GTS_PUNK

The French Connection - dielo režiséra Williama Friedkina, vychádzajúce z predlohy spisovateľa Robina Moorea, ktorá je inšpirovaná skutočnosťou, je vo svojej podstate z hľadiska námetu veľmi jednoduchým počinom. Snímka stavia na zachytení práce detektívov, ktorí sa v New Yorku snažia zabrániť chystanému obchodu s drogami z Francúzska. Ak by sa príbeh odohrával kdekoľvek inde a v akomkoľvek inom čase, s najväčšou pravdepodobnosťou by sa o filme ako celku nedalo hovoriť ako o kvalitatívne nadpriemernom diele. Ale New York raných sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia je takmer vždy zárukou síce na jednej strane odpudivej, ale na druhej stranej vizuálne jedinečnej a podmanivej výpravy. A tak je tomu aj v prípade Friedkinovho filmu. Špinavé ulice "mesta, ktoré nikdy nespí," dokážu spomedzi všetkého, čo dielo ponuka, zaujať diváka najviac. Vytvárajú totiž špecifickú nenapodobiteľnú atmosféru, ktorá zároveň pasuje k príbehovej stránke filmu. Príbeh sám o sebe nie je zlý, ale zároveň ničím výraznejšie neprekvapuje, keď sa zameriava na jeden konkrétny prípad newyorských detektívov. Snáď ešte viac ako príbeh vo Friedkinovom diele bavia postavy. A to najmä dvojica nekonvenčných detektívov Jimmy Doyle (Gene Hackman) a Buddy Russo (Roy Scheider). Predovšetkým Gene Hackman podáva vo svojej role výborný výkon a je suverénne najlepším hercom v rámci celého filmu. The French Connection je, ak by sme sa zamerali iba na príbehovú stránku diela, priemerným počinom. Avšak výprava, atmosféra aj kvalitná kamera povyšujú jeho kvalitu a robia z neho snímku, ktorú sa, ak nie pre nič iné, tak minimálne pre jej vizuálnu stránku oplatí vidieť. Sedemdesiatkový New York je niečím, čo už nikto nikdy v skutočnosti ani vo filme nenapodobní. Bohužiaľ aj chvalabohu.

Atlantis: The Lost Empire patrí možno k tým menej doceneným filmom od Disneyho. A to je škoda, pretože animovaná snímka režisérskej dvojice Gary Trousdale a Kirk Wise z roku 2001 je kvalitným a veľmi príjemným spojením dobrodružného, fantasy a sci-fi žánru. Príbeh o lingvistovi Milovi Thatchovi, ktorý sa spolu so skupinou dobrodruhov vydáva hľadať stratenú Atlantídu, v konečnom dôsledku ponúka v mnohom tradičný disneyovský uhol boja dobra so zlom, ale zároveň toho v sebe nesie oveľa viac. Film si diváka dokáže získať najmä troma výraznými prvkami - animáciou, výpravou a postavami. Z vizuálneho hľadiska v sebe animácia spája tradičný "deväťdesiatkový" Disney štýl s 3D prvkami, pričom vzniká kombinácia, na ktorú sa dobre pozerá aj preto, že vďaka nej naprieč filmom dokážu vyniknúť pútavo pôsobiace farby. Vizuál s výraznými farbami následne zvýrazňuje aj výpravu. Dejové zasadenie do roku 1914 pôsobí oveľa lepšie, ako keby sa príbeh odohrával v súčasnosti (rozumej v období okolo roku vydania filmu). Vďaka tomu pôsobí pozoruhodne nielen prostredie pred a počas výpravy do Atlantídy (aj keď tá je vyobrazená svojsky, ale rovnako kvalitne), ale aj celková atmosféra, ktorá z prostredia roku 1914 vyžaruje. Dobové oblečenie, vybavenie či vozidlá v spojení so zaujímavo modelovanými podmorskými plavidlami vytvárajú atraktívny steampunkovo-verneovský nádych, ktorý zaujme na prvý aj každý ďalší pohľad. Plusom tohto počinu od Disneyho sú aj postavy. Pestrá škála svojských a rozmanitých protagonistov, postavená na rozmanitosti, sa naprieč filmom prezentuje predovšetkým humorom, ktorý dokáže diváka úprimne pobaviť. Podobne ako v prípade výpravy, kvalita animácie sa odráža aj na modeloch postáv. Atlantis: The Lost Empire je medzi filmami od Disneyho do značnej miery nenápadným a možno aj nedoceneným filmom. Tým najpodstatnejším však je skutočnosť, že zároveň ide o film, ktorý baví svojím príbehom, postavami, vizuálom a dobovou výpravou.

Rivers of Babylon v knižnej podobe, ktorú napísal spisovateľ Peter Pištanek, už svojím spôsobom patrí k slovenským literárnym klasikám. Filmovú verziu diela s režisérskym podpisom Vlada Balca však ale ani zďaleka nemožno radiť k slovenským filmovým klasikám. Príbeh o kuričovi Ráczovi (Andrej Hryc), ktorý sa prostým ovládaním ventilov v kotolni vypracuje na váženú a obávanú postavu, odzrkadľuje časy raných deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. S príchodom slobody sa mnohé nuly stali ešte väčšími nulami s tým rozdielom, že mali o niekoľko viac núl na účte. To, čo relatívne dobre vyznieva v Pištánkovej predlohe, nevyznieva tak dobre v Balcovom filme. Respektíve, nepôsobí to tak dobre. Respektíve, ešte lepšie povedané, až toľko, prakticky vôbec, to nebaví. Esenciu ponovembrových časov v karikovanej podobe s archetypmi pofidérnych figúrok síce film vystihuje obstojne, ale spracovaním diváka dianie v Balcovom diele výraznejším spôsobom nezaujme. A to napriek tomu, že sa prakticky pridŕža obstojnej Pištankovej predlohy. Andrej Hryc tu vystupuje možno vo svojej životnej role, ale odpudivá postava Rácza (hoc taká má byť) znechucuje a kazí už tak slabý dojem z filmu. Rivers of Babylon, ak ho dokáže človek správne čítať, je historickým svedectvom časov, kedy sa najväčší vagabundi stali najväčšími "kráľmi", mysliac si, že môžu všetko. Schopnosť zachytiť túto svojskú dobu v spojení s deväťdesiatkovou Bratislavou a hudobným podfarbením skladbami Richarda Müllera patrí k niekoľko málo pozitívam filmu Vlada Balca, ktorý je inak celkovo veľmi podpriemerným počinom.

Snímka Garden State režiséra Zacha Braffa, ktorý v nej zároveň stvárňuje hlavnú postavu, od začiatku vykazuje znaky nezávislej produkcie. Romanticko-dramaticko-komediálny počin zasadený do malomesta kdesi v štáte New Jersey, "girl next door" Sam v podaní krásnej Natalie Portman a vynikajúci indie soundtrack, ktorý si diváka získa každou jednou pesničkou. Príbeh odzrkadľuje životy (najmä) generácie dvadsiatnikov, ktorá len nedávno dospela, ale stále sa nedokázala stať plnohodnotnými dospelými. Andrew (Zach Braff), ktorý bojuje s vlastnými démonmi, sa vracia do New Jersey na pohreb svojej matky, kde sa stretáva s ľuďmi z minulosti. Práve dôraz na postavy, skrz ktoré snímka zachytáva stratenie mladých ľudí v komplikovanom svete, je najvýraznejšou črtou Braffovho diela. Napriek tomu, že vážna stránka celému dielu nechýba, možno by mu z hľadiska celkovej kvality pomohlo, keby sa vôbec neviazal na komediálny žáner. Braffov film je síce dobrý taký, aký je, ale ak by bol plnohodnotnou drámou, mohol by byť ešte lepší. Potenciál na to určite má. Ale keby bolo keby... Garden State je v každom prípade obstojným dielom, ktoré zaujme najmä tým, čo sme uviedli v úvode. Obsiahnutými myšlienkami má čo povedať a dokáže ich adekvátne tlmočiť. Viac drámy a menej komédie by však na škodu určite nebolo.

Film režiséra Martina Scorseseho, vychádzajúci z knižnej predlohy spisovateľa Shūsaka Endōa, dokáže svojím pozoruhodným príbehom o portugalských jezuitoch, ktorí v 17. storočí prichádzajú ako misionári do Japonska, zaujať aj diváka, ktorý sa bežne o cirkevné témy v akejkoľvek forme nezaujíma. Scorseseho počin však prináša zaujímavé spojenie historického príbehu na základe dobových reálií, kvalitné herecké výkony a výbornú atmosféru, v ktorej sa spája pozoruhodná výprava, kamera aj práca so zvukom. Takmer trojhodinová snímka je miestami myšlienkami aj vizuálne veľmi silná, inokedy zas až citlivým spôsobom zachytáva vzťah človeka s Bohom, osobné pochybnosti a vzdorovanie mlčaniu, ktoré nie a nie skončiť. Dielo veľmi dobre zobrazuje aj konanie a praktiky japonských vládnucich vrstiev voči kresťanov a kresťanskému učeniu. Keďže vychádza zo skutočných udalostí, zároveň diváka, ktorý o tejto stránky dejín nevedel alebo vedel len málo, dokonca istým spôsobom aj vzdeláva, respektíve minimálne podnecuje k záujmu o problematiku. Do veľkej miery stojí film na veľmi dobrom hereckom výkone Andrewa Garfielda v role jezuitu Rodriguesa. Ten je najmä v druhej polovici snímky jej hlavným "ťahúňom". Pochvalu si však určite zaslúžia aj ďalší protagonisti, predovšetkým plejáda dobrých japonských hercov. Ako sme už uviedli, výrazným aspektom Scorseseho filmu je atmosféra. Napriek výskytu viacerých silných a vypätých scén zo snímky v tejto rovine vyžaruje akýsi pokoj. Zásluhu na tom ale skôr majú výprava a zvuková stránka, nie príbeh. Silence je históriou, stretom civilizácií, kultúr a náboženstiev. Silence je zároveň iným Martinom Scorsesem, než na akého je divák väčšinou zvyknutý. Silence je však predovšetkým kvalitným filmovým počinom, ktorý napriek svojej pomerne dlhej minutáži nemá vyložene slabé miesto a divák sa o jeho príbeh zaujíma od začiatku do konca.

Ak človek nečítal knižnú predlohu Jozefa Kariku, je prakticky nemožné povedať, či je Trhlina lepšia v knižnej alebo filmovej podobe. V takom prípade ostáva len dúfať, že s knihou to nie je také zlé ako s filmom. Dielo režiséra Petra Bebjaka z roku 2019 má potenciál, nieže nie, ale atraktívny námet, vychádzajúci z Karikovej predlohy, do veľkej miery "zabíja" realizácia. A to predovšetkým v príbehovej rovine. Príbehu najprv pomerne dlho trvá naštartovať sa a vôbec sa dostať k podstate, pričom už keď sa k nej aj dopracuje, smeruje k veľmi nepodarenému koncu. Nepodarenému obzvlášť z toho dôvodu, že snímka necháva diváka s viac otázkami než odpoveďami. A hoci v prípade niektorých filmov môže takýto prístup fungovať, Trhlina k nim nepatrí. Vo svojom príbehu na seba totiž postupne navrstvuje viaceré skutočnosti, ale v konečnom dôsledku neponúka žiadne logické (rozumej aspoň trochu čitateľné) odpovede. Samozrejme, snímky, ktoré dokážu dobre pracovať s mysterióznymi a psychologickými prvkami, sú skvelé, ale v tomto Bebjakovom diele sa deje presný opak. Film nemusí divákovi priamo naservírovať odpovede, ale patrilo by sa, aby aspoň naznačil, ako ho správne čítať. A to sa tu nedeje, čo v konečnom dôsledku tomuto dielu s potenciálom značne škodí. Trhlina pracuje s kvalitným a zaujímavým námetom, je obstojná z vizuálneho aj výpravného hľadiska, herecky možno mať menšie výhrady, ale inak je v poriadku. Avšak spôsob, akým si príbehovo  sama "strieľa do nohy", je takmer až obdivuhodný. Ak by sme chceli Bebjakov počin ohodnotiť jedným slovom, bolo by to - sklamanie.

Shinobu Yaguchi sa vo svojom komediálnom filme z roku 2004 zameriava na skupinu stredoškolských študentiek (a jedného študenta v podaní Yuty Hiraoku), ktorí spoločne vytvoria jazzový big band orchester. Hoci najprv sa do toho mnohým dievčatám nechce, nakoniec vytvoria svojské, ale fungujúce hudobné teleso. A práve na túto cestu a prerod skupiny bez zdanlivého hudobného sluchu sa zameriava príbeh filmu. Yaguchiho dielo stavia predovšetkým na dvoch veciach - svojských "airhead" postavách a situačnom humore. A obidvomi dokáže celkom dobre bodovať, keďže spolu vytvárajú kombináciu, ktorá nejedenkrát prinúti diváka úprimne sa zasmiať. Humor, ktorý film ponúka, síce nie je ani zďaleka intelektuálny (paradoxne snáď najzábavnejšou je scéna s padajúcim cyklistom, stavajúca na "pantsu" humore), ale zároveň nejde ani o vyložene trápne pokusy zaujať. Snímka je, čo sa humoru týka, kdesi uprostred, čím vytvára zábavnú a odľahčenú atmosféru, ktorú v tomto prípade podfarbujú jazzové tóny školského big bandu. Yaguchiho počin funguje aj vďaka zábavným postavám, respektíve kvalitám solídneho obsadenia rozloženým naprieč celým hereckým spektrom. Swing Girls je filmom, ktorý sa neberie príliš vážne a ktorý nemožno brať príliš vážne. Čo na prvý pohľad snímka sľubuje, to so sebou aj prináša. Teda odľahčenú hudobnú komédiu zo školského prostredia, ktorá je však dostatočne dobrá na to, aby diváka adekvátne zabavila svojím situačným humorom.

Groundhog Day režiséra Harolda Ramisa patrí k filmovým klasikám deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Príbeh o hlásateľovi počasia Philovi Connorsovi (Bill Murray), ktorý sa v pennsylvánskom mestečku Punxsutawney dostane do časovej slučky, stále dookola prežívajúc 2. február, stavia predovšetkým na komediálnych prvkoch, ktoré mieša s romantikou, konkrétne snahami Phila urobiť dojem na produkčnú Ritu (Andie MacDowell). Zo slučky sa však Phil nie a nie dostať. Ramisovo dielo diváka zaujme najprv svojím námetom, ktorý sa pohráva s časom, pričom naň postupne nabaľuje komediálne prvky. Tie sa následne stávajú hlavým ťahúňom celého filmu a diváka vo viacerých scénach dokážu pobaviť. Ak si však odmyslíme "základný kameň", na ktorom v podstate celá snímka stojí, ide skoro až o tuctovú romantickú komédiu. To neznamená, že film je zlý, nie. Veď aj tuctové romantické komédie môže byť dobré, čo sa vlastne koniec koncov potvrdzuje aj v tomto prípade. Bill Murray disponuje prirodzeným komediálnym talentom, Andie MacDowell je zábavná a krásna, bavia aj viaceré vedľajšie postavy, napríklad Stephen Tobolowsky v role "poisťováka" Neda Ryersona. V jednej zo svojich prvých úloh sa tu objavuje aj Michael Shannon. Čím však Ramisova snímka baví pravdepodobne najviac nie sú ani postavy ani humor, ale celková atmosféra. Mestečko Punxsutawney pôsobí veľmi príjemným dojmom, pričom zimné scény z neho vytvárajú takmer až dojem vianočného filmu (aj keď sa dej odohráva na začiatku februára). Kolorit filmu príjemne dopĺňa aj dobre zvolená hudba, ktorá v rámci neho znie. Groundhog Day disponuje nápadom a baví prakticky po všetkých stránkach - príbehovo, herecky aj atmosférou. Hoci, ako sme už uviedli, ide predovšetkým o romantickú komédiu, predstavuje Ramisovo dielo pozerateľný film, ktorý je diváka schopný zaujať aj zabaviť.

Uramichi Omoto má ľahko cez tridsať rokov a je z veľkej časti "bitý" životom. Tak, ako mnohí jeho rovesníci, aj on sa však snaží nasadzovať si masku, aby dokázal prežiť ďalší deň pracovného procesu. Uramichi však nepracuje v žiadnom korporáte, ale je moderátorom populárnej relácie pre deti predškolského veku. A v ňom im spolu so svojimi kolegami odovzdáva múdra o tom, aký je život v skutočnosti krutý. Trinásťdielne anime štúdia Blanc. z roku 2021 je dielom dvoch kvalitatívnych polovíc. Zatiaľ čo približne prvá polovica seriálu je z diváckeho pohľadu skôr príbehovým sklamaním, veľká časť druhej polovice úprimne baví a čiastočne napráva reputáciu celého počinu. Napriek tomu, že anime naozaj dlhšie trvá, než sa dostane do tých správnych koľají, od začiatku disponuje viacerými prvkami, ktoré si zaslúžia pochvalu. Tým prvým je určite humor, aj keď v prvej polovici sa značne kryje s nevýraznou príbehovou časťou a zaniká. V druhej polovici však jeho prítomnosť už cítiť dostatočne, a to aj vďaka dobrým a zábavným postavám. Dá sa povedať, že viaceré vedľajšie alebo len epizódne postavy v tomto anime dokážu dokonca zatieniť postavy hlavné. Ďalším plusom seriálu je jeho kvalitná a farebná animácia, na ktorú sa dobre pozerá. A opomenúť takisto nemožno ani chytľavý opening. Uramichi Oniisan pomerne dlho diváka nepríjemne prekvapuje svojou slabou príbehovou stránkou, ktorá nebaví. Hoci neskôr dochádza ku kvalitatívnemu zlepšeniu, anime už úplne nedokáže napraviť "škody", ktoré si samo spôsobilo. Svojím kruto trefným humorom, s ktorým sa nejeden dospelý dokáže stotožniť, však Uramichi a jeho kolegovia dokážu miestami výborne zacieliť. Škoda len, že sa tak nedarí celému anime úplne od začiatku.

Dokumentárny film režisérky Barbory Berezňákovej z roku 2019, venujúci sa najmä vražde Róberta Remiáša a únosu syna prezidenta Michala Kováča do Rakúska, stojí predovšetkým na výpovediach ľudí, ktorí mali ku obom prípadom viac či menej blízko. Dielo sa vracia do temného obdobia deväťdesiatych rokov na Slovensku, ale prakticky neponúka nič zásadne prelomové, čo niekde inde už predtým neodznelo. Jedinou skutočnosťou, ktorá môže vo filme prekvapiť, je uhol v súvislosti s Marianom Kočnerom. O ňom sa v dokumente takmer až pozitívne vyjadruje niekdajší novinár Peter Tóth. Prečo asi, že? Pre diváka, ktorému sú skutočnosti z Berezňákovej počinu známe, dielo nemá veľmi čo ponúknuť. Okrem slabej, respektíve na nové informácie chabej obsahovej stránky, navyše film nenadchne ani vizuálnym spracovaním. Skôr naopak. Snaha o navodenie atmosféry prostredníctvom ručnej kamery, čiernobielych, roztrasených a zrnitých záberov je síce badateľná, ale v konečnom dôsledku sa míňa účinku. Skutok sa stal je z celkového hľadiska kvalitatívne podpriemerným dokumentom, ktorý do veľkej miery iba sumarizuje už známe skutočnosti, navyše pomerne nezaujímavým spôsobom. Ako súčasť historickej pamäti Slovenska však film svoj význam určite má.