GTS_PUNK

Jedna z najpamätnejších a najdôležitejších udalostí nielen vojnových dejín československej histórie. Atentát na jedného z popredných predstaviteľov nacistického Nemecka, Reinharda Heydricha, rukou hrdinských československých parašutistov - Jozefa Gabčíka (Cillian Murphy) a Jana Kubiša (Jamie Dornan). Na túto tému existuje natočených hneď niekoľko filmov, ale tento im svojim spracovaním, obsadením či promom, jednoznačne dominuje. V najdôležitejšom bode, a síce celkovom spracovaní, však úplne nemusí naplniť divácke očakávania. Námet čerpá zo skutočných udalostí, takže dejová línia príbehu sa snaží čo najvernejšie kopírovať realitu. Do akej miery sa to filmu darí, nemôže na sto percent hodnotiť nikto z nás. Avšak rekonštrukciu áno, a treba povedať, že so sebou prináša možno menej, než by sa dalo čakať. Film od začiatku plynie pomerne rýchlym tempom, divák sleduje úplne formovanie odboja, finalizáciu plánov, neistotu, rozbroje postáv a tak ďalej. Pri mnohých scénach potom ale nastáva ten problém, že sa ani pomaly nezačnú a už sa končia. Divák takmer ani nemá čas na tom, aby si scénu či postavy v nej užil. Nehovoriac o tom, že postavy sú takisto barličkou celého filmu. Pri ich pomerne veľkom počte nemôže nikto očakávať, že každá jedna bude rozpracovaná a napísaná úplne dopodrobna, ale tvorcovia mohli minimálne popracovať viac na postavách Gabčíka s Kubišom, keďže sa jedná o hlavné postavy. To, že sa zahraničný divák dozvie, že sú z Československa, naozaj nestačí. A nestačí to ani tomu česko-slovenskému divákovi, ktorý by sa chcel dozvedieť o týchto hrdinoch niečo viac. Existujú síce dokumenty, ale trochu viac informácií by mohlo byť obsiahnutých aj v tomto filme. Na herecký výkon sa však určite nemožno sťažovať. Hlavné herecké obsadenie je viac než kvalitné a je solídne doplnené tým vedľajším. Osobne ma teší o to viac, že rolu Jozefa Gabčíka stvárnil práve Cillian Murphy. Hlavné a najpodstatnejšie scény filmy sú už kvalitatívne o niečom inom, než tie, ktoré k nim celú dobu smerujú, ale, bohužiaľ, celkovo už "paseku" nedokážu napraviť. Aj keď sa snažia a darí sa im to. Anthropoid zobrazuje dôležitý príbeh československej histórie, ale to nie je jeho dominantnou črtou. Na ňom aj vďaka viacerým nepresnostiam či dĺžke a kvalite jednotlivých scén stráca. Bodovať ale dokáže najmä na hereckom obsadení, miešajúc spolu známych zahraničných hercov s hercami z "domácej" scény. A výborným faktorom je takisto aj výprava s viacerými autentickými pražskými lokáciami. Sčítané a podčiarknuté, film všetko podstatné a dôležité ponúka. Nemožno o ňom však povedať, že by vynikal či výraznejšie bavil. Nesie však odkaz a to je dôležité. Nezabudneme!

John Hancock (Will Smith) je ťažký alkoholik žijúci na periférii Los Angeles. John Hancock je však aj superhrdinom, ktorý toto mesto ochraňuje pred všetkými narušiteľmi zákona a poriadku. Ľuďom však viac lezie na nervy, než ho majú radi, ale to až do chvíle, keď nestretne Raya Embreyho (Jason Bateman), odborníka na PR, ktorý chce Hancockovi pomôcť výrazne zlepšiť jeho povesť. Prekvapivo ho preto posiela do väzenia, ale to je iba začiatok celého príbehu. Celého príbehu, ktorý môžeme bezpochyby označiť ako hodinu a pol takmer nekončiacej nudy na "wannabe" superhrdinský spôsob. Ťažko na ňom vôbec niečo hodnotiť, pretože už samotný námet pôsobí veľmi lacným a nudným dojmom a jeho prenesenie na filmové plátno to len potvrdzuje. Príbeh od samotného začiatku nudí a ako sa postupom času vyvíja, stáva sa čím ďalej, tým viac predvídateľnejším. Dejový "zvrat" tak nemožno označiť za nijako šokujúci. Vysvetlenie Hancockovho pôvodu je nudné, rovnako ako všetko ostatné v tomto filme. Keď už na ničom inom, tvorcovia mali šancu zabodovať aspoň na vtipoch. Bohužiaľ, ani tie nie sú kvalitatívne o nič lepšie. Pôsobia prvoplánovo a hlavne lacne. Hoci aj lacné vtipy sa dajú prezentovať dobre, v tomto prípade to neplatí. To v konečnom dôsledku vedie k tomu, že z vtipu je skôr trápna scéna, pri ktorej sa modlíte, aby už čo najskôr skončila. Ako film neoslňuje na žiadnom inom fronte, neoslňuje ani na tom hereckom. Hlavné postavy vedené Willom Smithom nedokážu zaujať a, zas a znovu ako mnoho vecí, nudia. Kardinálny problém celého filmu. Obávam sa však, že aj keby mal tento film zaujímavejší námet, nedokázal by pôsobiť lepšie. Hancock je pravdepodobne najhorší a najnudnejší superhrdina, ktorého skutočný svet nikdy nevidel. Našťastie. Na filmovom plátne s ním maximálne stačí spomínaná hodina a pol, po ktorej budú mnohí diváci ľutovať, že sa do nej vôbec púšťali. Nezáživný príbeh, nezáživné postavy, nefungujúci pokus o humor a viditeľná dobová CGI grafika. Rozhodne veľký ašpirant na filmový odpad, ale v porovnaní s mnohými inými dielami si toto zaslúži aspoň minimálne pozitívne hodnotenie. Treba sa z neho poučiť a brať ho ako zlý príklad toho, ako nerobiť filmy o superhrdinoch. V prvom rade ich rýchlo nevytvárajte pre potreby natočenia filmu. Dopadá to potom nejako takto.

15-ročná Alice (Natalia Dyer) je katolíčka a svoju Bibliu pozná veľmi dobre. Sú deväťdesiate roky a internet sa pomaly stáva globálnym fenoménom. Alice tak raz narazí na prv nenápadný chat, ktorý jej však otvorí dvere do, pre ňu doteraz zamknutého, sveta sexuality. Krátka, jedenásťminútová jednohubka zábavným spôsobom sleduje, ako môže vyzerať, keď pobožná tínedžerka začína objavovať svoje telo. Môže to byť sexy, môže to byť svojské, ale hlavne treba podotknúť, že každý z nás nejako začínal. Scény v tomto krátko filme pritom nepôsobia rozhodne žiadnym vulgárnym dojmom a diváka skôr rozosmejú. Najviac rozhodne pobaví scéna, keď katechétovi vyskočia ako šetrič obrazovky bujaré obnažené prsia a zmätená Alice nevie, ako sa k celej veci postaviť. Hlavnú postavu v tomto "kraťase" si strihla Natalia Dyer, známa z úspešného seriálu z dielne Netflix - Stranger Things. Do role pasuje, pôsobí relatívne nevinným dojmom a jej zmätené výrazy tváre zaručene pobavia. Yes, God, Yes by si pokojne mohol trúfnuť aj na väčšiu minutáž. Ako krátkometrážny film ale dokáže zabaviť, hoci sa kvalitatívne nevymyká z priemeru. To ale ani nemusí, pretože určite nevedomky zobrazuje to krásne objavovanie tajov vlastného tela mladou katolíčkou tam kdesi vo svete. A zrazu už Biblia nie je to jediné, čo ju zaujíma.

Zem ako ju poznáme neexistuje. Záhadný vírus v roku 1996 vyhubil takmer celú planétu a tí, čo prežili, dnes žijú v podzemí, skrytí pred nehostinným svetom tam hore na povrchu. Vedci však chcú zistiť, čo vírus spôsobilo a ako proti nemu bojovať a tak do minulosti posielajú Jamesa Cola (Bruce Willis). Ten musí tvrdo bojovať nielen s ľuďmi v deväťdesiatych rokoch, ale aj s tými z roku 2035, rovnako ako aj sám so sebou a svojou vlastnou hlavou. Zastaviť vírus nebude ľahké, ak vôbec možné. Filmy s tématikou cestovania v čase sú vo všeobecnosti zaujímavé a patria medzi moje najobľúbenejšie, ale nie vždy sa tvorcom podarí trafiť úplne do čierneho. To, bohužiaľ, musíme povedať aj pri tomto filme. Jeho "pre" výrazne zaostávajú za jeho "proti" a možno ho zaradiť medzi značné sci-fi sklamania. Najväčším problémom je tu "tradičné" zlé prenesie námetu do finálnej podoby. Keďže námet je, bezpochyby, záležitosťou, s ktorej by sa dalo vyťažiť omnoho viac. Príbeh na plátne však už pôsobí omnoho horšie. Dve hodiny minutáže sa ťahajú veľmi pomaly a bez väčšej akcie či zaujímavého diania, sa divák skôr či neskôr začne nudiť. Hoci sa bude chcieť dozvedieť koniec celého filmu, cestu k nemu si nebude užívať. A to je najväčšia chyba, akej sa film môže dopustiť. Možno povedať, že príbeh, až na niekoľko málo scén, vyložene nudí. Nezachraňuje ho ani celý koncept cestovania v čase, ba dokonca ani herecké výkony. Bruce Willis, až na úvodné scény v deväťdesiatych rokov, ako keby nepasoval do celého filmu, a na Madeleine Stowe sa síce dobre pozerá, ale jej výkon ani zďaleka nezaujme. Jediným skutočne kvalitným hereckým výkonom sa prezentuje Brad Pitt, ako šialený ekologicky posadnutý zbohatlícky synáčik. Jeho výkon a to, ako sa do role vžil, je lahoda sledovať. Možno tak povedať, že to je nielen najlepší výkon filmu, ale aj celkovo najlepší aspekt, ktorý tu má divák možnosť vidieť. Twelve Monkeys je pomerne veľkým sklamaním. Nielen na poli sci-fi, ale filmovo všeobecne. Cítiť z neho depresívnu atmosféru deväťdesiatkových filmov z amerického východného pobrežia, čo mu dodáva svojskú atmosféru, ale inak nič iné, čo by si divák mohol užiť. Príbeh je celý vyrozprávaný tým nie najlepším spôsobom a v spojení s dlhou minutážou z toho nemôže vzísť nič dobré. Herecky sa takisto nejedná o ideálny zážitok. Tento návrat do minulosti je zlým odrazom toho, čo všetko môže priniesť filmového cestovanie v čase.

"I think now, looking back, we did not fight the enemy; we fought ourselves." Mnohými cenami ovenčený pohľad režiséra Olivera Stona na hrôzy vietnamskej vojny bližšie približuje "turnus" nováčika Chrisa Taylora (Charlie Sheen) po tom, čo dobrovoľne narukoval bojovať za svoju krajinu. Skončil s vysokou školou, aby si uctil starého otca a otca, ktorí takisto bojovali vo vojnách, ale čoskoro zisťuje, že niet horšieho pekla na Zemi, než je vietnamská džungla. Chris sám na sebe vidí, že sa mení, mení ho vojna a mení všetkých okolo neho. Málokto v sebe dokáže nájsť ešte kúsok ľudskosti a v čate dochádza k malej občianskej vojne. K malej občianskej vojne v jednej obrovskej vojne, ktorú sledoval celý svet a Oliver Stone, aj vďaka tomu, že v nej sám bojoval, mohol preniesť jej horkú príchuť na filmové plátno. A veruže sa mu to aj darí. Zatiaľ, čo na celkovom námete príbehu sa pomerne šetrí a divák sleduje celý film kvázi "len" presun čaty džungľou, pod jeho povrchom možno vidieť skutočnú kvalitu tohto filmu. Tá sa odráža najmä v dvoch veciach. Tou prvou je takmer neustále prítomná ťaživá atmosféra vietnamskej džungle, žiadna možnosť úteku z nej a všade možná prítomnosť členov Vietcongu. Divák má miestami pocit, ako keby sa spoločne s čatou v tomto pekle nachádzal. Našťastie, všetko možno sledovať len na obrazovke a vychutnávať si druhý dominantný filmový faktor, ktorým sú v tomto prípade vynikajúco napísané postavy. Plejáda ešte pomerne mladých, ale za to hviezdnych hercov, je len špičkou ľadovca celého hereckého "ansáblu". Postavy sa jedna od druhej výrazne odlišujú, každá z nich vidí vojnu inak a podľa toho sa aj správa. Nielen voči nepriateľovi, ale aj voči ostatným členom čaty či civilnému obyvateľstvu. Najlepšie sa charaktery jednotlivých postáv vykryštalizujú v scéne, keď čata vtrhne do malej dedinky. Postavy Toma Berengera či Kevina Dillona sú čistí vojnoví psychopati, zatiaľ čo Charlie Sheen či Willem Dafoe v sebe ešte dokážu nájsť kúsky ľudskosti, aj keď aj pre nich je to veľmi ťažké. Nielen táto, ale aj viaceré ďalšie scény sú pomerne silnou a drastickou záležitosťou, ktorá sa divákovi dostane poriadne pod kožu. Platoon sa celkovo vie dostať pod kožu a keď sa tak stane, filmový zážitok je zaručený. Protivojnový film očami jedného vojaka na hrôzy vietnamskej vojny. Nesie v sebe posolstvo, odkaz a predáva ho formou skvele napísaným postáv, odrážajúc charaktery jednotlivých vojakov a toho, ako sa k sebe ľudia dokážu zachovať. Najťažšie chvíle odhaľujú charakter. Nad vietnamskou džungľou sa zatiahlo a zvuk vynikajúceho "Adagio for Strings" pripomína hrôzy vojny zobrazenej v tomto skvelom filme.

Druhá séria príbehu o strastiach neapolskej mafie nadväzuje priamo na udalosti z posledného dielu série predchádzajúcej. Ten zanechal pomerne veľa otázok a vytvoril dobrú živnú pôdu pre pokračovanie. Zničil staré spojenectvá, vytvoril nové a poštval absolútne každého proti každému. Čo však nedokázal pre druhú sériu pripraviť je skutočnosť, že sa vyvaruje chýb, ktoré diváci už mali možnosť vidieť. Nehovoríme teraz o chybách technického charakteru, ale charakteru príbehového. Podobne ako tomu je v prvej sérii, ani tu začiatok nemožno v žiadnom prípade považovať za zaujímavý. V prvej polovici sa všetko točí iba okolo predaja drog a rozdeľovaní zisku, čo síce neskôr vedie k celkom zaujímavým vyvrcholeniam, ale sledovať toto dianie je úmorné. Podstatné dianie výrazne dôležité pre celkový príbeh sa tak opäť rozbieha až kdesi okolo siedmeho dielu. Odtiaľ postupne v každej časti padnú nejaké tie postavy z každej strany a nečakané situácie so sebou prinášajú poctivý divácky adrenalín. Niektoré sú dokonca tak šokujúce, že na divák bude iba "čumieť s otvorenou hubou". Dráma ako sa patrí. Herecké postavenie sa mení z epizódy na epizódu, ale čo je dôležité, jednotlivé postavy pôsobia vyzretejšie, pasujú do príbehu a menej lezú divákovi na nervy. Dokonca si medzi nimi môže nájsť svojich záporných favoritov. Či však prežijú si nemôže byť istý. Špinavé neapolské, ale aj rímske prostredie stále perfektne odpudzuje a na kvalitnej kamere vyniká ešte lepšie. Rovnako ako aj akčné efekty spojené s guľkami sršiacimi vzduchom, výbuchmi a litrami krvi, ktorou nasiakla talianska pôda. Gomorra - La Serie Saison Due je aj napriek opätovnému zaspatému úvodu sériou, ktorá sa kvalitatívne posunula vyššie. A to takmer po všetkých stránkach s lepšie napísaným scenárom, prepracovanejšími postavami a pomerne vysokým obsahom akcie. Karty pre pokračovanie sú takisto rozdané veľmi dobre a ako s nimi naložia tvorcovia, je už len a len na nich.

O 21. decembri 2012 sme si všetci tak trochu mysleli, že bude posledným dňom civilizácie ako ju poznáme. Niekto možno menej, niekto viac. Nakoniec sa však nič nestalo a naše životy pokračujú. Presný opak 21. decembra 2012 sa však deje vo filme Rolanda Emmericha. Režisér známy najmä vďaka svojim katastrofickým snímkom nezostáva ani v tomto prípade nič dlžný svojej povesti a koniec jedného cyklu mayského kalendára berie poriadne od podlahy. Pritom sleduje viaceré prepletené osudy postáv z rôznych spoločenských kruhov a popri ničení celého sveta sa dokáže zamerať aj na pomerne dobré vykreslenie ich jednotlivých charakterov. Ako príbehová línia, tak aj postavy sú faktorom, na ktorý sa dobre pozerá a diváka solídne bavia. Bohužiaľ, iba v prvej polovici filmu. V nej sa toho deje najviac, udalosti sa vyhrocujú a nastáva epochálny koniec sveta a takmer všetkého bytia na Zemi. Všetko zobrazené pomerne drasticky vďaka skvelej počítačovej animácii, ktorá je dominantným prvkom celého, dve a pol hodiny trvajúceho besnenia matky prírody. John Cusack zachraňujúci svoju rodinu, utekajúci pred všetkou skazou, sa rúti do neznáma rovnako ako celý filmový dej, ktorý drží diváka v napätí. Ten nevie, čo sa bude diať v nasledujúcej scéne a už vôbec nie, ako dopadne celý film. Až kdesi od polovice sa výsledok deja začína pomaly vykreslovať, jeho kvalita upadá a zo zaujímavého diela sa stáva priemerná katastrofická zlátanina. O možnosti jedinečného či šokujúceho konca si môže divák nechať len snívať. Nehrozí absolútne zničenie planéty ani civilizácie a koniec tak pôsobí maximálne naivne. Happy end na americký spôsob s archami plaviaci sa za lepšími zajtrajškami v ústrety západu Slnka nepasujú do kontextu celého filmu. 2012 ponúka zmiešané pocity. Jeho prvú polovicu možno zaradiť medzi skutočne kvalitné katastrofické filmy so sympatickým a dobrým hereckým obsadením, no jeho druhá polovica sa ani zďaleka nechytá. Príbeh v nej klesá rapídne nadol, dej sa naťahuje, postavy a všetko okolo začína nudiť. A o spomínanom konci ani netreba viac hovoriť. Ako keby si film rozdelili dvaja režiséri a každý natočil jednu polovicu. Kvalitou však určite disponuje, ale neprekypuje ňou. Vďaka dlhej minutáži a zlej druhej polovici sa jeho kvalita výrazne znižuje.

Pohodová francúzska komédia odetá do japonského šatu divákovi predstavuje hlavnú postavu filmu, policajta Huberta (Jean Reno), ktorý musí náhle odcestovať do Japonska, kvôli smrti jedinej ženy, ktorú kedy miloval. Až na mieste sa dozvedá, že mu nezanechala len značný majetok, ale aj dcéru Yumi (Ryoko Hirosue). Čaká ho tak náročná úloha ako sa dcére po toľkých rokoch predstaviť, pričom im obom na chrbát dýcha nebezpečná yakuza. Nenáročný a jednoduchý filmový námet dokázali tvorcovia relatívne šikovne a dobre preniesť aj do výslednej podoby. Aj napriek tomu, že príbeh nedisponuje komplikovanejšou zápletkou, je možné si ho užiť a oddýchnuť si pri ňom. Dobre v sebe mieša zmes komédie s dynamickým humorom vo viacerých scénach, ktorým dominujú svojské výstupy Jeana Rena, ďalej relatívnej akčnosti s porciou tak akurát, a ľahkej drámy. Skutočne veľmi ľahkej. Jednoduchosť príbehu pasuje aj k jednotlivým postavám. Z pomedzi trojice hlavných zrejme najviac pobaví Momo (Michel Muller) s jeho miestami trochu nemiestnym humorom v pomerne konzervatívnom Japonsku. Čo však robí tento francúzsky snímok maximálne japonským nie je ani početné obsadenie hercov z tejto krajiny, ale skôr reálie. Vrátane výpravy možno vidieť niekoľko technologických vymožeností, ktorými v krajine vychádzajúceho slnka disponovali už na začiatku milénia. Skvele tak vidieť, že Japonci sú, čo sa techniky týka, výrazný krok dopredu pred celým svetom. Minutáž filmu je takisto adekvátna a tvorcom sa do nej podarilo vtesnať možné maximum. Wasabi je nielen poriadne štipľavou delikatesou japonskej kuchyne, ale takisto aj príjemnou filmovou jednohubkou z krajiny galského kohúta. Ľahkým a nenáročným humorom diváka nenúti premýšľať a je tak vhodnou záležitosťou, keď si chce človek pri filme oddýchnuť. Štipkou akčnosti okorení celý dej, aj keď niekedy pôsobí trošku prehnane a nasilu. Dobre by film vyznel aj bez akčných scén, ale je logické, že tvorcovia museli dej postaviť na niečom stabilnejšom. Sympatické herecké obsadenie je takisto zárukou zábavy, ktorá síce nie je tá najlepšia na svete, ale rozhodne vás prinúti sa niekoľkokrát zasmiať. A o tom, ako roztomilo tu pôsobí Ryoko Hirosue snáď ani rozprávať nemusíme. Solídna zábava s humorom svižným ako japonské vlaky.

Zombie apokalypsa, dejstvo piate. Alice (Milla Jovovich) sa znovu prebúdza v akejsi cele, je pod dohľadom Umbrella Corporation a zdá sa, že ju tentokrát už načisto dostanú. V tom však niekto hackne počítače v celom zariadení a zbesilý útek sa môže začať. Zbesilý útek celým zariadením, ktoré slúži ako simulátor, či snáď testovacie stredisko vypuknutia T-Virusu. Ani útek z neho však v žiadnom prípade nemusí znamenať okamžitú záchranu. Filmy na pokračovanie to všeobecne majú vždy ťažké a pri tejto sérii to platí dvojnásobne. Zatiaľ, čo už predchádzajúci diel ukazuje, že kvalitatívne smeruje nadol, v podobnom duchu pokračuje aj jeho piate spracovanie. V ňom si ťažko nájsť faktor, ktorý by divácky mohol zaujať. Príbeh je čím ďalej, tým viac slabší, postavy nepôsobia zaujímavým dojmom a akcie je až prehnane veľa. Práve na akčnosti si celý tento diel stavia, no to je chyba, ktorá mu výrazným spôsobom ubližuje. Namiesto hodiny a pol takmer neustálych výbuchov, letiacich nábojov a striekajúcej krvi, mohli tvorcovia zapracovať na silnejšom príbehu blížiacom sa do svojho absolútneho záveru. Dvojnásobne tak preto, že príbeh nikdy nebol dominantným faktorom tejto série. Jeho podpriemerná príchuť v piatej časti s dominanciou extrémnych súbojov nielen Alice proti zombies, prináša ale aj niekoľko pozitívnych faktorov. Medzi ne určite možno zaradiť návrat viacerých starších postáv, pričom poteší najmä účinkovanie Michelle Rodriguez, ďalej pestrá plejáda už známych monštier, a takisto aj výber lokácii, v ktorých sa dej filmu odohráva. Zaujímavé sledovať ako tvorcovia dokázali kulisy jednotlivých lokácii zapracovať priamo do deja a naložiť s nimi. New York, Moskva a aj malé predmestie nepôsobia oproti tomu, čo sa v nich odohráva, nudným dojmom. Keďže celková kvalita príbehu pokrivkáva, odpovedajú tomu aj herecké výkony jednotlivých protagonistov. Na stereotyp Milly Jovovich si diváci série už mohli zvyknúť a vedľajšie postavy popri nej takisto nie sú veľmi presvedčivé. Nemajú čím zaujať a divák na ne po skončení filmu veľmi rýchlo zabudne. Jedinou postavou, ktorá možno ostane v mysli nejedného, najmä mužského diváka, je Jill (Sienna Guillory) v obtiahnutej fialovej kombinéze s pomerne výrazným dekoltom. A hoci sa na to pozerá dobre, kvalite filmu to nepridáva. Resident Evil: Retribution naplno ocenia už zrejme len skutoční fanúšikovia tejto série. My ostatní uvidíme všetky chyby a nedostatky, vďaka ktorým je zrejmé, že tento film nemožno považovať za dobrý, ba dokonca ani za priemerný. Hoci pozlátko animácie išlo oproti predchádzajúcej časti hore, všetko ostatné, vrátane kvality príbehu, ostáva veľmi nízko. A bez kvalitne spracovaného príbehu sa v žiadnom prípade nemožno baviť o uspokojujúcom filme. Áno, raz sa pozrieť dá, ale nenadchne a nielen náročnejšieho filmového konzumenta môže dokonca nudiť.

Vysvetliť podstatu celého ľudského bytia za menej ako hodinu a pol? To, čo ľudstvo skúma už poriadne dlho a ešte dlho skúmať bude, sa však Luc Besson rozhodol vtesnať do 85-minútového snímku. V ňom je hlavná postava Lucy (Scarlett Johansson) vystavená syntetickej droge, ktorá prenikne až do jej nervového systému, začne ho meniť a vďaka tomu môže naplno využiť kapacitu svojho mozgu. Stopercentné využívanie ju však pomaly zabíja a tak musí nájsť spôsob ako ľudstvu zanechať všetky odpovede na otázky, ktorými sa tak dlho zaoberalo. Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré, ale v určitých prípadoch je to dosť diskutabilné. Jedným z tých prípadov je aj tento film, ktorý pôsobí ako značne prvoplánová záležitosť. Vyznieva totižto dojmom, že sa Bessonovi zrodil v hlave nápad a hneď nato už vyberal kamery a dával hercov na pľac, pričom niekde v polovici nevedel ako pokračovať, tak to jednoducho uťal a skončil film. Pozrime sa na to bližšie a uvidíme, že námet zaoberajúci sa evolúciou a využívaním mozgovej kapacity, je skvelý... a tam to končí. Príbehová časť o kórejskom drogovom karteli, novej droge a všeobecne jeho celé spracovanie k tak zaujímavému námetu vôbec nepasuje. Miestami dej možno považovať za tak stupídny, že by sa za neho hanbili aj tvorcovia C-čkových katastrofických snímkov, nieto tvorcovia, ktorí si do filmu dovolia obsadiť Morgana Freemana (pričom aspoň on ho ako-tak zachraňuje). Vo chvíľach, keď dej pôsobí menej stupídne, je možné vidieť to, ako sa film veľmi ponáhľa. Niektoré lepšie scény, ktoré by si zaslúžili viac času si divák nemá šancu naplno vychutnať a všetko je maximálne hektické. Začiatok, stred aj koniec. Divácky zážitok ostáva zaseknutý takmer na bode mrazu, žiadna emócia a len veľmi slabý celkový dojem s trpkou príchuťou neočakávaného sklamania. Popritom všetkom za plus možno považovať počítačové efekty a animácie, najmä teda tie na konci samotného filmu, ktoré sú spracované naozaj precízne a dobre sa na ne pozerá. Lucy ale nie je záležitosťou, na ktorú sa pozerá dobre ako na celok. Zaujímavý námet ničí v jeho samotných základoch a príbehová línia je nielen priveľmi unáhlená, ale väčšinu času aj pomerne stupídna. A to sú faktory, ktoré kvalite žiadneho snímku nemôžu pridávať na hodnote. Herecky je dominantná "one woman show" v podaní Scartlett Johansson, ktorá takisto nejako extra neoslňuje. Film celkovo zanechá v divákovi zmiešané pocity, na ktorých sa najviac podpíše silne nevyužitý potenciál námetu.