JohnMiller

Ďalší film na odporúčanie kamoša, ale tentoraz nejde o žiadny existenciálny ani vážny film s umeleckým presahom. Ide o obyčajné horrorové béčko, plné prepálených frajerských hlášok a drsňáckych póz. Občas, pokiaľ sú kvalitné aj také môžem, a tento bol s tých lepších. Osemdesiate roky sa skončili a v žánri akčných filmov sa už presne stanovili zákony a pravidlá, ktoré tento žáner musí obsahovať. To jest, neporaziteľný, silný hlavný hrdina, ktorý je bývalí policajt, vojak atď, musí strieľať drsné hlášky, nie iba zo zbrane atď.. To tu nebudem rozoberať. Väčšina dobrých filmov s tejto oblasti sa práve v 80´s nakrútili, ostatné boli už zväčša iba klony, ale v prvej polovici deväťdesiatych rokov, tvorcovia veru nezaspali na vavrínoch a vypúšťali jeden takýto film za druhým. No, a Split Second patrí presne medzi ne. Klasická, až by som povedal, štandardná schéma podľa šablóny, rozpráva príbeh o bývalom policajtovi menom Harley Stone, ktorý pátra po vrahovi svojho parťáka. Vrah je podľa všetkého rituálny kanibal a po rokoch sa rozhodol znova zaútočiť, takže Stonea povolajú opäť do služby a pridelia mu nového kolegu s ktorého si bude robiť celí čas neustále srandu. Hlavne z jeho mena, kedže sa volá Dick. Je to klasické béčko, v ktorom hlavné postavy hádžu drsné hlášky, strieľajú z obrovských kanónov ale je to zároveň post-apokalyptický horror s ktorého nakoniec vyjde nejaké Biblické posolstvo o diablovi. Hlavnú postavu si tu zahral môj obľúbenec Rutger Hauer, v mnohých známych filmov nehral, ale tie čo som s ním videl ma strašne bavili... Blade Runner (1982). Salem´s lot (2004), Sin City (2005), Hobo with a shotgun (2011), a podľa mňa mu táto hulvátska rola psychopatického policajta, ktorý je najlepší v obore ale všade kam príde niečo rozstrieľa, sadla ako uliata. Ide o kravinu, ktorá ma určite pobavila, mám slabosť na takéto béčkové véháesoviny.

Keď má človek problémy, je to ako by bol v miestnosti, z ktorej sa nemôže dostať von. Skúša to oknom, ale to je veľmi vysoko. Skúša to komínom, ale ten je veľmi úzky. A potom sa rozhliadne okolo a vidí, že dvere sú celý čas otvorené... Zatiaľ najlepší Slovenský film našej produkcie, aký som doteraz mal možnosť vidieť, a asi najlepší aký bol v samostatnom Slovensku nakrútený, toľko. Mal som možnosť ho sledovať v práci s mojou kamarátkou/kolegyňou, ktorá mi ho pustila. Ale na nešťastie sme sa nedostali až na koniec, a už sme sa potom k tomu nevrátili. Čo ma dosť mrzelo, pretože sa mi tento poetický kúsok strašne páčil a tak som sa k nemu musel vrátiť a pustiť si ho znova, hoci o cca 4 mesiace neskôr. Ide o silne poetický a spirituálny film, plní nádherných symbolických výjavov, vylúhovaných v naturalistickom balzame. To sa mi páči, také ja môžem. Skvelé bolo aj to, že tá spiritualita nebola obkolesená tou hnusnou a zvrhlou cirkvou, také pánpičkárske vsuvky mi vadia dokonca aj u Tarkovského ale tu sa do toho neopierali ako vépépéčkary o metlu . "Existuje boh? Bohvie".Krásne prostredie juho-západného Slovenska a návrat k tradičnému životu, sú zachytené tým najzázračnejším spôsobom. Nieje to film pre každého, vďaka absencii deja, ide skôr o tie samotné výjavy a podobenstvá v symbolickom prejave rozdelené do kapitol, ale srší to takými nápaditosťami, ktoré sú podané príznačne jednoduchou formou, že ma neprestáva udivovať, ako táto snímka rozbila moju nechuť a zaujatosť, voči našim Slovenským hercom (Marián Labuda, Roman Luknár). Moja skeptická póza sa odparila do priestoru, už po piatich minútach.

Každý film, ktorý mi niektorý kamarát odporučí a nešetrí chválami a superlatívmi, si vždy pozriem (Pokiaľ nie som tak opitý, že na to zabudnem) Hoci to niekedy trvá dlho, kým sa k tomu dostanem, vždy si ho pozriem. Tak to to bolo aj z Only Lovers Left Alive. Film mi nič nehovoril a viacmenej ani meno významného režiséra, Jim Jarmusch, akurát som vedel o jeho filmoch ako sú Dead man a Coffee and Cigarettes. A musím vám povedať, že lepší film s tematikou upírov som jakživ nevidel. Dokonca ma to bavilo viac ako Dracula (1992) od Francisa Coppoli a to už je čo povedať. Dneska to je vo filmovom priemysle, nekvalitnými upírskymi brakmi prepchaté. Za posledné roky tu boli iba twilightoviny, Bladeoviny, draculoviny a iné voloviny, časy kvalitných upírskych filmov ako napríklad Mask of the demon (1960) či Black Sabbath (1963) sú už dávno preč. Tak sa netreba čudovať, že sa k tomu potom divák, ako ja, stavia skepticky. Only Lovers Lef Alive je vizuálne nádherný. Môjmu oku lahodil už od prvých momentov. Nádherne a umelecky vystavené exteriéry majú obrovský umelecký nádych. Hudba ktorá bola použitá v celej snímke bola perfekcionisticky hodnotná, žiadne plytké backround omáčky ale skutočná hudba. Aj keby to nemalo žiadny dej, by som to zhltol aj z navijakom. Výber hercov bol neskutočný. Neuveriteľne si sadli do svojich rolí, aj ich výzor bol úplne upírsky. V podstate išlo o symbolické načrtnutie života upírov, ktorý už nežijú v stredoveku, sú dostatočne inteligentný aby pochopili, že dneska sa už na ulici nedajú len tak loviť ľudia, hneď by im na to prišli. Tak majú konexie z nemocnicami a od nich odkupujú krv. Hlavná postava je umelec, ktorý miluje hudbu a všetko okolo toho. Miluje ju tvoriť a skladať ale sám pod svojim menom ich nemôže distribuovať, hoci je viac, než dobrá. Keby sa stal slávnym, čo je viac než pravepodobné, hneď by naňho prišli. A tak si svoje nahrávky drží doma v sejfu. Zbiera staré, kvalitné, ručne robené gitary a iba prežíva doma, dovtedy kým ho nenavštívi jeho láska s ktorou sa nevidel už niekoľko desaťročí... A ďalej si to pozrite. Film ma veľmi milo prekvapil. Som rád, že ešte dneska tvoria svetoznámi režiséri, umelecky hodnotné filmy.

Kristove rany!!! To bola neskutočná humusáreň! A to v podstate ide iba o romantickú tragikomédiu, plnú atmosféry nezávislého filmu. Od hudby cez hercov až po obraz je to čistý independent movie až na to, že tam nešlo o lásku dvoch ľudí rovnakej kohorty. Ľudia trpiaci týmto fetišom (gerontofília) sa na to budú pozerať rozčarovane ako ženské, keď sledujú Titanic (klišé prirovnanie ale chápete čo tým chcem povedať). Ja som si to však, popri neagresívnych milostných scénkach, musel zastavovať. Sledoval som to vo vlaku a neustále som sa okolo seba obzeral, či mi niekto nevidí do notebooku, neviem čo by si o mne pomysleli. Mladý ambiciózny chlapec, ktorý má veľmi peknú frajerku, brigáduje ako plavčík v uzatvorenom bazéne. Raz sa mu stane, že zbadá starého deduška ako SA nehybne vznáša nad vodou. Vytiahne ho a podá mu prvú pomoc. Resuscitácia sa zadarí ale on popri tom dostane erekciu. Na toho starého muža sa mu normálne postavil a okolo samozrejme kopa ľudí, hanba. Už sa tam nikdy nevrátil. Jeho matka, ktorá pracuje v domove dôchodcov mu na šťastie vybaví miesto sociálneho pracovníka. Zo starými ľuďmi začne mať veľmi blízky vzťah a z jedným sa aj vyspí. Normálne som sa to hanbil pozerať. Jedného 80 ročného černocha, do ktorého sa zamiluje, proste vyzlečie a maľuje si ho a vy sa pozeráte na nahého dôchodcu. A keď ho dokreslil, tak sa naňho vyhonil. Miestami to nieje vyslovene explicitné ale je to over the top môjho filmového umeleckého vnímania. Som za každú kontroverznosť v kinematografii, ale čo je veľa to je málo. Starý černoch a chlapec sa nesmierne milujú. Černochov sen je, že ešte raz v živote by chcel vidieť more. Tak ho chlapec unesie a spolu sa vydajú na medové týždne presne ako pár. Spolu obedujú spolu spia atď. Neuveriteľné ale po čase začne chlapec na starkého žiarliť, pretože je ku každému milý ako väčšina starčekov ktorý nie sú "bručouni" až to vyvrcholí bitkou v gay klube. Ako ja neznášam tie podniky, fuj. Miestami sa na to fakt nedalo pozerať, ako si rozdávali bozky, dotyky a podobné veci... No fúj, ale je to skvelo nakrútené, na to nemôžem povedať ani mäkké Ň. Palec hore za nápad, ale to musela byť aká zvrátená palica?

Možno to budú iba moje mylné predstavy ale mám taký vnútorný pocit, že tento film položil základy mnohým psychologickým filmom alebo horrorom z tematikou únosu či porušovania slobody. Woman in the dunes predkladá kinematografický pokrm, ktorý vám naservíruje skvelo zachytené myšlienkové pochody uneseného muža. Od momentu kedy ešte nič netuší, cez zúfalí pokus o útek až po zmierenie sa z rolou otroka a hoci mal možnosť ujsť, nespravil to. Táto bieločierna snímka z roku 1964, nominovaná na Oscara, nestratila na svojej masívnej autentickosti nič. Je to jeden z filmov, ktoré zub času neohlodá ale vekom zrejú ako víno. Paráda, špinavosť, zúfalstvo, je tu všetko, čo film plní psychického nepokoja má mať. Entomológ a profesor v jednej osobe pátra v piesočných dunách Japonska po nových druhoch hmyzov a dostane sa tak trocha ďalej od civilizácie. Tu natrafí na skupinku ľudí a spýta sa ich, kde by tak mohol prespať, Dobrosrdečný ľudia mu poradia, že neďaleko odtiaľ býva taká milá pani osamote, je dobrosrdečná a bude rada za každú návštevu. Býva však v jednej piesočnej rokline a dostať sa tam dá iba rebríkom. Tak ho tam odnesú a aj ho znesú dole. Nič netušiaci chlapík tam prespí, všimne si, že ženská celú noc tvrdo pracovala, hromadila piesok. Keď na druhý deň chce odísť, zisťuje, že rebrík nikde nieje a z diery sa nedá odísť, keďže sa po piesku nedá vyliesť a muži čo ho sem doniesli sa nevracajú. Keď sa nakoniec vrátia, jediné čo spravia je to, že si pomocou kladky vynesú piesok. Muž zisťuje, že tu ženská drie ako otrok, dedinčanom, ktorý predávajú piesok stavbárom. Jej muž a dieťa zomreli pri zosuve piesku a on má byť ako náhrada. V atmosfére, ktorá pripomína nočnú moru sa chlapík snaží ujsť za každú cenu. Z materiálmi, čo má v starej chatrči skúša počas dva a pól hodiny trvania filmu všetko. Raz sa mu to aj podarí ale nepozná terén, takže ho dedinčania aj tak vystopujú. Pri sledovaní som cítil v hrudi neustále ten pocit bezradnosti aké zažívam v nočných morách. Nech spravím hocičo, aj tak sa to obráti proti mne. Je to celé v takej komornej atmosfére kde sa celí dej odohráva takmer výhradne v chatrči v rozhovoroch medzi dvomi ľuďmi. Pozoruhodné.

V podstate vám predstavujem najhorší film tohoto roka. Pokiaľ som to tvrdil pri iných odpadoch, čo sa tento rok nakrútili, tak to všetko beriem späť, pretože tento je zaručene najnajnajhorší!!!! Ide o štandartnú SyFy produkciu, zo všetkým zlom na ktoré je divák v týchto filmoch zvyknutý ale ten scenár je tak zlý, tak nezáživný, tak chcene na silu vtipný ale nieje na smiech, tak neoriginálny, že až to bolí. Celí čas som mal s toho pocit akoby sa ani samotným tvorcom nechcelo nakrúcať. Entuziazmus? Tak také niečo tu rozhodne nieje. Tvorcom sa nejakým zázrakom, alebo skôr finančným nezabezpečením týchto ľudí, podarilo dať dokopy štyroch beznájdených hercov z Policajnej akadémie. Kult v 80´s rokoch však dneska vo filmovom priemysle očividne nič neznamená. Hlavnú postavu si zahral Steve Guttenberg. Hral parodicky herca akčných filmov, ktorého sláva upadala a tak hrá v béčkových prepadákoch. Ďalej môžeme vidieť toho černocha ktorý vydával také tie čudné zvuky, potom tú malú ujačanú černošku a nakoniec tú kozatú blondínu Leslie Easterbrook, ktorú zub času skántril a ohlodal na nepoznanie. Ešte, že tam bola iba chvíľku. Ako, dej je zbytočné rozoberať. V Los Angeles vybuchne sopka s ktorej sa vyslobodia pavúky, ktoré chrlia oheň. Dosť ma prekvapilo, že animácie pavúkov neboli tak zlé ako v ich bežnej produkcii, na čo som od SyFy zvyknutý, neopakovali sa vo väčšine a neboli vyslovene na smiech, ale to celé okolo toho... Akoby si štáb a všetci herci vymýšľali na placi v priamom prenose. Iba improvizoval dialógy, nakrúcali v exteriéroch, ktoré našli po ceste, a všetko okolo toho nakrúcali iba tak... akože. Hrôza a des. Verím tomu, že s takými možnosťami by som sám dokázal nakrútiť lepší film. A to sa určite nechválim.

Obeť je posledný film, ktorý nakrútil môj najobľúbenejší Ruský režisér Andrej Tarkovský, a posledný film, ktorý som od neho doteraz nevidel. Ide o nádherný, ale neskutočne náročný epitaf svojej tvorby, ktorý nakrútil v exile. Sovietsky Zväz ho nemal veľmi v láske. A predstavuje nám hlboké filozofické a poetické ponorenie sa do ľudskej mysle plnej strachu z nejasnej budúcnosti. Samotný obsah znie veľmi zaujímavo a lákavo ale verte mi, mal som čo robiť aby som to dokázal dopozerať dokonca. Svet je na pokraji novej svetovej vojny, krajiny sa zbroja a obyčajný ľudia čakajú vo svojich domoch na posledné správy. Takto čaká aj hlavná postava zo svojou rodinou a hŕstkou kamarátov. Celá snímka sa pohybuje v jednoduchých exteriéroch a interiéroch. Je to veľmi teatrálne a človek má pocit ako by sledoval pochmúrne a nostalgické divadlo. Kamera sa takmer nehýbe, hoci má cit na detail a veľa prestrihov sa tu takisto nedočkáme. Zato dlhé filozofické rozhovory a monológi ohľadom zmyslu života, podstate a dôvode sa nabažíte, viac akoby bolo zdravé. Vnútorné utrpenie v poetickom duchu a symbolické vyjadrenie vtedajšej situácie Východnej a západnej Európy, sa medzi riadkami číta jasne a zreteľne. Nechýba tu, ako v každom jeho filme, čistá naturálnosť a nekonečná láska k prírode a vlastnej domovine s ktorej bol vyhnaný. Najkrajšia na tom všetkom bola záverečná scénka v ktorej hlavná postava podpálila svoj dom, kým celá jeho rodina a priatelia boli na prechádzke. Muž sa zblázni a oni ho v jednej scénke naháňajú aj z lekármi, kým ich obydlie neustále sužujú plamene. Kým ho dostanú, pohádajú sa a uzmierujú sa, dom neustále horí až sa rozpadne v priamom prenose. To všetko na jeden shot, geniálne. Je to skvelí epitaf Tarkovského ktorému sa dá vyčítať iba jedna banálna vec... Až príliš veľká náročnosť. Ale on bol už raz taký.

Čakal som drsný, zvrhlý exploitation horror, ktorý bude svojim šokujúcim obsahom mučiť, ľudskosť vo mne. Ale trocha som sa prerátal, miesto toho som dostal naopak jeden amatérsky, nepodarený, slizký, chlpatý ale hlavne lacný 70´s porno oškvarok. Je to pornáč nič iné. Samozrejme troška drsnejší ale väčšinou tam miesto hrania scénok, súložili. Príbeh sa krúti okolo Vietnamského veterána, ktorý trpí postvietnamským syndrómom a vidinami. Miesto ľudí v USA, vidí Vietnamcov, miesto ciest a mrakodrapov džungľu, atď. Pracuje na benzínovej pumpe a vždy keď si k nemu príde natankovať nejaké pekné mladé dievča, vlastne ani nemusí byť pekné, keď si to tak spätne prehrám, a hneď si predstaví, že je to nepriateľ a je na misii a musí ju eliminovať. Tak ju nasleduje domov, tam ju znásilní a zabije. Hlavnú postavu si zahral (ne)herec Harry Reems, známy z kultového porno filmu Deep Throat (1972), ktoré je asi najkultovejším pornáčom v dejinách. Kúsok ktorý prakticky odštartoval celí porno priemysel. Ale ešte som nemal tú "česť" ho vidieť. Takže sa veľa hereckých výkonov od neho nedočkáme, za to ho tu dvakrát vyfajčia. Verziu ktorú som videl bol remaster z roku 2007, ale, že by bol obraz nejako upravený som si vôbec nevšimol. Pravdepodobne boli všetky originály zničené, lebo tento obraz plní škrabancov, vyzerá akoby išlo o nepodarenú kópiu, ktorá 30 rokov hnila vo vlhkej pivnici. Snímka je plná banálnych chýb. Ako napríklad: hlavná postava vrazí šiltom do kamery, ale ide ďalej po pod fúziky sa pousmeje, upraví si ju a ide ďalej. Snímka je popretkávaná autentickými zábermi z Vietnamu a v istých momentoch sa snaží zaujať surrealistickými snovými monológmi, ale zbytočne. Ide o trash toho najväčšieho kalibru.

Nemôžem povedať, že by sa mi to vyslovene nepáčilo, práve naopak, miestami ma to celkom prekvapilo, ale. čo čakať keď si tvorcovia ukradli z prvých troch častí to najlepšie, pridali tam niečo zo svojho (a to bolo veru, viac než originálne) A spravili s toho celkom zaujímavú zmes. Problém vidím iba v spracovaní, jedná sa totiž o štandartný Hollywoodsky guláš plní klišé a preto z hodnotením na CSFD úplne súhlasím. Keby to malo troška vážnejšiu a dramatickejšiu tvár, rozhodne by ma to bavilo viac ale Schwarzi potešil.

Toto je mindfuck ako remeň. Je to čistý mindfuck, bez akejkoľvek racionálnej myšlienky, a práve s tohoto dôvodu, doteraz nedokážem pochopiť ako je možné, že to tvorcovia dokázali spracovať do finálnej podoby, ktorú si môže, bez akýchkoľvek pochýb, pozrieť a užívať si aj bežný filmový divák. Má to v podstate veľmi jednoduchý dej, ktorého obsah je ľahko stráviteľný ako vegetariánsky pokrm. Príbeh je jedno veľké šialenstvo, ale nevidím tam žiadne rušivé momenty, ktoré by bežného konzumenta kinematografie dokázali, hocijakým spôsobom odradiť. Hovorím si: Však ten scenár je totálne bláznivý, musím sa pozrieť kto ho napísal. No, a zistil som, že to bol ten istý chlapík, ktorý napísal o 5 rokov na to scenár k rovnako bláznivému filmu menom.... Večný svit nepoškvrnenej mysle, podobnosť tam nieje žiadna, akurát iba v spŕške originality. Banálny príbeh rozpráva o skrachovanom bábkarovi a jeho manželke, ktorá predáva a chová domáce zvieratá. Tento iracionálny pár má ťažkosti z peniazmi a tak si chlapík nájde normálnu robotu, nejakú administratívu či čo. Nachádza sa v nejakej budove, ktorá má v jednom poschodí o polovicu nižší strop. Tam sa spozná z jednou zamestnankyňou, do ktorej sa bezhlavo zamiluje. Pri práci náhodou objaví, za jedným regálom, zakamuflované malé dvere. Keď do nich vojde objaví sa v tunelu, ktorý ho prenesie do hlavy Johna Malcovicha ( paradoxne hrá sám za seba), toho známeho herca. A nečakané udalosti na seba nenechajú dlho čakať. Ide o veľmi zábavný kúsok, ktorý iba poukazuje na nekonečné možnosti a situácie, ktoré by mohli nastať, keby sme sa mohli do niekoho prevteliť na 30 minút. Akože, to nieje žiadna metafyzycká výhra, ktorá otvorí nové filozofické teórie, ale za účelom pobaviť, rozhodne pobaví.