tron

O existencii Kómy som vedel desaťročia. Disponoval som základnými informáciami. Hrá v nej Michal Douglas a je podľa predlohy Michaela Crichtona. Možno som raz za čas v telke zahliadol pár minút a poznám ikonický, futuristický záber na visiacich pacientov. Kedysi som lekárske trilery od Crichtona, Robina Cooka, Kena McClurea alebo F.P. Wilsona čítal vo veľkom, ale potom ma to prestalo baviť, tak aj z toho dôvodu som nejako extra Kómu vidieť netúžil. Nakoniec som si ale v roku 2020 povedal: „idem na to“.  A aj som šiel. Zaskočilo ma, že som polovicu života žil v omyle. Predlohu nenapísal Crichton, ale jeho žánrový konkurent Cook. Paradoxne, film REŽÍROVAL Crichton. To ich celoživotnému žánrovému súboju dodáva zvláštnu, bizarnú príchuť. Trocha mi to pripadá ako keby sa dvaja muži celý život nenávideli a ten druhý sa prvému pomstil tak, že by mu zviedol manželku, tá by sa s ním rozviedla a vzala si jeho súpera. Ale možno mi to pripadá zle. Film, prirodzene, čiastočne zostarol. Ženy doktorky sú tu mužmi skôr tolerované, než rešpektované. Ak urobia niečo, čo sa mužom nepáči (pričom to nemusí byť chyba), tak si povzdychnú: „ach tie ženy“. Ale inak ide o vydarený, ukážkový lekársky triler. Odohráva sa v atraktívnom nemocničnom prostredí. Pitevne, márnice, operačné sály, prednáškové miestnosti, labyrinty chodieb, laboratóriá a kancelárie. Vyzdvihnúť musím aj mrazivú atmosféru, presný kasting (Douglas, šikovná Bujold v titulnej úlohe, Richard Widmark, Rip Torn, dokonca Tom Selleck a Ed Harris v maličkých, ale prepracovaných rolách) a scenár, ktorý je napínavý, tajomný, záhadný a zamotaný (aj keď od finále som možno čakal predsa len trošku viac, ale iba o štipku).

Keď sa objavili fotky Tommyho Lee Jonesa a na scénu napochodoval Donald Sutherland, začal som premýšľať, či to môžem brať ako sequel Vesmírnych kovbojov. Potom som sa nechal unášať filmom. Či skôr, chcel som. Ale nešlo to. Niektoré veci sú bez debaty. Brad Pitt, akčné scény (ktoré tvorcovia vcelku šikovne zakomponovali do deja napriek tomu, že sú čiastočne samoúčelné), prekvapenie súvisiace s volaním S.O.S. (to som ozaj nečakal), atmosféra, zasnené tempo (ktoré samozrejme mnohým nebude vyhovovať). Trocha absurdný dojem som mal z audiovizuálnej stránky, ktorá je natoľko geniálna, až ma nebavila; pripadala mi príliš dokonalá, príliš krásna. Vravel som si, utešoval som sa, že vo finále to možno predsa len chytí dych. Nechytilo.

„Svet je temné, hladné miesto plné príšer. Ale potom sú tu aj takí, ako ty.“ Posledný kvalitný román Stephena Kinga sa dočkal bravúrneho filmového spracovania. Áno, je to pomalé a dlhé, ale pravdupovediac vidno, že to malo byť ešte dlhšie, pretože niektoré vedľajšie postavy a línie nenápadne šumia do prázdna a ich dôstojnému zakončeniu nie je venovaný taký priestor, aký by si zaslúžili. Napriek tomu je Doktor Spánok skvelá pecka s výborným kastingom (Rebeccu Ferguson nemám rád, ale ako Klobúková Rose je božská... a ostatní sú snáď ešte lepší), bravúrnou hudbou, vynikajúcim vizuálom (na to, čo prevádza kameraman  Fimognari v scéne „púť po oblohe“, len tak nezabudnem, určite jedna z najmagickejších scén americkej kinematografie toho roka) a výbušným finále odohrávajúcim sa veď uvidíte kde (!). Snímka neobsahuje explicitné násilie, ale po stránke psychologického ide na doraz a umiera sa tu fakt vo veľkom množstve; v tomto smere je film krutý, nemilosrdný, drsný a smutný. Ako život. K tomu séria parádnych feel good scén, ktoré zaobstaráva predovšetkým dvojka Cliff Curtis/Carl Lumbly. Plus musím vyzdvihnúť takmer debutujúcu Kyliegh Curran, ktorá má s Ewanom McGregorom geniálnu chémiu. Mám rád filmy, v ktorých muži ochraňujú napr. slabé deti, aj keď treba dodať, že v tomto prípade je to dieťa asi také bezbranné, ako Laura v Loganovi. Quentin Tarantino mal pravdu: Doktor Spánok je jeden z najlepších filmov roka. Aj keby ste za minulý rok mali vidieť len tento, bolo by to z vašej strany veľmi šťastné rozhodnutie.

Prvá séria ma sklamala. Pre fanúšikov sveta Stephena Kinga v nej bolo viacero žmurknutí (Shawshank, šerif Pangborn) a fórikov (hrali tu herci známi zo starších sfilmovaných kingoviek, ale paradoxne úplne iné postavy), výprava ponurého Castle Rocku v zovretí prastarých legiend a pochmúrnych jesenných lesov bola výborná a atmosféra počas prvých tajuplných dielov skvelá. Bohužiaľ, akonáhle sa s pribúdajúcimi dielmi mrazivé tajomstvo začalo postupne rozuzľovať, ukázalo sa, že v skutočnosti zas až tak veľmi mrazivé nebolo a ku koncu som už len nechápavo krútil hlavou nad bizarnými „časovými“ (a inými) zvratmi. Takže 2*. Do druhej série sa mi vôbec nechcelo ísť, ale nakoniec som sa nechal zlákať jednak tým, že relatívne nenadväzovala na prvú (až na pár momentov na konci, ale nič dôležité) a jednak tým, že sa príbehovo inšpirovala v Prekliatí Salemu a Misery. Vďakabohu sa druhá sezóna vydarila oveľa viac. Scenáre boli v dobrom priamočiarejšie a jednoduchšie, postáv bolo menej a boli sympatickejšie a akési ľudskejšie a to vrátane negatívnych, za čo môžeme ďakovať ako kvalitnému scenáristickému a režijnému vedeniu, tak pochopiteľne hercom v čele s Lizzy Caplan a Timom Robbinsom.

70 %. Za mňa oproti prvej sérii obrovské zlepšenie. Nie je to najlepší seriál roka, ale naozaj tu došlo k podstatnému, razantnému zlepšeniu. Oveľa viac ma bavili nielen postavy (Annie, Popove somálske deti, divoký Eso, ktorého môžete poznať z Pri mne stoj!, kde ho diabolsky zahral Kiefer Sutherland) a herci (Lizzy Caplan, Tim Robbins), ale i scenáre, čo som o prvej sezóne naozaj nemohol povedať. Dalo by sa s prižmúrenými očami povedať, že druhá séria je mixom Misery (či skôr prequelom Annie Wilkes) a veľmi voľnou adaptáciou Prekliatia Salemu. Po dobrom rozjazde sa začínajú objavovať epizódy, ktoré možno trošku nudia, ale jednak je to našťastie stále neporovnateľné s prvou sezónou a jednak jednotlivé epizódy zvolili pomerne rozumnú a skromnú minutáž (cca 40 minút), čiže to skončí skôr, než to začne biť do očí.

Je to proste iné, ako u Pohlreicha. Jeho verziu som sledoval od prvých dielov celé roky a svojho času som si v nej našiel veľké zaľúbenie. Za mňa jasné 4*. Pohlreich bol diabol, ale hoci bol drsný, až na výnimky, kedy občas prestrelil, som nemal dojem, že bol pred kamerou iný človek, ako v realite. Mal som jeho štýl rád, ale ku koncu som ocenil, že sa rozhodol pre odchod (aj keď s odstupom rokov verím, že ešte sa niekedy v živote nechá zlomiť na špeciálnu, "návratovú" sériu). Pokračovanie bez neho je, pochopiteľne, odlišné. Prvé minúty som sa chytal za hlavu, ale musím priznať, že postupne sa to zlepšovalo. Štýl Jitky a Santa Pagana je niekde úplne inde a hoci už to nie je taká show, ako u Pohlreicha, musím oceniť práve to, že sa na nič nehrali a boli sami sebou. Pani mama mi nesadala, ale sympaticky bezstarostný Santo mi pripadal v pohode. Vlastne je dobrý nápad zameniť satana za anjela. Relácia každopádne hľadala dlho samú seba (už názov je divný, je v ňom uprednostňovaná mama, ale v praxi si hlavné slovo predsa len podľa mňa berie skôr syn) a tieň slávneho predchodcu bol príliš enormný, takže nečudo, že po prvej sérii bola vyhodnotená ako fiasko a prepadák a skončila. Protagonisti sa proste ocitli v hnusne nevďačnej situácii, kedy v podstate nemali ani symbolickú šancu zavďačiť sa aspoň niekomu a zrejme žiaľ boli predurčení na krach. Aký by ale malo význam hrať sa na niečo a byť rovnaký, ako Pohlreich, nasilu ho kopírovať? Každopádne, aby som bol objektívny, séria bola vcelku nudná a miestami divná, napr. v zmysle, že rodičovský pár často ako keby hľadal chyby tam, kde skoro žiadne neboli; už tomu proste chýbal pohlreichovský drajv.

Neviem, čo sa komu nepáčilo resp. čo kto očakáva od čarodejníckej témy. Ja niečo ponuré, temné, bezcitné, hnusné a desivé. V tomto smere Hagazussa trošku pripomína Eggersovu Čarodejnicu. Hlavné slovo tu nehrá ani tak hlavná postava, ako skôr sila nedotknutej prírody, v ktorej lone sa vystrašene chúli domček a v ňom... Pravdupovediac, nebol som ďaleko od toho, aby som tomu dal 4*. Občas to ale stráca tempo a občas je to predsa len až príliš nechutné a divné. Atmosféra za jednotku.

Hugh Jackman a James Mangold sa po fantastickom Loganovi ešte raz stretli (hoci už „len“ ako producent a herec) a výsledkom je film, ktorý som úspešne 3 roky obchádzal, až ma naň nečakane nahovorila pani manželka. Sadal som si pred to s utrpením, ale nakoniec prevládla skôr spokojnosť. Smer, akým sa niekde v cca strede vydá Jackmanova postava sa mi nepáčil, ale jednak následne našťastie preberá štafetu sympaťák Zac Efron a jednak Hugh nájde čoskoro cestu späť. Je tam množstvo muzikálových vystúpení, pričom väčšina mi pripadala slušná, ale priemerná, ale minimálne dve tri boli fakt skvelé. Scenár hodnotím negatívne, našťastie režisér si to postrážil aspoň po stránke rytmu, svižnosti a vizuálnej veľkoleposti, takže je sa skoro stále na čo pozerať, hoci príbeh ako taký neveľmi zaujme (hoci má silnú myšlienku, ale nepracuje s ňou ktovieako detailne). Nesedeli mi divné časové skoky (čakal som, ako sa hlavný hrdina bude postupne prebíjať k úspechu a on si proste vzal pôžičku v banke, strih a kupoval vilu). A rozhodne mi nesedela absolútne nezáživná vedľajšia linka so speváčkou.

„Neznášam pijavice. Ľudské ešte viac.“ Znova sa mi potvrdilo, že filmy Kena Russella (Zmena stavu, Skrýša bieleho červa) nie sú pre mňa. Mal ich pomerne odvážne a relatívne kontroverzné, vedel vybrať typovo správnych hercov, skoro v každom mal aspoň dve tri ťažko zabudnuteľné scény a spravidla mu nerobilo problém vytvoriť hutnú, patrične hustú atmosféru. Ale ako celok ma jeho snímky nikdy nebavili. Skôr ma iritovali. Gothic nie je výnimka a to napriek tomu, že fenomén okolo Frankensteina (a tým pádom aj jeho stvorenia počas jednej extrémne temnej noci pri ženevskom jazere) patrí k mojim obľúbeným.

Castle Rock vôbec nezačína zle. Atraktívne herecké obsadenie v čele s charizmatickým Andrém Hollandom z Knicku, Sissy Spacek z Carrie a Scottom Glennom. Mňa potešil posledný menovaný, pretože hrá môjho milovaného kingovského šerifa Alana Pangborna, stojaceho (spolu s Bannermanom - iným mainským šerifom od Kinga) za zrodom môjho Enzechštejna z Prasaťa. Pangborna môžete poznať z Prepotrebných zbytočností alebo Tretieho oka, ale Bannerman je predsa len môj obľúbenejší (Cujo, Mŕtva zóna). Ostatní sú skôr krovie (vrátane veľmi čudného Billa Skarsgårda). Vyložene mimo, ako výkonom, tak zbytočnosťou a nesympatickosťou povahy svojej roly, je potom Melanie Lynskey z Nebeských stvorení a Dva a pol chlapa. Fakt hrozná herečka. Naopak, potešila ma výprava mestečka v zovretí krásnych, sychravých lesov. Fajn premyslená bola i jeho temná, „prekliata“ minulosť, hoci to v tomto smere dosť pripomínalo Derry z To, ktoré ako keby tvorcovia chceli sfilmovať, ale nedostali na to práva a tak vymysleli obdobnú minulosť aj pre Castle Rock. No tak ale čo už, nie každý deň je nedeľa. Prvé diely majú atmosféru a sú pôsobivé. Nanešťastie, už čoskoro to vletí do žihľavy a už to z nej nevyjde. Naopak, s pribúdajúcimi epizódami sa to do nej vnára čoraz hlbšie a hlbšie a hlbšie a zrazu sa pristihnete pri tom, ako sa hrozne tešíte na koniec. Nie snáď preto, že by položené otázky boli zaujímavé a vy ste sa tak strašne tešili na finálne vysvetlenie toho všetkého. To ozaj nie. Ale proste preto, aby bol koniec a mali ste to konečne za sebou. Za zmienku stojí deviata časť so zásadným twistom, avšak paradoxne vinou neho to do tej mizernej žihľavy zájde ešte hlbšie. Žánrovo sa skrátka tento projekt vybral úplne iným smerom, než som si želal. Čakal som mysteriózny triler alebo horor a nie „toto“.