tron

Blb a hňup, shit a šňup. Negatívnym vrcholom sú Pam Grierová ako šéfka (!) vybíjacieho komanda a trápny Ice Cube ako ultra drsný sukyn syn. Stupeň hovadskosti na úžasne vysokej úrovni. Oponovať tým, že Carpenter nemôže nakrúcať iba kult za kultom mi pripadá ako dobrá kravina, pretože niečo iné je priemer a niečo iné táto fatálne/školácky nezvládnutá sračka.

Prvých 84% stopáže majstrovský,  mrazivý, desivý a fakt nepríjemný, zlovestný a strašidelný folk horror o zopár desiatkach na smrť vyplašených dedinčanov (starých, mladých, žien, mužov, detí) žijúcich v dedine uprostred hlbokých, ponurých, temných a pravdupovediac neveľmi pohostinných lesov, v ktorých odnepamäti blúdia prastaré legendy o desivých pôvodných obyvateľoch lesa. je lepšie s nimi vychádzať, vážiť si ich, uctievať ich a dávať im raz za čas obete, lebo ak sa to nespraví, "netvory" bez váhania ukážu svoju silu. Shyamalan Osadu režíruje ako z reťaze odtrhnutý satan a niektoré vizuálne zábery sú absolútne úchvatné. Takisto ku kastingu nemožno mať žiadne námietky. Režisér sa bravúrne hrá so zvukmi, náznakmi, tieňmi, nenápadnými pohnutiami vetvičky vzadu v scéne, ktoré si divák spolu s hrdinami všimne príliš neskoro a tak nestihne postrehnúť, čo alebo kto to spôsobilo. Množstvo scén je fakt ukážkovo desivých (nôž, napadnutie v lese, nočný prepad osady). No a potom príde Veľké Finále, ktoré šokovanému divákovi utrhne dekel. Niekomu sa páčilo, niekomu nie, niekto bol znechutený a vravel o podraze, niekto bol nadšený. Poznáte to, koľko ľudí, toľko chutí. osobne ma záverečná pointa fascinovala. Kino Považan NMnV 2004

„Mám priority.“ – „Aké priority, čo za priority, rodina je priorita!“ Nádhera. Archívne čiernobiele zábery naberú na farbe a Keanu Reeves schádza z lode. Manželka oňho nejaví záujem a tak odchádza do sveta predávať čokoládu (wow!). Na zaprášených cestách necestách sa spozná s pôvabnou - ale smoliarskou - Taliankou Aitanou Sánchezovou-Gijónov. Tá má problém, s ktorým jej on, ako dobrá duša, pomôže. Musí na jeden deň pred prísnym otcom (skvelý Giancarlo Giannini) hrať jej manžela, ktorý ju ráno opustí, lebo je tehotná. Situácia sa však vyvinie typicky romantickým smerom. Čo je už typické menej, sú realistické retrospektívy z vojnového pola a kvalitné herecké obsadenie, ktorému dominuje nádherne žoviálna legenda menom Anthony Quinn. Snímka dýcha zvláštnou magickou atmosférou starých čias a hrozna.

"Prečo sa ma pýtate, či som niekedy v živote niečo také videl? Vyzerám ako niekto, kto niečo také niekedy v živote videl?!" Mimic vyvoláva dojem, že niečo také by sa skutočne v našej sivej, drsnej realite mohlo (za určitých okolností) stať. Že by experimenty s lekárskou vedou raz mohli splodiť práve čosi takéto príšerné. A to niečo by majstrovsky používalo mimikry - ako to ostatne množstvo živočíchov úplne bežne každý deň používa v prírode už od pradávna. Guillermovi del Torovi v jeho hollywoodskom debute ide viac o postavy a mrazivo vystupňovanú atmosféru, než o krv. O to viac zamrzí, že v druhej polovici sa na to (možno i vinou producentov, ktorí mu to zostrihali, počas nakrúcania bolo vraj na pľaci vinou Weinsteinovcov dusno) vybodne a o slovo sa začne hlásiť čoraz viac necháťární, krvi, slizu, CGI, masiek, akcie, humusu. Z výborne atmosférického hororu sa tak žiaľ razom stane vyvražďovačka. Ale solídna. Našťastie sa druhá polovica odohráva v úžasných kulisách newyorského bývalého metra desiatky metrov pod zemským povrchom, kam roky rokúce nevstúpila ľudská noha. Palec hore za dobre vybratú partu hercov, ktorí si zjavne rozumeli a chémia medzi nimi je veľmi zábavná (hlavne medzi Brolinom, Duttonom a Northamom, ktorí by si zaslúžili vlastný sitkom). Má to svoje chyby. Fakt to nie je dokonalé. Ale videl som to už asi desaťkrát a dúfam, že to ešte aspoň (minimálne) ďalších desať uvidím, preto privieram krovky nad mínusmi a s prižmúreným tykadlom udeľujem 4*.

1960, Psycho. 1991, Mlčanie jahniat. 1992, Twin Peaks. 1999, 8 MM. Kino Považan NMnV 1999

„Musíš to pretrpieť. Keď raz začneš utekať, ľudia nezabudnú. A už nikdy utekať neprestaneš." Jeden z najlepších filmov 90. rokov. Má v sebe niečo z Kingovho Tela. Možno sú Spáči trocha pridlhí, ale nakoniec všetko do seba pekne a osudovo zaklapne (Rizzo). Vlastne, aby som pravdu povedal, pokojne by som si dal 4-hodinový režisérsky strih (ak by taký existoval, čo žiaľ neexistuje). Na konci diváka čaká príjemné naplnenie. Zaujímavé sú zmeny nálad: od bezstarostného chlapčenského letného (mestského) dobrodružstva cez zostup do najhlbšieho ľudského pekla až po finálnu, silnú satisfakciu. Dokonalé herecké obsadenie (deti, kňaz De Niro, alkoholik Hoffman s vrkočom, Kráľ Benny, pedofil Bacon), nádherne prekombinovaný plán pomsty (jedna z hlavných postáv miluje Grófa Monte Christo, to hovorí za všetko), žeravá newyorská Pekelná kuchyňa a mimoriadne intenzívne scény (prvé znásilnenie, vyzradenie minulosti vo Wilkinsone otcovi Bobbymu a Carol, pád vozíka dole schodmi). Mierne mi vadila jemná odfláknutosť zvyšku bacharov (okrem Nokesa), vinou čoho ste si ich z prvého dejstva nezapamätali a tak, keď došlo na pomstu, možno ste si ju neužili až tak, ako ste si mali.

Producenti tak dlho strihali, až začali pitvať. Možno najblbší diel série ("možno" preto, že sa mi stále nepodarilo vidieť nenávidenú dvojku z roku 1986).

Aj takto sa dá ukončiť úspešná kariéra. Prepadákom a extra mizerným filmom. Týka sa to nielen dovtedy skvelého režiséra Norringtona, ale i Seana Conneryho. Obaja po Lige výnimočných plus mínus skončili. Film je to vskutku strašný, bizarný a nevydarený. Ale paradoxne i vďaka tomu sa nemáte kedy nudiť. Herci sú úplne mimo, ale hrajú natoľko kuriózne postavy, že sa neviete prestať baviť. Síce na ich účet, ale no a čo. Triky sú striedavo smiešne (Nautilus) a striedavo znesiteľné, veľkým sklamaním je ale bez debaty zle nakrútená a zostrihaná akcia (keď uvážime, akú parádnu choreografiu mal Norrington v Bladeovi). Atmosféra je prítomná len zriedka (parížska pasáž s odchytom pána Hydea) a k scenáru sa vyjadrovať nemienim, nakoľko jeho imbecilita dosahuje vskutku impozantné rozmery („Zachránili sme Benátky,“ hrdo vyhlási hrdina po tom, čo zlosyn výbuchmi minimálne polovicu z nich zničil behom 10. minút). Takisto tvorcovia zjavne mali problémy s rozmermi (aj na môj vkus megagigantická ponorka v pohodičke sa plaviaca uzučkými a neveľmi hlbokými kanálmi).

"No jasné, všetci naskákali do vody, potom niekto konečne pozrel hore a povedal: ´jejda, zabudli sme člny´." Od detstva mám rád horory, ale paradoxne na môj vkus bolo toto už aj na mňa priveľmi temné, nechutné, explicitné a samoúčelne krvavé. Nesympaticky záporné postavy. Ešte u pirátov to divák pochopí, ale hlavná ženská postava je kriminálnička a Treat Williams sa snaží pripomínať Indiana Jonesa, čo pôsobí kontraproduktívne a nepríjemne. Nejak tu až na Kevina J. O´Connora niet komu držať palce a vlastne aj on hrá debila. V kine ma to sklamalo, osobne preferujem skôr Anakondu, ktorá trhala kiná o rok skôr a Chobotnica miestami vyzerá ako fakt veľmi lacný spôsob, ako okopírovať úspešný koncept, len s iným monštrom (opäť voda, opäť odporná požieracia scéna). Logiku v tom radšej nehľadajte, tento hlavonožec je zjavne všadeprítomný a jeho chápadlá dosahujú dĺžku podľa všetkého niekoľko kilometrov, inak si to neviem vysvetliť. Na snímke je vidieť slušný 45-miliónový rozpočet a Wes Studi nikdy nesklame, ale Jon Voight z Anakondy v podobnej úlohe antagonistu bol predsa len oveľa charizmatickejší. Nielen posledná scéna síce naznačuje, že to Stephen Sommers nemyslel až tak vážne (vlastne to zrejme nemyslel VÔBEC vážne), ale to z toho automaticky vydarenejší film nerobí. Najlepšia je ako to už býva prvá polovica, kedy sa (až na otváraciu scénu) nič nedeje, iba sa okolo hrdinov splieta neviditeľná slučka osudu, plno mrazivých náznakov, v dobrom nepríjemne tiesnivá atmosfére (gigantické opustené priestory, rozbúrené more, noc, stopy po krvavom boji). Akonáhle v druhej polovici prepuknú trikovo-akčné hororové orgie, už to paradoxne nie je ono. Sépia sa pohybuje sa absurdne rýchlo (vzhľadom na svoje rozmery) a jej chápadlá, ak som to správne pochopil, sú samostatnými príšerami, keďže majú hlasivky a škriekajú (wtf). Potešia hlášky, počas ktorých som sa spokojne uškŕňal ("Ak chcete môžem si ísť zaplávať, ale poviem vám na rovinu, že ma to už príliš neláka."; "To je zasa raz jeden vydarený deň."; "Počul som ťa už na prvý raz.").

„Len ak by si mieril lepšie, ako rozmýšľaš.“ Magua je v podaní indiánskeho herca Wesa Studiho mimoriadne pôsobivý a uveriteľný zlosyn, ktorý pôsobí dojmom, že ním nie vždy bol. Ale kruté udalosti ho zmenili, ako sa to niekedy stáva. Bohužiaľ, scenár je dosť priemerný a niekedy sa hrozne vlečie (dlhá a úplne zbytočná, hoci pekne zrežírovaná, pasáž v obliehanej pevnosti). Akonáhle však Mannov historický triler za pekných 40 miliónov chytí dych (čo sa stane len v akčných scénach, našťastie je ich požehnane - úvodný nástup Sokolieho oka, masakra osadenstva pevnosti a mrazivé vysokohorské finále, u ktorého si prajete jediné - aby niekde existovala utajená, o 10 minút dlhšia režisérska verzia), dosahuje jedinečné obrátky. Na tom má dozaista podiel i perfektné herecké obsadenie (Day-Lewis predovšetkým, ale mne sa vždy páčil aj Steven Waddington) a dôraz kladený na atmosféru. Výborná hudba, silná a krásna výprava jedinečných, vtedy ešte nepoškvrnených lesov Severnej Ameriky a podľa mňa jedno z najlepších finále americkej kinematografie, kde režisér brutálne dobre pracuje so strihom či extrémnymi zvukovými trikmi.