GTS_PUNK

Lidická tragédia patrí k jedným z najhorších udalostí druhej svetovej vojny. Nielen vo vtedajšom Protektoriáte, ale na celom svete. Na pozadí tejto ohavnej masakry sa však odohrávali aj na prvý pohľad malé príbehy ľudí, ktorí boli jej priamymi či okrajovými účastníkmi. A práve tieto malé-veľké príbehy sú aj námetom pre film Petra Nikolaeva. Na troch menších príbehoch mapuje dianie v Lidiciach od obdobia pred začiatkom vojny až do jej skončenia, keď sa na čelo republiky dostával ďalší skazený režim. Príbeh otca rodiny (Karel Roden) vo väzenskej cele, jeho syna (Ondřej Novák) pomáhajúceho parašutistom či boj s vlastným presvedčením žandára Vlčeka (Roman Luknár) však nie sú takým kvalitným vyobrazením lidických udalostí, aké by si na pamiatku možno zaslúžili. Film totižto výraznejším spôsobom diváka nezasiahne ani neočarí, pričom jeho zlyhanie je potrebné hľadať hneď na viacerých miestach v diele. Tou najhlavnejšou nie chybou, skôr len nedostatkom, je samotný príbeh. Jeho hlavnú inšpiráciu teraz odsuňme bokom a zamerajme sa iba na tie malé epizódy, ktoré pre film vytvorili tvorcovia, a ktoré ho zliepajú celý dokopy. Aj keď týchto menších príbehov nie je veľa, zdá sa, že sa tvorcom nedarí s nimi správne spracovať, pričom ich vzájomné prepojenie, zakomponovanie, ale najmä prerozprávanie nie je niečím, čo by sa dalo označiť za veľavravné. Samozrejme, že niečo divákovi ponúkajú, ale robia to nie príliš zaujímavou formou - obsah je postavený na pomerne jednoduchých, možno z časti až stereotypných námetoch, ktorých finálna forma ani nie je veľmi divácky lákavá. V istých okamihoch môže dianie vo filme dokonca až začať nudiť, čo by sa stávať nemalo. Slabé príbehové línie sa následne logicky odzrkadľujú aj na jednotlivých postavách. Tie však, povedzme si otvorene, nie sú napísané najlepšie, a pravdepodobne by nepasovali ani do lepšieho príbehu. Napríklad postava, ktorú stvárňuje Karel Roden by mala byť tou hlavnou, ale keď v pomerne "ťažkom" filme povie za dve hodiny asi desať viet, divák nevie, či ju ako hlavnú postavu vôbec môže brať vážne. Podobné paradoxy by sa dali nájsť aj pri iných postavách. Tými ešte najlepšími by sa dali označiť postavy Romana Luknára - pomerne slušne zvládnutá psychika postavy, a Veroniky Kubařovej, na ktorú sa však len dobre pozerá. Lidice tak sú určitým mementom, ale v tejto podobe ich ani zďaleka nemožno nazvať dobrým filmom. Dokonca možno ani priemerným, hoci vizuálne spracovanie, kamery či kostýmy nie sú najhoršie. Bohužiaľ, film zlyháva na iných, oveľa dôležitejších veciach. Na záver možno len toľko, že film sa oplatí si pozrieť kvôli akejsi spomienke, aj to bude stačiť, ak to bude iba raz. Kvalitatívne neponúka nič, čo by diváka prinútilo sa k nemu viackrát vracať.

Filmová adaptácia príbehu podľa skutočných udalostí zasadená do nekompromisného prostredia mesta, ktoré nikdy nespí, a hlavne sa s nikým nemazná. Divákovi neponúka len obraz doby, ale hlavnej obraz ľudskej nátury, jej chamtivosti a snahu jedného muža celej tejto mašinérii zabrániť. Frank Serpico (Al Pacino) však stojí pred neľahkou úlohou. Sám proti korupcii v policajných kruhoch riskuje všetko, len aby dostal na prvé miesto spravodlivosť a poctivosť namiesto peňazí korupcie. Film, ktorého dej a konanie hlavnej postavy sa javí ako boj s veternými mlynmi, je výrazným spôsobom stále aktuálny aj po mnohých rokoch od svojho vzniku. A pravdepodobne aj dlho bude, pretože korupcia, obzvlášť na tých vysokých miestach, bola, je a stále bude. Smutné, ale veľmi pravdivé. Ak by sa však objavovali ľudia ako Frank Serpico, možno by sa však raz zmenilo. Kto vie? Keď sa však na ich počesť budú neskôr natáčať filmy, ich budúci tvorcovia by sa mohli z tohto snímku trochu poučiť. Poučiť na tom, čo tento film nerobí dobre. Jeho najväčším problémom je pomerne suchý a najmä málo dynamický dej ťahajúci sa naprieč celým filmom. Samozrejme treba pochopiť, že veci sa v skutočnosti pravdepodobne diali tak, ako má divák možnosť vo filme vidieť. Rozhodne by však neuškodilo, ak by tvorcovia skutočnosť aspoň trošku prikrášlili a zakomponovali čo i len malé množstvo výraznejších scén, ktoré by diváka naplno upútali. Veď práve v tom tkvie filmové umenie. Takto sú to len vyše dve hodiny zdanlivo nekonečných dialógov z policajného prostredia, ktoré síce sú zo začiatku zaujímavé, ale postupne o ne divák stratí záujem, pretože sa stanú repetitívnymi. Príbehu chýba akcia a to je jeho najväčší problém. Menší problém už predstavuje herecké obsadenie. Al Pacino svoju rolu zvláda pomerne solídne, celú dobu vyzerá, že si od niekoho bude pýtať drobné a bojuje proti korupcii, ale jeho skupina hereckých kolegov diváka priveľmi nezaujme. Jedná sa totižto o výber v podstate neznámych hereckých tvárí, ktoré navyše nepodávajú taký výkon, že by sa o ne divák začal po zhliadnutí tohto filmu výraznejším spôsobom zaujímať. Nakoniec je tou najpríjemnejšou a najlepšou časťou celého filmu jeho výprava. Špinavý a odpudivý New York sedemdesiatych rokov ponúka perfektnú lokáciu, do ktorej zasadiť obdobný príbeh. Pri všetkej tej nechutnosti a bordeli, ktoré New York tej doby ponúka, si však treba priznať, že zároveň má aj niečo do seba a ponúka isté kúzlo. Tak to dokáže zrejme len "Big Apple". Serpico neponúka akciu, neponúka výraznejšie napätie, neponúka toho veľa. Je to skôr biografický snímok o živote jedného čestného policajta a jeho boji za spravodlivosť. Dráma, ktorá neurazí, no nenabáda k tomu, aby si ju človek pozrel viackrát. Príbeh je pomerne dlhou, bohužiaľ, suchou záležitosťou. Podobne sa možno vyjadriť aj na adresu hereckého obsadenia, ktoré síce je pestré a početné, ale výrazne diváka nebaví. Už skôr spomínané, najväčší dojem z celého filmu zanecháva mesto - ten večne špinavý New York, kde sa zbiehajú kroky celého sveta.

Príbeh Forresta Gumpa (Tom Hanks) nie je ani tak príbehom o jeho živote, ako skôr o tom, čo všetko sa dialo okolo neho. Už od detstva "bol iný" a vždy, keď nevedel ako sa dostať z problému, začal utekať. Dalo by sa povedať, že utekal od problému, ale on skôr, nevedomky, utekal naproti jeho riešeniu. Film Roberta Zemeckisa sa za dobu od svojho vzniku stal pravdepodobne tým vôbec divácky najobľúbenejším, aký bol kedy natočený. Divácku obľubu si však nezískal iba obyčajnou náhodou, ale veľkou zásluhou mnohých faktorov, ktoré v tomto dramaticko-komediálnom diele skvelo kooperujú a vytvárajú veľmi pestrý a dynamický celok. Postavený na malom okruhu hlavných postáv je vybudovaný dej tiahnúci sa naprieč tromi dekádami. Tom Hanks v hlavnej úlohe tu predvádza svoju životnú rolu, ktorá ho vyniesla na piedestál filmovej histórie. Postava, ktorá sa na prvý pohľad stvárňuje ľahko, sa však určite tak ľahko nehrala. Hanks to však dokázal bravúrne. Podobne ako väčšina jeho hereckých kolegov, z ktorých po ňom najviac vyniká Gary Sinise. Za zmienku stojí aj výkon Robin Wright, ale jej výkon je v porovnaní so spomínanými kolegami, bohužiaľ, výrazne slabší. Vo všeobecnosti sú postavy napísané veľmi dobre, ale jedna podstatná vec je napísaná ešte lepšie. Samotný príbeh, rozkúskovaný do troch dekách americkej histórie, prerozprávaný Gumpom, ktorý zažil všetky významné udalosti doby. Práve jeho participácia na nich a ich zakomponovanie do deja filmu je to, čo z neho robí ten filmový kult, ktorým sa stal. Vojna vo Vietname, obdobie hippies, aféra Watergate, studená vojna, vznik sloganu "Shit happens" či známeho smajlíka "Have a nice day" - malé veľké udalosti americkej histórie, na ktoré si diváci aj vďaka tomuto filmu môžu sladkokysle spomenúť. Nielen tí americkí, ale svojim spôsobom všetci. A práve v tých Gumpových spomienkach na udalosti doby jednej generácie je ukrytá sila a mágia celého filmu. On to totižto nie je iba pohľad na jeho život, na všetko to, čo prežil, ale je to pohľad na celú jednu zvláštnu dobu. A aj keď ju mnohí neprežili, z filmového plátna ju možno cítiť. S napätím, s nadšením a často aj so smútkom. Film vie výrazne zahrať aj na túto nôtu. Forrest Gump je aj vďaka tomu filmom, ktorý si možno aj zaslúži byť trošku "overrated". Geniálnych a fantastických kvalitatívnych výšin totižto nedosahuje, ale dozaista je nadpriemerným snímkom s vysokou hereckou, ako aj príbehovou kvalitou. Pobaví, ale dokáže aj chytiť za srdce, čo je kombinácia, ktorá pri filme funguje takmer vždy. A v neposlednom rade vie takisto očariť hudbou, výborne pasujúcou do jednotlivých dobových dejových pasáží. "Mrs. Robinson" Simona & Garfunkela možno považovať za pesničku generácie Foresta Gumpa. Ak by sa mal po konci sveta zachovať iba jeden jediný film, mal by to byť práve tento.

V druhej polovici 19. storočia sa z New Yorku pomaly začalo stávať hlavné mesto zemegule. Ľudia z celého sveta sem prichádzali na lodiach, aby tu našli lepší život. Niekomu sa to podarilo, niekomu nie. Všetci však museli čeliť aj veľkému odporu "domácich", napríklad takých, akým je William Cutting (Daniel Day-Lewis). Ten pred 16 rokmi zabil Amsterdamovi Vallonovi (Leonardo DiCaprio) otca a toto "víťazstvo" každý rok náležite oslavuje. Lenže mladý Vallon sa po rokoch vracia do New Yorku, aby sa Cuttingovi pomstil. Nie priamo, ale pekne pomaly. Buduje si jeho dôveru, preniká do sfér jeho gangu a čaká na správny čas. A práve na ceste k vysnívanej pomste je postavený dej celého filmu s režisérskou taktovkou Martina Scorseseho. Keď sa na tento príbeh pozrieme bližšie, hneď zistíme, že v skutočnosti nie je ničím, čo by tu už predtým nebolo. Podobne napísaných dejových línií a príbehov s infiltrovaním sa medzi nepriateľa, existuje nielen na filmovom plátne pomerne veľké množstvo. To však neznamená, že by bol zlý, práve naopak. Celkovo je dej pomerne dobrým aspektom celého filmu, ale ako ten najlepší ho však nemožno označiť. Takmer trojhodinové dielo natočené na začiatku nového milénia totižto viac dominuje a stavia si svoju kvalitu na iných frontoch, konkrétne na troch. Tými sú silné a pestré herecké obsadenie, celková atmosféra snímku a viac než pôsobivá výprava. Výber hereckých tvárí je zoskupením známych a obľúbených protagonistov v hlavných úlohách, ktorých dopĺňa obrovské množstvo ich kolegov vo vedľajších úlohách. Spomedzi všetkých postáv, hlavných či vedľajších, najviac na plátne neexceluje Leonardo DiCaprio, ale jeho filmový sok Daniel Day-Lewis. Ten má v sebe akúsi zvláštnu charizmu, ktorou šikovne a dobre pôsobí na diváka. Skoro tak dobre ako dobová atmosféra sálajúca z filmového plátna. Tá je v kombinácii s vynikajúcou výpravou a kulisami pre nejedného diváka obrovským zážitkom, ktorý zanechá omnoho väčší dojem než samotný príbeh. Pofidérne newyorské ulice, pestrá plejáda ľudí a predstaviteľov jednotlivých gangov a unikátne jednotlivé lokácie vskutku tvoria kombináciu, ktorá ohúri. Gangs of New York je v konečnom dôsledku dobrým filmom, ktorý ale nemožno zaradiť medzi tie najlepšie. Hoci na jednu stranu ponúka veľa dobrého, na tú druhú neponúka nič také, čo by diváka absolútne ohúrilo. Spomínaná atmosféra k tomu síce má blízko, ale zblázniť sa z nej nikto nepôjde. Napriek tomu sa však divák nejedenkrát k filmu rád vráti, čo dokazuje aj to, že Martin Scorsese patrí k režisérskej špičke. V tomto prípade sa mu podarilo vytvoriť solídne dobrý film, ktorému chýba len kúsoček k tomu, aby sa dostal cez hranicu lepšieho priemeru. Tak blízko a pritom tak ďaleko. Značnou porciou kvality však snímok jednoznačne disponuje a vrámci dobových filmov patrí určite medzi tie najlepšie.

Lizzie Wurtzel (Christina Ricci) by mohla byť obyčajnou mladou ženou. Ona však vyrastala v neúplnej rodine, v ktorej deň čo deň počúvala telefónne hádky vlastných rodičov. Teraz, po rokoch, odchádza študovať žurnalistku na Harvard. Poznačená nekonečnými hodinami kriku, prepadne vo "veľkom svete" do ťaživých depresií, ktoré sa snaží zaháňať drogami a neviazaným sexom. Jej problémy sa javia ako tie najväčšie na svete, pričom svojim neuváženým správaním ubližuje nielen svojim rodičom a priateľom, ale rovnakým dielom aj divákovi, ktorý sa rozhodne si tento film pozrieť. Na začiatok si treba povedať, že hodnotenie, nech je v súčasnosti akékoľvek, je výrazne vyššie, než by malo byť. Pôvodne knižné prevedenie je totižto na filmové plátno prenesené veľmi zle. V čom však tkvie celý problém tohto filmu? Ťažko spomenúť len jednu vec, ale hlavnou príčinou prečo sa o ňom možno baviť ako o nie zrovna najlepšom filme, je to, že absolútne nedokáže zaujať svojim príbehom. Buď je to už samo o sebe zlá kniha alebo sa jedná o nepodarenú interpretáciu. Tak či tak sa k zlému a nudnému príbehu plného večného fňukania a maximálne neuveriteľného stvárnenia depresie, nabalujú aj ďalšie, pomerne dôležité faktory. Napríklad herecké obsadenie je zvolené pomerne dobre, pričom navyše tu Christina Ricci má veľmi pekné prsia, ale väčšina postáv, ktoré herci stvárňujú, je absolútne nezaujímavým vzorkom charakterov, ba priam až ukážkou toho, ako nepísať filmové postavy. Nie je z nich cítiť žiadna emócia a výkony jednotlivých protagonistov sa javia skôr ako lepší ochotníci, ktorí sa zo všetkých síl snažia zabaviť publikum. Takýmto štýlom by však polovica hľadiska odišla preč ešte pred koncom predstavenia. A podobne to vlastne môže byť aj s filmom. Nebolo by prekvapením, ak by nejeden divák znechutene zastavil film v polovici, vypol ho a už sa k nemu nikdy nevrátil. Príbeh je totižto vlastne tak prázdnou a nič nevypovedajúcou záležitosťou, že diváka psychicky vyžmýka na maximum. Nie však v tom dobrom slova zmysle, kedy je psychológia a dej vycibrený do posledného detailu. Toto je presný opak toho dobrého pocitu z komplikovaného filmu, na ktorý sa snímok Erika Skjoldbjærga snaží hrať. Nie, jednoducho to nevychádza. Prozac Nation môže vyzerať dobre na papieri, ale vo filmovej podobe sa jedná o obrovský krok vedľa. Na poli nielen dramaticko-psychologickej, ale aj všeobecnej kinematografie, neponúka vôbec nič nové alebo prelomové, ba dokonca nedokáže využiť ani dobré prvky iných podobných filmov. Dej je nezáživný, rovnako ako aj postavy v ňom a veľmi nezaujme ani večne meniace sa prostredie. Divák sa snaží na filme nájsť to dobré, ale tu je to viac než náročnou úlohou. Za malú zmienku stojí snáď len hudba, ale tá je len malou náplasťou na celkovo zlom filme. Táto depresia je hlboko podpriemerná.

Začiatok nového týždňa kdesi na typickej americkej strednej škole. Nič nenasvedčuje tomu, že tento deň bude iný, ako všetky ostatné. Lenže v tom sa rozozvučí požiarny poplach, nastane panika a z chodieb školy počuť streľbu. Pre všetkých, ktorí sa v budove nachádzajú, sa kompletne zmení ich život od základov. Krátka dráma režiséra Andrewho Robinsona, ktorý je preživším nechválne známej streľby na strednej škole Columbine v apríli 1999, chce v upravenom šate najmä vzdať hold všetkým, ktorí nielen v ten deň naposledy vydýchli. Režisér sa preto v snímke primárne nevenuje samotnej streľbe v škole, aj keď ňou pomerne rýchlo celý film začína, ale zameriava sa skôr na to, aký majú udalosti dopad na ľudí, ktorých priamo zasiahli. Študenti, učitelia, médiá, polícia, široká verejnosť. Všetci to vidia rovnako, no pocity v nich sú diametrálne odlišné. Divákovi sa naskytuje možnosť vidieť psychické rozpoloženie hlavných postáv po streľbe, ktoré je znásobené viacerými "flashbackmi" do minulosti. Vďaka nim sa vyjasňuje pomerne podstatná časť celého deja, dokonca možno povedať, že tá vôbec najdôležitejšia. A hoci sa to všetko na prvý pohľad môže javiť ako lákavá a zaujímavá záležitosť, treba povedať, že tomu tak, bohužiaľ, nie je. Dej sa síce snaží pôsobiť čo najlepším a najdôveryhodnejším dojmom, ale správne zafunguje na asi málokoho. V konečnom dôsledku je pomerne suchý, jednoducho pôsobiaci, v niektorých veciach až príliš priamočiary a miestami aj značne predvídateľný. Chýba v ňom veľké množstvo niečoho, čo by diváka skutočne naplno zasiahlo. Emócie v tom sú poriadne, ale sú takisto aj zlým príkladom toho, ako s nimi vo filme nepracovať. A veľmi podobné je to aj s hercami. Vo filme sa mieša mladá krv, ktorá sa urputne snaží, so staršou školou béčkového filmu, ale na konci diváka poriadne neoslní ani jedna z nich. Najhoršie je to však s komparzom, ktorému nemožno veriť ani nos medzi očami. Tie neuveriteľne falošné vzlyky a slzy pôsobia priam až tragikomicky. April Showers nie je viac než béčkovým filmom, ktorý v sebe má akýsi zvláštny nádych. Pojednáva o tragických udalostiach a ich dopade na ľudí, ale robí to iba s veľmi malou dávkou ľudskosti. Tá by mala byť hlavným pilierom celého filmu, ale necítiť ju z neho takmer vôbec. A to je zásadná chyba. Film totižto má potenciál, ale tvorcovia sa s ním nedokázali adekvátne a správne vyhrať. Snahu samozrejme treba oceniť, ale jedným dychom treba dodať aj to, že na tému stredoškolských masakier vzniklo veľké množstvo iných a najmä lepších filmov.

História, umenie, náboženstvo - fenomény ľudstva od nepamäti. Obdivované, nenávidené a stále plné zašifrovaných záhad a tajomstiev. Záhad, akou je napríklad Svätý grál alebo skutočná pravda o Ježišovi Kristovi. A práve tieto dve veci sa snažia rozlúštiť hlavné postavy tohto filmu - symbológ Robert Langdon (Tom Hanks) a policajtka Sophie Neveu (Audrey Tautou), ktorí sa po udalostiach v legendárnom parížskom Louvri vydávajú na zbesilú cestu naprieč Európou so stále prítomným nebezpečenstvom za chrbtom. Zrady, intrigy a hľadanie skutočnej pravdy. Všetko zašifrované v obrazoch, sochách a tisícky rokov starých textoch. Lákavo znejúci obsah a preslávená knižná predloha Dana Browna robia z tohto filmu potencionálne veľmi silného adepta na poli mysterióznych thrillerov. Ako tomu však, bohužiaľ, často býva, prvotné zdanie klame a film nedosahuje divácke očakávania. Z časti s tým možno súhlasiť aj v tomto prípade, pretože na niektorých veľmi dôležitých miestach sa film "zasekáva". Keď sa naň pozrieme postupne, prvá vec, ktorá pochováva skvelý námet, je jeho prenesenie do filmovej podoby. Spracovanie má totižto od samotného začiatku veľmi rýchly spád, čo v tomto prípade nie je najlepšia voľba. Nemuselo by sa jednať o úplnú katastrofu, avšak podobne rýchle tempo sa nesie naprieč celým filmom. Deň za dňom plynie dej, postavy vôbec nespia, ledva sa poznajú a pritom spolupracujú, ako keby sa poznali už roky a niekoľko ďalších vecí veľkou mierou kazí divácky dojem z tohto snímku z roku 2006. Práve tieto kvázi drobné logické nezrovnalosti sú tým, na čom celý film najviac stráca. Môže sa to síce javiť ako malichernosť, ale v konečnom dôsledku to zohráva veľkú úlohu. Príbeh filmu pritom ani zďaleka nie je nudnou záležitosťou, ba naopak. Dokáže si diváka získať, prinúti ho dokonca aj trochu nad dejom uvažovať, ale mal by spomaliť a vyvarovať sa zbytočne hlúpych a nelogických chýb. Nekazia dej, kazia však dojem. Pozitíva filmu však všetky nedostatky vyvažujú. Už k dobrému a zaujímavému spomínanému námetu možno pridať pomerne široké hviezdne herecké obsadenie, na ktoré sa pozerá viac než dobre. Herecká extratrieda v plnej kráse, len škoda, že Jean Reno nedostáva na obraze viac priestoru a výraznejším spôsobom nezasahuje do deja. Inak k hereckému obsadeniu nemožno mať v žiadnom prípade výhrady. Podobne je to napríklad aj s výpravou či hudbou. The Da Vinci Code nenudí, ale do výrazne ani neoslňuje. Hoci ponúka celkom dobrý a obstojný príbeh, určite ho nemožno zaradiť medzi tie, na ktoré divák nezabúda. Hoci mu film ešte chvíľu môže rezonovať v pamäti, v konečnom dôsledku neprináša nič veľkolepé. Snáď sa tak iba snaží pôsobiť. Darí sa mu to? O tom by sa dalo diskutovať, ale zrejme sa treba prikloniť skôr k tomu, že nie. Príbeh, hoci má nelogické pasáže a prehnaný záver, je obstojný a za herecké obsadenie sa už vôbec nemusí hanbiť. K dokonalosti má film síce ďaleko, ale lepší priemer zvláda hravo. Čo by naň asi tak povedal Leonardo Da Vinci?

Jedna z najznámejších skladieb skupiny Rammstein, pochádzajúca z albumu "Mutter", sa svojho videoklipu nedočkala ihneď. Video vizuál k nej vyšiel až po jedenástich rokoch od jej vydania, konkrétne na konci roku 2012. V tomto prípade ale pokojne možno povedať, že "čakať" sa oplatilo, pretože ak niečo robí Rammstein, tak to robí precízne, kontroverzne a vloží do toho aj veľkú časť seba. Videoklip k tejto skladbe adekvátne spĺňa všetky tieto faktory a možno sa baviť o tom, či ich neposúva na ešte vyšší level, než na aký bol poslucháč skupiny Rammster doposiaľ zvyknutý. O kvalitatívnej stránke hudby snáď ani nemožno pochybovať. Kombinuje v sebe hlboký hlas frontmana Tilla Lindemanna so zvukom gitár, vychytaných bicích, ale hlavne sláčikového sprievodu, ktorý skladbe dodáva to, vďaka čomu poslucháča naplno dostane. Podobne sa dá zhodnotiť aj vizuálna stránka videoklipu. Má silný, ale hlavne "disturbing" príbeh, na ktorý sa treba pozerať s miernym odstupom. Niektoré scény v ňom diváka prinútia cítiť sa nekomfortne znovu a znovu, keď videoklip vidí. V tom je však jeho sila, vďaka ktorej tu Rammstein naplno boduje. A to ostáva spomenúť aj kvalitne spracovanú kameru, strih a hlavne dobre pôsobiace farby. Aj napriek tomu, že ich nie je veľa, oku lahodia. Mein Herz brennt je desivá a desivo dobrá záležitosť. Od Rammstein očakávateľné, ale opäť raz s niečím, čo diváka prekvapí a dokáže mu, že tomuto nemeckému zoskupenie nedochádzajú nápady ani po toľkých rokoch na scéne. Spomedzi množstva ich videoklipov treba tento zaradiť dosť vysoko, hoci na najvyššiu métu určite nesiaha.

The Narrator (Edward Norton) je typický kancelársky typ zamestnanca. Trpí nespavosťou, svojim spôsobom mu "hrabe" a začne navštevovať podporné skupiny aj napriek tomu, že mu nič vážne nie je. Potom mu zrazu exploduje byt a do jeho života vstúpi akýsi Tyler Durden (Brad Pitt), ktorý mu razom ukáže tú správnu cestu. Vybiť si hnev a frustráciu zo všetkého okolo sa dá len jediným spôsobom - mlátením rovnako frustrovaných jedincov. Narodil sa Fight Club, pretransformoval sa na "Project Mayhem" a potom všetko prestalo dávať zmysel, aby to do seba nakoniec zapadlo. Hollywoodska filmová škola poňatá Davidom Fincherom prezentuje v tomto prípade hollywoodsku filmovú školu v absolútne inom svetle, než je na ňu divák zvyknutý. Nevyužíva jej lesk a slávu, ale zameriava sa na presný opak celého tohto megalomanského "cirkusu". Do popredia stavia kvázi obyčajného človeka, malú a zdecimovanú kancelársku krysu, ktorých sa po svete potulujú milióny. Všeobecná nechuť a zúfalstvo sa bije so snahou usporiadať si v živote veci aspoň tak, ako sa to dá. Človek sa tak môže uchýliť do svojho vlastného sveta a skončiť to v najhoršom prípade môže až tak, ako to prezentuje práve táto kritikmi aj divákmi vysoko hodnotená snímka. Zas a znovu však s väčšinou nemožno súhlasiť. Keď sa totižto na film pozrieme z hľadiska viacerých faktorov, v niektorých sa možno zhodnúť s väčšinou, v iných naopak vôbec. Postupne možno povedať, že námet alebo snáď knižná predloha sú nielen hlavným hnacím motorom celého filmu, ale aj jeho najsilnejšou stránkou. Všetko od námetu ďalej už, aspoň trochu, kvalitatívne pokrivkáva. Spracovanie je síce obstojné, rovnako ako aj hlavné herecké obsadenie, z ktorého najviac dominuje Brad Pitt so stále prítomnou cigaretou, ale všetko spojené dohromady to nefunguje tak, akoby si možno divák predstavoval. Celé je to navyše podčiarknuté dĺžkou filmovej stopáže, ktorá síce nie je najdlhšieho charakteru, ale takisto sa nejedná ani o žiadnu 80-minútovú záležitosť. Film rozdeľuje, ale aj spája. Ponúka pestré množstvo dobrých pasáží a skvelo napísaných dialógov o pohľade na materiálny svet, ľudskú chamtivosť a potrebu vyrovnať sa akejkoľvek značke, ktorá nám má privodiť falošný pocit šťastia a spokojnosti. Rovnako má však aj nemalé množstvo nudnejších a menej hovoriacich scén, ktoré dej filmu iba zbytočne predlžujú a vyložene môžu až nudiť. Fight Club toho má filmovému divákovi dosť čo ponúknuť. Nie každému však ponúkne úplne všetko. Niekto si v ňom nájde viac, iný menej a vďaka tejto diváckej vyrovnanosti sa aj vyrovnáva kvalita celého filmu. David Fincher divákovi ponúka lepší priemer s dobrým námetom, pomerne zaujímavými postavami a niekoľkými výrokmi na skutočné zamyslenie sa. Viac však za týmto filmom určite nehľadajte.

Veľkolepý koncert ako oslava 25. výročia muzikálu "Les Misérables" sa nemohol konať na lepšom mieste, než v londýnskej O2 Arena. Teda, jediné lepšie miesto s poctivou londýnskou atmosférou pre toto predstavenie, by bola snáď len Royal Albert Hall. Po štvrťstoročí od svojho vzniku podľa knižného námetu spisovateľa Victora Huga, zas a znovu ožívajú kultové skladby, ktoré si v rôznych prevedeniach získali milióny divákov po celom svete. Pod produkčnou taktovkou Camerona Mackintosha sa práve v tejto jedinečnej adaptácii diela zišlo hneď niekoľko filmových a speváckych hviezd, aby obsadili tak známe role. Známe a takisto aj veľmi náročné, keďže celková dĺžka predstavenia dosahuje takmer úctyhodné tri hodiny. Väčšina divákov na konci však určite musí skonštatovať, že sa herecké obsadenie so svojimi úlohami vysporiadalo viac než bravúrne. Oceniť tak treba určite výkon všetkých zúčastnených, cez hercov, orchester a koniec koncov aj zbor. Menovite však jednoznačne najviac excelujú Alfie Boe v roli Jeana Valjeana a Norm Lewis ako Javert. Zo ženských postáv potom najmä Samantha Barks ako Eponine, ktorá rovnakú postavu stvárňuje aj vo filmovej podobe muzikálu, ktorá vyšla o dva roky neskôr. Akési porovnávania rôznych verzií muzikálu sú určite zbytočné, pretože každý má svoje "pre a proti" a nevyhýba sa ako ani tomuto stvárneniu. Plusy bez najmenších pochýb celému predstaveniu dominujú. Herecké obsadenie je skvelé, na záver dokonca doplnené o to pôvodné z roku 1985 a spojené dohromady v epickom speváckom čísle "One Day More", pri ktorom behajú po chrbte zimomriavky. Skutočný divácky zážitok, naživo zrejme neopísateľný. Rovnako skvelé sú aj prevedenia jednotlivých skladieb. Klasicky dobre zvládnuté "Look Down" či "Do You Hear the People Sing?" dopĺňajú mnohé ďalšie, medzi ktorými nenájdete snáď ani jedinú, ktorá by nemala svoje špecifické kúzlo. Priam vynikajúce prevedenie tu má "Master of the House" v podaní Matta Lucasa. Veľmi chytľavá záležitosť. Jedinou maličkosťou, ktorú muzikálu možno vyčítať je to, že viac nepracuje so scénou a takmer čisto sa zameriava len na spievanie. To je samozrejme excelentné, o tom žiadna, ale s väčším využitím scény sa kvalita celého predstavenia mohla posunúť ešte niekam vyššie. Les Misérables in Concert: The 25th Anniversary je spestrením nielen pre milovníkov muzikálu, ale pre každého, kto má všeobecne rád kultúru. Oslnivé predstavenie v podaní nielen hercov a orchestra, ale takisto aj divákov v O2 Arena, ktorí mu dodávajú značnú atmosféru, ponúka aj kvalitný vizuálny zážitok vďaka HD obrazu a šikovnej práci strihačov. Ale o tom by sa, koniec koncov, mal presvedčiť každý jeden divák sám. Veď jedenkrát vidieť je predsalen viac, než stokrát počuť, či v tomto prípade čítať. Oslava štvrťstoročia možno najlegendárnejšieho muzikálu všetkých čias sa určite vydarila.