boogieman

Po rytmicko-kinetickej stránke ide o jeden z podarenejších Clipsonových filmov aj vďaka sountracku, ktorý je na jeho tvorbu relatívne nezvyklý. Ale načo tam boli nakonci tie scény zo železnice? V mojich očiach kompletne rozbili už aj tak vrtkavú vizuálnu koherentnosť snímku. Inak to mohlo byť za plné 4, takto len 3.5*.

Podivné kreatúry hrajú obdobu kociek, v stávke je nejaký metafyzický objekt, možno duša? Zaujme to predovšetkým spracovaním, ktoré je nadpriemerné. Páčil sa mi dizajn kreatúr. 3.5*.

Filmy Emily Richardson znalému divákovi môžu pripomenúť slávnych režisérov landscape filmu ako napr. Petera Huttona alebo Jamesa Benninga, dokonca možno v určitom ohľade Godfreyho Reggia. Je to však príliš mladá filmárka na to aby sa dalo bez odstupu času povedať či jej filmy nadobudnú v rámci žánru takého významu ako niektoré diela vyššie spomenutých "titánov". Preto je oveľa viac na mieste porovnanie napr. s Peterom Bo Rappmundom, ktorý je tiež veľkým talentom na tomto poli, a je stále relatívne mladý. Hoci majú obaja odlišný prístup, a ich filmy sa líšia v metráži i iných parametroch, je bez pochýb možné tvrdiť, že ide o tvorcov s víziou a talentom túto víziu uskutočniť. U tejto režisérky by som ja osobne obzvlášť vyzdvihol prácu so zvukom, ktorá je skvelá a je elementárnou súčasťou jej filmov. Každému koho zaujal nejaký film tvorcov spomenutých v tomto komentári môžem filmy Emily Richardson doporučiť s kľudným svedomím. Keď už nič iné, rozhodne neurazia a stoja za zhliadnutie. 3.5*.

Typ dokumentu sledujúci historickú udalosť a jej dopad na človeka - hodnota tohto dokumentu s odstupom času len narástla. Sledujeme jednu z verejných osobností anti-gay hnutia na Floride, resp. v USA. Po počiatočných úspechoch hnutia koncom 70.tych rokov, sa postupne presúvame až na začiatok nového milénia, kedy je život hlavnej postavy v dôsledku jej aktivít v tomto hnutí silne poškodený. To všetko v klasickom found footage prevedení, ktoré Rosenblatt obľubuje. Posledná fáza s čítanim listu vo filme nemusela byť - hoci nie je zbytočná, nemyslím si že film nejak zvlášť obohacuje. Nepríde mi si že Rosenblatt súdi, podobne ako mnohí dokumentaristi, iba predkladá udalosti a výklad necháva na divákovi. Myšlienka je však prostá a overená - nenávisť plodí len nenávisť. Ak sa zaujímate o tématiku, môžete si zaokrúhliť nahor. Inak 3.5*.

Podľa môjho názoru najlepší zo 4 špeciálov čo Dave vydal v roku 2017. Možno nie najvtipnejší, ale svojím spôsobom intimita vystúpenia umožňuje hovoriť veci, ktoré by možno neboli vhodné na veľké pódium. V dôsledku toho mi príde, že celý standup je trochu viac osobnejší, a dá človeku možnosť nazrieť trochu viac do tvorcovej hlavy. Téma je pre mňa takisto zaujímavá a príhoda o pasákovi na konci síce nie je vtipná, ale je fantasticky odrozprávaná a ukazuje, že Dave spravil dobre keď odišiel do Afriky uprostred natáčania Chappelle Show. Nie je to bombastické, je to skôr osobné a intímne, a to sa mi na tom páči. 4.5*.

Najväčším potešením pre milovníka kinematografie je ak objaví fantastický debutový film nového režiséra. Sudoeste takýmto filmom je. Len ťažko by som zakrýval, že ide o film nedokonalý, a že sa v ňom prejavujú rôzne neduhy spojené s nedotiahnutou víziou. Ak si však uvedomím, že ide o prvý film, nedá sa ubrániť nadšeniu z toho, čo môžem čakať od Nunesa v budúcnosti. Sudoeste začína ako prostý príbeh malého dievčatka na brazílskom vidieku, no v priebehu filmu sa postupne pridá metafyzický rozmer a z realizmu sa tak stáva realizmus magický. Film je krásnou adaptáciou tohto "žánru" na plátno, a miestami je skutočne cítiť ako keby bola predlohou fiktívna Marquézova kniha. Metafyzický element tu však nie je natoľko silný aby film spadol do úplného surreálna - pohybuje sa na tenkom území kde je zároveň silne zakorenený v realite, ale dáva priestor i metafyzickým elementom, avšak iba do takej miery, aby už neskĺzol do "tripu". Toto film dosahuje pomocou jednoduchého, no umného zaobchádzania s filmovým časom, ktorý neplynie linéarne ale pohybuje sa v zvláštnych beztvarých zhlukoch udalostí a je na divákovi aby si ich usporiadal podľa jeho gusta. Zároveň však takéto použitie času robí interpretáciu diela zložitejšou, ba až nemožnou v klasickom slova zmysle. Preto sa je možno pozerať na Sudoeste viacerými spôsobmi - od optiky klasického rozprávania, až po alegorický výklad. Nemožno samozrejme opomenúť i formu, ktorá celkové vyznenie filmu podporuje - je tu použitý pomer strán 3.66:1, ide teda o super widescreen, ktorý sa skvele hodí k náture krajiny v ktorej je film natočený - tá je predovšetkým nížinatá, s malým obsahom vertikálnych elementov. Čiernobiela kamera spolu s týmto širokouhlým pohľadom na svet robí z filmu vizuálne strhujúce dielo, aké človek nevidí každý deň. Atmosféra je podporená aj citilivým použítím zvuku a hudby. Herci sú fantastickí. Všetky vyššie spomenuté elementy robia z filmu výnimočný debut, ktorý dáva veľký prísľub do budúcnosti. Napriek týmto kladom sa však film nevyhne zopár chybám, resp. slabším momentom. Je cítiť, že po scenáristickej stránke nie je koncepcia filmu úplne dotiahnutá, a mal som pocit, že celkový dopad, ako i množstvo silných momentov mohlo byť ešte väčšie. Takisto film obsahuje trochu vaty, a mohol byť skrátený o 15 minút bez toho aby stratil na sile. Koniec ma príliš nezasiahol, a miesto potenciálnej katarzie sa mi dostalo skôr lacného zakončenia, ktoré ma ani neprekvapilo, ani nezasiahlo. Zďaleka najväčším problémom filmu je, že neprináša nič nové, a miestami je v exekúcií až príliš klasický a strnulý - dá sa však uplatniť aj if it ain't broken, don't fix it. S týmito drobnými výtkami by sa ešte dalo pokračovať, no miesto toho radšej prenechám priestor svojej radosti z toho, že som videl krásny film od nádejného nového režíséra, a už teraz sa neviem dočkať čo nám prinesie najbližšie. 4.5*.

NIhilizmus niektorých Wakamatsuových filmov z druhej polovice 60. tych rokov je ideálnym spoločníkom vianočných dní. Záver mi vyvodil úsmev na tvári. Musela to byť zvláštna doba, a verejná samovražda akú predviedol Mishima, spolu s udalosťami ktoré jej predchádzali, musela celou spoločnosťou riadne otriasť. Motív samovraždy tu nie je rozoberaný do hĺbky, ide skôr o polemizovanie o tom, že mnohí ľudia ju spáchajú, bez toho aby vlastne mali reálne dôvody - možno iba z chvíľkového pocitu prázdnoty. Z toho hľadiska film nezasiahne tak ako skoršie Go Go Second time virgin, ktoré dáva postavám aj téme trochu väčší priestor, no ide o zaujímavý film práve k vyššie spomínanému do duetu, či už z historického hľadiska ako dobové zamyslenie nad udalosťami v Japonsku, alebo len tak, ako jednoduchý film tematizujúci samovraždu. 3.5*.

Ako Godard v jeho maoistickom období skrížený s Brakhageom a zároveň predsedajúci miestnemu krúžku nadšencov LSD na počiatku hnutia hippies. Samozrejme redukujúce a nepresné, ale počas filmu ma to napadlo neraz.

Zvrátený film o žijúcom objekte pripomínajúcom penis, ktorý nájdu dve ženy, a stanú sa na ňom závislé natoľko až naruší ich vzťah. Nechutné, no zároveň ľahkovážne a neberúce sa príliš seriózne, s neobvyklým humorom, podobne ako u iných režisérových filmov. Vizuálne takisto slušné, obzvlášť v podarenej mizanscéne. Miestami evokujúce Cronenbergov body horror postavený na hlavu. Nepovedal by som, že ide o film hodný piatich hviezdičiek, ale rád ich dám za originalitu a svojský štýl. V podstate sú tu prítomné mnohé režisérove motívy z jeho krátkej tvorby spolu s jeho vizuálnym štýlom, v podarenej podobe, a možno povedať, že ide o kulmináciu jeho štýlu v určitej časti jeho tvorby. 4.5*.

Požiarnici snažiaci sa uhasiť oheň. Už z podstaty vizuálne zaujímavé.