ScarPoul

Posledný príbeh je najmenej konzistentný. Ale nedá sa mi uprieť mu určité kvality, pretože ak sa Hamagučimu nedá vyčítať jedna vec, tak je to nápaditosť s ako pristupuje k ľudským emóciám. Jeho filmy sú komplexné, civilné, jednoduché a predsa niečím špecifické, čarovné a zaujímavé. Aj keď tých filmových formálnych prostriedkov tu je pomenej a celé to pôsobí ako scény z divadelného predstavenia. Každý jeden príbeh má v sebe niečo čarosmutné. Jedná sa o drobný výsek zo života hlavných hrdinov v ktorom nachádzajú určité potešenie, alebo si vďaka nim uvedomia dôležité veci. Aj napriek všednosti sú filmy zvláštne iné. Nie úplne zakotvené v realite, ale v niečom predsa len také, že ju skvelo popisujú. Príde mi to ako keby som čítal nejaký výborný román od japonského autora. Napríklad aj toho Murakamiho, ktorého Drive my Car práve Hamaguči adaptoval. Po tomto filme sa na túto jeho adaptáciu teším zase o trochu viac. Mierne nadhodnocujem. Ale viem, že mi niektoré úseky ešte dlho budú chodiť po rozume.

Brucho vagína, pištoľ ruka, obrazovka plná vnútorností. Bičíky. Pálenie cigarety o prsník. Maznanie sa s obrazovkou. Blikajúca helma. Famme Fatale v červenom. James Woods behajúci z jedného miesta na druhé. Škrtenie. Snuff. Televízia. VHS kazety. Aj statické aj tie čo sa hýbu a vzdychajú. Sekty a organizácie ovládajúce mysle. Bizarnosť. Prapodivná dcéra. A James Woods zase raz behajúci z jednej časti mesta na druhú. Skvelé zúžitkovanie všetkého čo dovtedy Cronenberg nakrútil. Film o ktorom sa dá diskutovať s rovnakou radosťou ako sa to robí s ranným Lars Trierom. Vie to znechutiť v rovnakej miere, v akej to vie aj pobaviť. Takmer na plný počet.

To isté, ako sme videli už tisíckrát. Obrovská výhoda filmu ale je, že aj napriek zápletke a traileru nie je vôbec dementný. Hrá to viac na celkom inteligentné postavy a zvraty sú prirodzene úsmevné, než prepálené. Hoci sú na hrane. Interracial páry ma bavia. A herci si svoje postavy náležite užívajú. Na to o akú zápletku ide a na to aký dlhý film je, sa tam neustále niečo deje a je to hlavne stále zábavné. Koniec tradičné klišé ale beriem to. John Cena sa začína stávať tvárnejším, uveriteľnejším a sympatickejším nabúchancom ako Dwayne Johnson. Jeho herectvo ma baví viac a kvôli nemu film odporúčam.

Videná 280 minútová verzia. Skoro päť hodín som sa pozeral na prapodivný zlepenec významov, príbehových štruktúr a prazvláštnych postavičiek obývajúcich Wendersové univerzum podivuhodností na pozadí akejsi neistej reality. Prvá časť je putovanie. Road movie postupne prechádzajúca najznámejšími miestami sveta. Tá druhá časť, odohrávajúca sa len v Austrálii je zase komornou sci-fi o živote, snoch a príbehoch. Všetko spolu krásne korešponduje a aj napriek dĺžke z toho vyviera silná režisérska koncepcia. Nebudem asi ďaleko od pravdy, keď napíšem, že Wenders pristupoval k filmu ako emočne zainteresovaný tvorca. Všetko čo chcel vypovedať, či už je to názor na svet, na príbehy alebo na spôsob ako sú nám príbehy prezentované je tu obsiahnuté v dokonalej príbehovej symbióze. V zásade je to film, ktorému sa dá vytknúť len máločo. Nech už je to vaša šálka čaju alebo nie, nebude asi nič k čomu by ste film vedeli svojou formálnou precíznosťou prirovnať. Aspoň ja neviem. A to, že film prepadol nie je ani tak znak multižánrovosti. Tá tu funguje. Je to skôr spôsobené neustálim koketovaním s komerčným filmom, pričom sa jedná o poctivý art. Hudba skvelá. Rovnako aj ústredné trio. Mňa osobne ešte potešil aj sympaťák Vogler. Takéto filmy sa točili len chvíľu. A sú príjemnou spomienkou na to, ako sa autorská všestrannosť hodila na malú chvíľu do jednej doby, a fungovala svojsky, dokým ju nenašli tí , čo ju nájsť mali, a nezobrali si z nej to, čo sa z nej zobrať malo.

Asi najlepšia séria. Larry David je každou sériou trefnejší, údernejší a vtipnejší. Už od štvrtej série to pekne graduje a posledné dve série patri asi k tomu najlepšiemu na poli komédie. Nebol diel, kde by som sa nesmial a nebavil. Čo najviac oceňujem je diel Never Wait for Seconds!, kde sa retrospektívne vraciame k tým najznámejším Larryho fuck upom, len aby sme sa presvedčili od Tých čo udržiavajú morálku, že mal Larry vlastne celý čas pravdu a nie je až taký Asshole ako by sa nám mohlo zdať. Je strašne super vidieť, ako všetko dokonale korešponduje so sebou a hlavne s dobou a prostredím, ktoré reflektuje. Milujem tie postavy. Milujem tie situácie. Seinfeld skočnil, ale v zásade je tu stále s nami. 9. séria 100%.

Oproti prvému Love on Sunday výrazné zlepšenie. To, čo mi na prvom príbehu tak vadilo, tu nie je. Hiroki ide znova po jednoduchej premise. Dievča sa ide rozlúčiť, pretože jej nezostáva už veľa času. Očakávala by sa tam určitá sentimentalita a citové vydieranie. Ale na to je v tomto prípade Hiroki uvedomelý tvorca. Ide mu skôr o vykreslenie vnútorného sveta hrdinky. A ten je bohatý. Neistý a zároveň veľmi dospelý. Aj napriek tomu, že má 17. Vidí starších ľudí vykonávať hlúpe rozhodnutia a nevyužívať svoj plný potenciál a toto v nej prebúdza smútok. Kto vlastne skutočne žije tak aby bol šťastný? A prečo vlastne chodia mačky umierať mimo domov a preč od tých, čo sa o nich starajú. Poetické putovanie prímorským malomestom, kde obrovské vlny narážajú na pláž, rovnako ako to robia pocity vlastnej bezmocnosti vo vnútri hlavnej postavy. A pritom je to stále príjemné a s krásnou Maki Horikitou.

Jednoduchá premisa ukotvená v časovej rovine jedného dňa. Štvorica vzťahov je tu síce načrtnutá a pomerne zaujímavo korešponduje s hlavnými motiváciami, ale v konečnom dôsledku nejde do hĺbky. Oproti predchádzajúcim Hirokiho filmom sa tak u mňa jedná o mierne sklamanie. Film si síce udržiava svoju formálnu čistotu, herecky je istý a je v ňom obsiahnutá určitá čarosmutná atmosféra. Ale myslím si, že na úplne ocenenie potenciálu by filmu svedčal lepší rozpočet a zaujímavejšia práca s prostredím. Je to ale príjemná jednohubka, žánrovo trošku vybočujúca, ale svojím prezentovaním nevinnosti a túžby pomerne presná.

Sonda o osamelých ľuďoch podľa Hirokiho. Všetky tri filmy, čo som od neho zatiaľ videl mali rovnakú smutnú atmosféru. Postavy v jeho filmoch veľmi silno túžia cítiť teplo iného človeka. Túžia byť vypočuté a pochopené. Hoci každá sa k tomu snaží dopracovať svojským spôsobom. It´s Only Talk je oproti predchádzajúcim snímkom konzervatívnejší a možno práve preto sa viacej vyhráva s tými čarokrásnymi detailmi z ktorých sa neskôr stanú spomienky( ak to vnímame cez pohľad hlavnej postavy). Film neprináša riešenia. Nesnaží sa ani emočne diváka ozbrojiť. Jeho úlohou je ukázať nám určitý úsek času, kedy samota na chvíľu nebola. To, čo si z toho každý odnesie je len na ňom. Osobne som si ale túto prechádzku Tokiom užil.

Oceňujem nápad aj pomerne vtieravú a nepríjemnú hudbu. Ten film ale nemá adekvátne tempo. Toto považujem za najväčší problém ranného Cronenberga. Atmosférické, určite aj nepríjemné. Sem tam s nejakou nechutnosťou, ale kým sa dostaneme z bodu A do bodu B a potom do bodu C, plynie čas strašne pomaly. Cronenberg nemá potrebu vytvárať charaktery. Jeho postavy sú len nositeľmi určitých vlastností. Je to čierno biely svet zloduchov a hrdinov. Ono je to ale v poriadku lebo dominantná je tu tá telová deštrukcia a nepríjemnosť. V tomto smere neprekonateľné. V tom inom, sa neubránim konštatovaniu, že to trošku zostarlo. Pozerateľné to ale je.  Hoci som trošku zvedavý, ako by film dopadol, keby ho Cronenberg natočil dnes.

Videná 156 minútová verzia. Tomuto filmu som sa vyhýbal 11 rokov. Teraz v rámci určitej nostalgie a tiež túžbe znovu objaviť Ridley Scotta som sa k nemu konečne dostal. A som príjemne prekvapený. Stále to má atribúty historického filmu, aké vie namiešať len Scott. Nápadité akčné scény, skvelá výprava a epická hudba. Tentoraz má ale Helgelandov scenár a tak ten film nespadá do prostoduchosti a trápnosti, až na pár scén ku koncu. Inak je to pekne odľahčené, vtipné, emočné bohaté ( tentoraz funkčne) a zároveň sa jedná o uveriteľný a riadne krvavý origin story legendy, ktorú všetci poznáme a ktorá začína momentom ako začnú záverečné titulky tohto filmu. Netvrdím, že je to veľdielo. Ale užil som si to. Bavil som sa. A hlavne som ocenil, že tentoraz sa to nehralo na veľké umenie. Fungovalo to pre mňa podstatne viac, ako na neviem čo sa hrajúci Gladiátor.