tron

„A ty si Charlieho videl?“ – „No áno. Teda... videl som jeho... ruku.“ Seriál som kedysi pozeral a nezaujal ma. Čo sa celovečeráku týka, je presne taký, aký mohol vzniknúť zo spolupráce troch mocných báb (predstaviteľka jednej z hlavných úloh, Drew Barrymore, ho zároveň produkovala) a hračkárskeho reklamného režiséra McG: roztopašná, na zbláznenie chaotická zmes veľkolepej akcie (vrátane dvoch formúl uprostred mestskej dopravnej špičky), výborného audiovizuálneho strihu (akcia á la John Woo, slávne pesničky), neznesiteľne dobrého humoru (rakúsky štvorlístok) a zaujímavého hereckého obsadenia (suchý Bill Murray ako šéf, Crispin Glover ako mlčanlivo štíhla mašina na zabíjanie, Matt LeBlanc ako hviezdny priateľ jednej z hrdiniek). Ak vezmeme do úvahy, že to mohlo ľahko skončiť ako STRATENÍ VO VESMÍRE či POMSTITELIA, tak bomba za 70%. Dvojka je podobne vydarená, len ešte extrémnejšia. Kino Považan NMnV 2000

„Stádo opíc... kedysi aspoň poznali svoje miesto.“ PLES PRÍŠER je výnimočný „nezávislý“ počin strhujúci ešte o kúsok viac, ako nezabudnuteľní CHLAPCI NEPLAČÚ. Silné sú herecké výkony (predovšetkým neafektovane odpudivý Peter Boyle), sex alias jediná vec držiaca nešťastné postavy od priepasti šialenstva, pokojná réžia (brutálne kontrastujúca s otrasnými udalosťami), tiché dialógy a zvláštna atmosféra „medzi nebom a zemou“. Kino Považan 2003

„Cítiš niekedy zlo, Hank?“ Toto sa stane, keď dobrí ľudia robia zlé veci... a nedomyslia to. Ako Peter Jackson, tiež iný hororový kráľ, Sam Raimi, si raz za čas potrebuje oddýchnuť od neskutočných krvákov malou, inteligentne napísanou nízkorozpočtovou drámou postavenou nie na tom, komu Bruce Campbell odpíli hlavu, ale na sústredených hereckých výkonoch, pokojnej (ale o to vypočítavejšej...v dobrom) réžii a prepracovanom scenári. Čo by sa stalo, ak by trojica jednoduchých, avšak nie hlúpych dedinčanov, našla v pôsobivo zasnežených, mlčanlivých, tajomstvá neprezrádzajúcich lesoch, ďaleko od amerických veľkomiest, kufor plný peňazí? Z jednoduchej (no strhujúcej a v rámci možností realistickej, každý z nás si dokáže bez problémov na mieste hrdinov predstaviť sám seba) zápletky Raimi ukážkovo kreše iskry napätia tak bujaro, že radšej ani nechceme vedieť (a vidieť), ako sa strašidelne fatálne to skončí. Pretože toto skrátka nie je druh príbehu s happyendom. Raimi má talent čítať ľudí. Vie, ako reagujú v šialených, vyhrotených, extrémne vypätých situáciách. Kniha Scotta Smitha (viď. rovnako skvelý horor Ruiny, film i kniha) v češtine vyšla v r. 1994. Fakt dobrý Brent Briscoe, presvedčivý Bill „Hudson“ Paxton a výborný Billy Bob Thornton jemne parafrázujúci rolu z legendárneho Smrtiaceho bumerangu (čo ale nesadne každému a treba dodať, že v knihe nebol až taký „retardovaný“, tam to bol proste starý zakríknutý mládenec, čo mi pripadalo realistickejšie). Ako kniha, aj film obsahuje pár logických nezrovnalostí (prečo dal Hank Louovi pásku vypočuť hneď a nie radšej za triezva na druhý deň ráno?). Kniha je výborná, film je každopádne vyrovnanejší. Smith, ktorý si do podoby scenára zadaptoval vlastnú knihu, zrejme dospel k záveru, že v románe je všetko od „šampanského“ ako zo zlého sna a tak to pre filmové účely nekompromisne vymazal. A, čuduj sa svete, alebo aj nečuduj, filmové lesné finále je stokrát lepšie! Chýba tiež „utratenie“ psa, čo je asi fajn. „A na chvíľu, bez toho, aby som si to všimol, som toto všetko mal. Bol som šťastný chlap.“

Brrr. Ani som to nechcel dopozerať. Bál som sa, kam až Robin Williams zájde. Nie je to síce až taký klasický stalkerovský triler á la Mys hrôzy. Expres foto je o čosi "obyčajnejšie". Ale možno i preto svojim spôsobom nebezpečnejšie a mrazivejšie.

„Ľudia sa ma často pýtajú, aký bol. Bol to môj otec.“ Toto keď som videl v kine, skoro som skapal od nudy. Strašne nezáživný, sucho nakrútený a prízemný film o "veľkých veciach". Pekná výprava nestačí. Herci podávajú veľmi dobré výkony (Hanks, Newman, Law), ale stále som z nich mal dojem hroznej silenosti a únavy, neviem prečo. Nechtiac smiešne je už poňatie Hanksovej postavy, ktorý je vlastne proiadne skur*ený hajzel, ale keďže ho hrá jeden z najobľúbenšjších hercov desaťročia, tak je to vlastne milý chlapík s trocha špinavším zamestnaním. Zvrátené. Dokonca i záverečná prestrelka v daždi pôsobí až nechutne "seriózne", takmer akoby sa Sam Mendes (po tom, čo mu dali Oscara za Americkú krásu) hanbil, že robí "len" mafiánsky triler. Smutnú korunku tomu všetkému v závere nasadzuje detsky polopatistická myšlienka o otcoch a synoch. Jedna úchvatná hra na klavír nestačí. Kino Považan NMnV 2002

„Čakala si E.T. – Mimozemšťana?“ Z Vládcov bábok som bol poriadne sklamaný, keď som ako školák vychádzal z kina. Čakal som poriadny sci-fi horor o odporných mimozemských parazitoch, ktorí sa vám prisajú na chrbát a zabodnú do vás žihadlo, ktorým vás ovládajú, takže vy už nie ste vy. Bohužiaľ, celkové spracovanie je lacné už po vizuálnej stránke. Vyzerá ako o štipku drahšie televízne béčko. Slizkí chobotnicoví paraziti sú síce parádni, ale keďže sú 90% času (!) ukrytí pod oblečením, nezostalo zúfalým tvorcom nič iné, len tvoriť nie „fyzické“, ale psychologické napätie. A to im vyšlo tak, že im to príliš nevyšlo. Chvíľu to určitú atmosféru má, ale práve nízky rozpočet má za následok, že hoci pred kamerou postávajú relatívne dobrí herci (Keith David, Donald Sutherland, Will Patton, Yaphet Kotto), kulisy dýchajú televíznou inscenáciou a ústredný mladý pár je slabučký (našťastie to vykrýva hustoprísny kruťák Donald Sutherland). Zaujme hŕstka pôsobivejších scén (strieľanie do detí, útek z televízneho štúdia) alebo to, že film vcelku zaujímavým spôsobom ukazuje, ako by to asi vyzeralo v praxi, ak by prebiehala mimozemská invázia. Postupný rozklad štátu, zlyhávanie bezpečnostných zložiek atď. Zaujímavé je, že Sutherland v 70-tych rokoch už v podobnej záležitosti hral. Kino Považan NMnV 1995

„Budú to ľahké prachy.“ – „Ľahké prachy neexistujú.“ Na prvý pohľad to pre fanúšika drsných sci-fi hororov vyzerá ako splnený sen. Svojrázny, ale zaujímavo pozliepaný kasting (od Jamie Lee Curtis po Donalda Sutherlanda, Williama Baldwina, Cliffa Curtisa, Julia Oscara Mechosa a Joannu Pacula), fajnový 75-miliónový rozpočet, producentka Cameronových trhákov, divácky atraktívna kombinácia mimozemských hororov (STAR TREK: PRVÝ KONTAKT, VOTRELEC, VEC) a morských terorov (SFÉRA, LEVIATHAN, DEEP STAR 6). K tomu režírujúci špičkový expert na efekty John Bruno (legendárna lunaparková 3D atrakcia T2 3-D: BATTLE ACROSS TIME, Oscar za PRIEPASŤ). A zo začiatku (takých 30 minút) to naozaj nie je zlé. Pestré charaktery námorníkov, pôsobivé dekorácie gigantickej ruskej opustenej vedeckej lode v medzinárodných vodách, atmosféra zlovestného ticha pred búrkou. S pribúdajúcimi minútami sa to však zvrtne v chaotické pobehovanie temnými chodbami. Robotické zlo je v dobrom nepríjemné (pripomína Borgov zo spomínaného STAR TREKU), ale blbé dialógy, nezmyselné jednanie postáv a príliš priamočiary scenár (od určitej chvíle sa obmedzujúci len na besný útek pred smrťou) to prizabijú. Do hrobu to ale zakope až zlý strih (chlapi strieľajú na „robota“, robot strieľa na nich, strih, chlapi do kajuty nesú „mŕtveho“ robota) a prehnané sústredenie na nechutné krvavé efekty. Celosvetová tržba 30 miliónov, takže ukážkový prepadák.

„Zabil si už niekoho?“ – „Len tých zlých, zlato.“ Nikdy ma to nebavilo. Ostatné Cameronove filmy zbožňujem. Tento nie. Pritom rozpočet z neho robil svojho času najdrahší film histórie, čo je pre perfekcionistov ako Cameron vždy fajn; umožňuje im to zhmotniť ich náročnú fantáziu (prepad na moste, kôň vs. motocykel, stíhačka... nič z toho by sa za 45 miliónov natočiť nedalo). Základnou chybou Pravdivých lží je scenár. Je hrozný. Je v ňom všetko. A to je zle. Cameron zrejme chcel odpáliť novú akčnú sériu a tak do „jednotky“ pre istotu napchal všetko, čo mu napadlo. Nanešťastie je to skôr na škodu veci. Dlho si robí srandu zo špionážnych trilerov, vinou čoho, keď máme postavám začať držať palce, len rozpačito dvíhame obočie. Je to aj vina matného ústredného záporáka. Kombinácia sitkomu (všetky scény Billa Paxtona ako lacného predavača ešte lacnejších ojazdených áut a Toma Arnolda ako svojského parťáka) s bombastickým špionážnym akčným veľkofilmom proste nejdú dokopy. Akčné scény sú veľké a muselo byť strašne náročné a vyčerpávajúce dať ich dokopy. Ale kým v T2 som pri nich nedýchal, tu som zachmúrene hľadel na hodiny a pýtal sa, či ešte nemá byť koniec. Arnold je fajn, dobre tancuje, Jamie Lee Curtis to tiež vcelku zvládla (ale že by sa k sebe nejako extra hodili, to sa vážne povedať nedá a mnohé scény sú super. Ale na to, že to trvá 135 minút, je tu na môj vkus primálo atrakcií. Cameron tento film nikdy nemal nakrútiť.

„Keď sa raz Walker rozhodne, nič ho nezastaví. Ani vôľa Božia.“ Najvtipnejšie na tomto legendárne zlom seriáli je... že prvé dve série vôbec nie sú zlé! Pametám si, že som si k nim ako tínedžer rád sadal a dostal som pestrú galériu sympatických charakterov, vtedy ešte charizmatického Chucka Norrisa, prekvapivo dobré (na tú dobu) akčné scény, jednoduché, ale nie vyložene primitívne zápletky a chytľavé intro so skvelým univerzom "texaských rendžrov". Treba ale dodať, že potom to išlo skutočne do prde... hlboko do temnoty. Hlboko a ešte hlbšie. Približne počas tretej sezóny sa Chuck vymkol spod kontroly -a nastalo peklo. Priviedol do projektu syna a nechutne nakrútené charitatívne prvky a to bol začiatok konca (a cameá typu Sammo Hunga a Michaela Ironsidea to nezachránili). Nakoniec seriál zmutoval do... do... čohosi. V jednej chvíli Gary Busey predtým, ako má zabiť paraolympijskú športovkyňu (v poslednej chvíli mu v tom Walker zabráni, nebojte sa) vytiahne nôž a povie: „Teba rád zabijem“. Možno nie je sám.

Keď som pozeral príšernú poslednú sériu, v ktorej sa z Connorovcov stali milionári (!), skvelý John Goodman v nej už takmer vôbec nevystupoval a zvyšok jeho rodiny zažíval WTF absurdnosti typu "Roseanne vo vlaku likviduje teroristov". Vtedy som si pomyslel, že napriek tomu, že sa to končí tak trápne, stále budem mať tento sitkom rád, lebo máloktoré seriálové rodiny ma dokázali tak dobre pobaviť a zanechali vo mne takú hlbokú nostalgickú brázdu. Možno ešte tak Lambertovci s Fosterovcami, tí ale boli vyložene o komédii, kým Roseanne bola aj o vážnejších veciach (mnohopočetná, nie práve najbohatšia rodina, ktorej rodičia sa finančne snažili prežívať dňom za dňom bež vidiny žiarivej, bohatej budúcnosti, obklopení nie zlými, ale napriek tomu problémovými deťmi) a to ma na tom zaujalo. Potom ale prišlo posledných sedem minút posledného dielu poslednej sezóny a ja som nemohol uveriť vlastným očiam. To, čo som uvidel, mám dodnes v pamäti uložené ako niečo, čo mi pripomenulo svojimi "oslobodzujúcimi" pocitmi koniec VYKÚPENIA Z VAZNICE SHAWSHANK a neskôr záver 25. HODINY. A zároveň to z Roseanne robí jeden z mála dôstojne a plnohodnotne ukončených seriálov (ďalej napr. Priatelia alebo Dawsonov svet).