Anderton

Film, ktorý si až tak moc zahráva so sebareflexiou, až z toho jeden nemusí stíhať a bude sa cítiť miestami trápne a miestami stratený. Dá sa povedať, že som na tom rovnako, ale rozumiem, prečo Bewitched nakrútila Nora Ephron tak, ako ho nakrútila a prečo humor a romantika fungujú trochu inak, ako očakávame od romantickej komédie. Vlastne vôbec nechápem, čo robil takto ladený film, vychádzajúci z u nás neznámeho seriálu, v našich kinách.

Evans si natočil svoju verziu Before sunset a NY je tiež k podobným osudovým stretnutiam ako stvorený. Hrá sa tu na strunu "niečo podobné by sme chceli zažiť všetci", takže nás film nechá snívať ešte nejaké tie momenty po jeho skončení. Či to budete brať ako civilný kúsok odrážajúci tak trochu netradičný všedný deň, či skôr noc, alebo z reality vytrhnuté scenáristické a herecké cvičenie vhodné aj na divadelné dosky, bude závisieť na miere vašej cynickosti a empatie.

Najväčší showman vyplňuje tento rok na trhu to, čo rok minulý priniesol La La Land. A asi na jeho oscarové parametre nedosiahne, ani na divácku obľúbenosť. Problém je v tom, že sa iba málokedy zastaví a nenechá postavy poriadne nadýchnuť, čím by dostali väčšiu hĺbku a divák by sa dokázal viac zainteresovať do konkrétnych ľudských osudov, nielen samotného cirkusového subjektu. Ak by každá postava z estrády dostala ten svoj správny moment, bol by som dokonca nadšený. Pretože inak ma Najväčší showman bavil, má totiž poriadny spád, ale nakoniec by mu prospela práve väčšia stopáž, ako zbesilé tempo.

Druhá časť pomerne vydarenej poľskej vianočnej mozaiky zdanlivo bezchybne šľape a zabáva, lenže pri bližšom nahliadnutí sa vynorí viacero nedostatkov. Príbehy už ani zďaleka nemajú taký dejový oblúk ako po prvýkrát, zoberme si napríklad, že v Mikulášovej línii nejde o nič iné, ako o požiadanie o ruku na štedrý večer. Najlepšie z toho vychádza príbeh letnej lásky, ktorá však na druhú stranu vykazuje značnú dávku náhodnosti, tu prezentovanej ako osudovosť. Áno, aj to k Vianociam a životu samozrejme patrí, ale treba to vedieť lepšie podať ako iba mierne nadpriemerne.

Film s tromi, či skôr štyrmi hlavnými postavami a s jednou ženskou protagonistkou čisto ako kozmetickým doplnkom. Dvaja ostrieľaní životnými skúsenosťami, tretí horkokrvný mladík. Inak klasický hrejivý čistý Hollywood, čiže berte, alebo nechajte byť. Postavy sa musia dostať zo dna vrchol, potom naň opäť padnúť a zase sa vschopiť a nakoniec zvíťaziť najmä sami nad sebou. Dostihové preteky pôsobia akoby v minulosti boli na úrovni majstrovstiev sveta vo futbale. Toto nie sú výčitky, to je popis toho, čo chceli tvorcovia publiku dodať a čo sa im presne podľa ich predstáv aj podarilo.

V podstate voči filmu samému o sebe nič nemám, len keby som to už takmer totožne nevidel viackrát predtým. Čakal som predsa len nejakú tú dejovú inováciu, možno v zmysle Michalkových 12, ale ako sám zisťujem, tak sú stále ľudia, ktorí nepoznajú buď predlohu, alebo skoršie adaptácie. Tí môžu byť nadšení rovnako ako hard core fanúšikovia Agáty, ktorí sú radi za každý príspevok do bohatej listiny filmových a televíznych adaptácií Poirotových príbehov.

Keď ste šéfom veľkej firmy, ľahko nadobudnete dojem, že máte nad všetkým a všetkými moc a že pozícia vašej manželky je status quo domácej puťky. Lenže čo ak vás stretne profesionálne a zdravotné nešťastie? K slovu sa dostanú zrazu tí, ktorí na svoju chvíľu čakali až priveľmi dlho, na čele s manželkou. Príjemné a precízne štylizované Ozonovo retro, ktoré odkazuje na zlatú dobu francúzskej komédie, pričom som z neho cítil, že tieto časy sú už bohužiaľ skutočne preč. Príbeh sa ale nevyvíja úplne najpredvídateľnejšie, čo je určite plus, ale predsa len kombinácia Depardieu, Denevue a Ozon znie ako recept na najlešpí francúzsky film roka a nie len na príjemne strávený večer pred telkou.

Skúšal som to porovnať s našimi firemnými večierkami, ale porovnávať neporovnateľné sa nedá. Ale snáď aspoň prispejem zopár šikovnými nápadmi a možno sa aj ujmú.

Film pre tých, ktorým sa buď nechce do divadla, alebo by aj chceli, ale túto hru zrovna nikde nehrajú. Takže inými slovami treba vidieť filmovú adaptáciu, pretože asi len tak na divadelné predstavenie Uja Váňu vo vašom meste nenarazíte. V podstate veľmi podobné, ako Mechanické piano alebo Tri sestry, ale možno o niečo viac zamerané na atmosféru. Do temnejších farieb ladené zábery domu pripomenú staré fotografie, ktoré si postavy vo filme prehliadajú. Občas je Končalovskij aj vtipný, občas cynicky krutý, proste ako Čechov, čiže túto adaptáciu môžeme nazvať vernou.

Moje leto lásky, kamarátstva a kšeftov. Príjemná teen záležitosť, ktorá je však určená skôr indie milovníkom, ako stredoškolákom bažiacim po lacnom humore. Postavy sú dobre napísané a prechádzajú solídnym vývojom, pričom sa nutne nemusí odohrať nič extrémne prekvapujúce. Len sa žije život. Film má náboj, ktorý mu dodáva najmä Yelchin a fakt, že Dorian nie je žiadny outsider, ale dokáže sa na veci pozerať z nadhľadu a má v sebe iskru. Kľudne by som si pozrel ako by sa veci vyvinuli po roku nasledujúce leto v nejakom pokračovaní.