartnetta. Do toho všetkého finále s Coldplay a jedná sa o naozaj malý veľký film, ku ktorému sa je radosť vrátiť, pretože rozpráva o túžbe inak, ako sme zvyknutý a pritom zostáva stále pekný a plný nádeje.