Triple H

Ako iné české alebo slovenské podarenejšie pokusy o Ameriku. Formálne si to zubami nechtami svoje ambície obháji (hoci všetky eye candy zábery sú v traileri  a zvyšok času beháme po "atmosférických" barabizniach a dedinských dvoroch), ale inak je to lacnejší východoeurópsky destilát I, robot, Blade runner 2049 a Detroit: Become Human, ktorý nemá 2x sympatickú hrdinku, trochu divne pokombinovaný scenár a používa inde videné miestami bez úplne priliehajúcej logiky. Napr. hlavná hrdinka je bez emócií a strnulá, chladná sťaby Gosling v Blade runner 2049, ale kým tam to malo význam (hlavný hrdina nie je človek a kontrola emócií je vyžadovaná, aby vôbec "fungoval"), v Bode obnovy podobný význam chýba a zostáva tak len povrchné kopírovanie. Nie úplne zlé a Hádek a Ondrík sa s tým ako herci popasovali celkom slušne, ale myslím, že tuzemskej kinematografii viac sedí keď v sebe zachováva to svoje a ide na to svojou cestou.

Sympatická indie sci-fi romantika, ktorá má príjemnú kľudnú atmosféru, hudbu, tempo, dobrá kamera, keď sa objavia dosť slušné efekty, a dobre vybraných hercov. Príbehovo ani myšlienkovo film neprekvapí, na to kĺže priveľmi po povrchu (a čím hlbšie sa človek nad ním zamyslí, nájde nelogické veci), ale pozeral sa dobre a je to presne vibe, ktorý mi sadol. Neviem čo motivovalo Saoirse Ronan na voľbu práve tohto scenára, lebo vyberať si môže kadečo. Napriek tomu, že má len 29 má človek pocit ako keby bola na scéne večnosť, čo je vlastne aj pravda, keďže debut mala pred 17-timi rokmi v Atonement a odvtedy ju stále v niečom výraznejšom vidieť, nazbierala 4 oscarové nominácie a otázka je čo, s už takto fakt plnou filmografiou, môže ešte predviesť. Najviac jej, zdá sa , sedí poloha "čistého, neskazeného ale bystrého dievčaťa". Neviem či by som povedal, že je moja obľúbenkyňa, každopádne k filmu ma pritiahla hlavne ona, a zahrala znova dobre a celé to ladilo. Dalo sa z toho možno s väčšou snahou vyťažiť aj niečo viac, každopádne za podpriemerný by som film ako naznačuje hodnotenie tu na CSFD určite neoznačil.

Podobne ako jeho vekoví rovesníci Scott a Scorsese, aj Mann sa z nejakého dôvodu podujal na to, aby svojím filmom dospel do záverečného podumania nad tým aké osobné dôsledky prinášajú privysoké ambície. Natočené je to na úrovni, ale chýba silnejšia atmosféra či formálne hračičkovstvo, ktoré mal Collateral, Miami Vice, Public Enemies aj Blackhat. Toto je skrátka pomerne akademický film, ktorý z viac ako dvoch tretín tvoria vzťahové pletky medzi Ferrarim a jeho manželkou a jeho vzťahové patálie. Autá sú sekundárne, a sekundárne pôsobí aj jeho snaha uspieť ako podnikateľ či na závodnom okruhu. V závere kľúčový závod obsahuje scénu, ktorá kino úplne zmrazila, históriu som nepoznal, ale je to pôsobivý moment, ktorý Mann natočil pomerne pôsobivo. Herci sú väčšinou dobrí, síce klasický Hollywoodsky štýl kedy americkí herci prednášajú dialógy s talianskym prízvukom vie byť miestami na hranici smiešnosti (nikdy za ňu ale neprepadne), ale snaha je. Driver to ťahá dobre, hoci nechápem úplne prečo jeho ako 40-ročného obsadili do úlohy 59-ročného Ferrariho, keďže mu nie je ani typovo veľmi podobný. Inak ma prekvapila celkom Penélope Cruz, ktorá zahrala veľmi dobre. Neviem či sa k filmu vrátim, lebo síce je ako píšem natočený dobre, ale Mann ako keby stratil svoj určitý štýl a natočil "len" veľmi slušne spravený a romantickejšie/vzťahovo ladený životopis, ktorý len občas pripomenie jeho inak formálnu a technickú vypiplanosť.

Jednotka si ma časom oproti prvému pozretiu získala tým, že sa nebála ísť s kožou na trh (tzn. byť epickou rozprávkou nesnažiacou sa maskovať svoju absurdnosť), že Wan ako režisér zjavne dobre vedel čo robí a lebo mala vďaka Momoovi a ďalším hercom srdce tak nejako na správnom mieste. Dvojka na toto plynule nadväzuje a je podľa mňa dokonca aj stráviteľnejšia, lebo Wan rozumne vedel, že ťažkotonážny náhul z jednotky zopakovať nemôže, že diváci na niečo podobné momentálne úplne počúvať ani nebudú a tak natočil a dodal "len" zábavnú, ale stále adekvátne epickú, oddychovku so starými známymi, ktorí sú rovnakí ako si ich pamätáme. Je vidieť, že sa trochu strihalo a škrtalo, ale výsledok je po technickej stránke stále pôsobivý a celkovo vyvážený tak, že vlastne ničoho nie je priveľa ani primálo a dokonca aj Amber Heard má priestor akurát taký, aby ju diváci skoro zobrali na milosť. Toto je na celom filme pre mňa asi to najviac imponujúce - Wanov rozum a ako dokázal na milimeter presne odhadnúť kde si môže dovoliť pridať a kde ubrať, aby filmom potešil tých, ktorí majú jednotku radi (ale nechcú aby už tak nie práve striedmy film ešte rástol) a aby neotrávil tých, ktorí nie sú zvedaví na ďalší megalomanský preplácaný guláš ako bol napríklad otrasný Flash, či Black Adam. Skrátka napriek tomu, že výsledok nie je žiadna klasika, po režijnej stránke je zvládnutý výborne a možno je škoda, že celé DCEU nemal na starosti práve Wan, ktorý by ho určite dokázal udržať v mantineloch a na lepšej ceste ako to zvládol Snyder. Dokonca by som povedal, že Wan by bol lepšia voľba ako hlavný kreatívny dozor aj nadchádzajúceho reštartu DCEU než predsa len trochu moc z reťaze odtrhnutý Gunn. Priamočiarosť, veľkosrdcatosť a nekomplikovanosť aj hlavného hrdinu, aj filmu, aj jeho veľmi polopatisticky a rozprávkovo podaného odkazu o spolupráci pri riešení globálneho otepľovania, je vlastne aj sympatická. Možno aj preto lebo už je skoro zaseknutá v čase a pôsobí ako osvieženie - v roku 2018 sme si všetci pocitovo mohli ešte klamať, že budeme mať epické filmy, všetky hračky a veľké domy a budeme si robiť čo chceme a budeme sa mať stále fajn a krízy "nejako" zvládneme. Lebo v popredí bude nejaký frajer ako Arthur čo nám povie čo a ako a nejako to dáme. Ale o čo viac sa momentálne javí, že sa to bez cirkusov a kadejakých svinstiev nezaobíde, o to je možno momentálne príjemnejšie môcť si eskapisticky na dve hodinky odskočiť k starému, dobrému Aquamanovi so srdcom na dlani a povedať si pri jeho záverečnom environmentálnom naivnejšom apeli "ach jo, nehovorí zle Aquaman, to by bolo, ale naspäť do reality". Škoda, že WB a DC nenašli podobný kľúč na celé svoje univerzum (minimálne v pochopení ako koncepčne jednotlivé postavy uchopiť), alebo škoda že nenašli viac tvorcov ako Wan a Momoa, ktorí majú jasno v tom čo a kedy funguje a kedy nie, a kde sú ich silné stránky (a ktorí chápu emocionálne jadro ich príbehu - tzn. vzťah a puto medzi Arthurovymi rodičmi a ním samotným). Ako bodka za všetkým chaosom, ktorý začal v roku 2013 silným Mužom z ocele a dospel až do naozaj hroznej frašky ako Flash, je Aquaman dvojka vlastne asi ešte šťastie, lebo po ňom zostane dobrý pocit, na nič sa nehrá a vie presne čo a ako chce povedať. Stačí a už len kvôli Wanovi a snaživým hercom by som tvorcom doprial trochu lepšie tržby ako tie, ktoré film zbiera. Celkovo teda podľa mňa nie zlý výsledok, obzvlášť vzhľadom na kvalitu komiksoviek  posledné roky (vrátane MCU) - štandardy išli aj dole, a začína byť cítiť únava a chaos, a tak víťazí ten kto sa aspoň čo najpoctivejšie drží svojho remesla.

Nie márny prírastok do post-apo žánru, a to aj vďaka pointe, ktorá je pre podobný žáner pomerne originálna, a o čo menej je tradične efektná, o to viac je logická. Dobre zvládnutá atmosféra, ktorá drží celý film a šikovné kamerové a režijné hrátky na správnych miestach...a veľmi slušní herci. Netflix originál žánrovka, ktorá sa podarila a myslím, že je ako na objednávku robená na zamyslenie Ameriky (a možno nielen nej) nad svojím aktuálnym statusom quo.

Podobne ako Scorsese, ďalší režisérsky velikán, ktorý už má 8 krížikov na chrbte a ktorý na jeseň svojej tvorby dostáva od veľkorysých streamov voľnú ruku na to, aby svoje vízie realizoval nekompromisne a podľa svojich predstáv. Na poli filmárčiny nevidíme nič čo sme od Scotta ešte nevideli a je citeľne poznať jeho rukopis z Gladiátora a Kráľovstva nebeského, ale našťastie to tentokrát drží pokope viac ako nie úplne zvládnutý Exodus. Je vidno, že sa strihalo, redukovali vedľajšie postavy, ale na mňa to nepôsobilo ako nesúdržná mozaika, možno len miestami potrebovala niektoré medzery lepšie vyplniť a byť viac podrobná čo sa týka Napoleonových motivácií. Čo je veľmi dobrý výsledok, ktorý vzbudzuje menšiu nádej, že ten dosť nejasne pôsobiaci Gladiátor 2 môže nakoniec vyjsť? Páčila sa mi výprava, bojové scény sú epické, páčila sa mi hudba a ten ľahko rýpavý, humorný tón, ktorým si Ridley možno trochu ako grumpy old man rýpol do Francúzov, ale aspoň filmu dal niečo svoje. Phoenix je na vysokej úrovni a je presný ako hodinky (čo je uňho už štandard, ale treba to vyzdvihnúť) a Vanessa Kirby je ale tá, ktorá tu našla asi svoju najlepšiu úlohu a patrične ju aj odohrala, obzvlášť keďže veľa vecí prežíva jej postava len vnútorne, tzn. čítame jej všetko z očí a často strnulej tváre, ale deje sa tam pod povrchom veľa a typovo vybral Ridley na túto postavu podľa mňa veľmi dobre.  Pozrel by som si aj dlhšiu verziu, ale neviem kedy sa mi bude chcieť pri tom sedieť 270 min., lebo Napoleon ako postava človeku k srdcu úplne neprirastie (hoci zaujímavá je) - minimálne posledná tretina a exil na Elbe by podľa mňa zniesol aj niečo viac ako film ukazuje, ale tu už by sa Ridley vlastne stával ideou a vyznením veľmi podobný tomu čo pomerne jasne komunikoval Scorsese v Irishmanovi a Killers of the flower moon. Tzn. zaoberal by sa akýmsi podumaním nad jeseňou života a nad tým aký to malo celé význam a je cítiť, že ako Scorsese, a už čiastočne aj Spielberg (Fabelmanovci), aj Scotta to k niečomu podobnému asi aj trochu ťahá, hoci našiel spôsob ako to odkomunikovať kus inak. Vlastne sa mi to celé prekvapivo páčilo a ak bude u Akadémie vôľa Scottovi konečne dať jeho Oscara, síce sa nejedná o jeho najlepší výkon a na body by som Killers of the flower moon pasoval ako lepší/dotiahnutejší film, ale ak sa k niečomu vrátim častejšie aj do budúcna, bude to asi Napoleon a no Ridley má predsa len 85 a teda buď mu cenu dajú teraz, alebo sa bude musieť čakať na vabank vo forme Gladiátora 2. Na filme, podobne ako na Killers of the flower moon je cítiť, že jedna dlho trvajúca éra Hollywoodu sa určitým spôsobom pomaly uzatvára.

S menšími dejovými obmenami to mohlo fungovať lepšie. Začať sme mohli zobudením Aurory, ktorá by až v druhej polovici zistila, že ju zobudil Jim. A voilá - zrazu aj romantika funguje lepšie, aj film získa twist (asi predvídateľný ale predsa...), aj viac tajomna. Je spoznať aj, že sa cielilo na young adult publikum a Jim mal byť pôvodne mladší a možno aj Aurora... čím Chris Pratt a Jennifer Lawrence trochu rušia, lebo človek očakáva že sa z toho vylúpne niečo ambicióznejšie ako v zásade čistá young adult romantika vo vesmíre. Inak technicky  kvalitne spravené (dizajn, efekty, kostýmy), dobre ohudbené a celkovo zábavné.

Marvel ide ďalej dole vodou, a týmto filmom sme sa priblížili úrovni ako keď v jednej z posledných sezón Hercula prišiel v kreatívnej núdzi a únave diel, ktorý sa odohrával v prítomnosti na stretnutí kreatívneho tímu a scenáristov seriálu (v civilnom oblečení), Kevin Sorbo hral Kevina Sorba a pod. Skrátka najprv je intro, potom príde rozvetvenie a rast, potom vyvrcholenie, potom snaha o ďalšiu nadstavbu ktorú koncept už neunesie, potom rutina alebo fraška (prípadne krach) a nakoniec je príklon ku koreňom a nostalgia. Týmto smerom sa od Endgame nevyhnutne uberá aj celé MCU a podľa toho čo vidíme tu sa dá čakať, že Marvel začne plánovať ako Downeyho a Evansa zapojiť do Kang Dynasty a Secret Wars už teraz, možno si ešte všetci počkajú ako dopadne Brave New World, ale nevyhneme sa tomu. Technicky je stále zachovaná vysoká úroveň - rozpočet 200-300 mil. sa nezaprie, a je to naozaj natoľko rýchla jednohubka, že nestihne uraziť ani nadchnúť a primerane tomu pobaví, ale už sa tie prachy začínajú naozaj aj vyhadzovať von oknom. Pobavil som sa asi viac ako napr. pri Wakanda Forever, lebo je film zoštíhlený na minimum, ale je vidno, že niektoré veci sa už robia rutinne až lajdácky (strih napríklad), je vidno, že štúdio neverí veľmi Brie Larson a neverí si ani ona sama - preto dostávame The Marvels a nie Captain Marvel 2. Jej casting je akýsi sek medzi starou a novou gardou, resp. ona možno mala byť jeden z hlavných lídrov novej gardy spolu s Bosemanom, ale Boseman bohužiaľ už nie je medzi nami, a asi to budú musieť holt potiahnuť tí čo do MCU nastúpili do roku 2017 a asi bude potrebný návrat tých čo spomínam vyššie, aby Kang Dynasty a Secret Wars uspokojili ako majú.

Prekvapivo stále držiace vysoký štandard série, kedy sa  nevyhnutné opakovanie toho istého osviežilo v prvej polovici menej sentimentom a až sebaparodicky smiešnou sebazhadzovačnou figúrkou (možno aj pre pobavenie dospelých a kreatívneho tímu, lebo v tomto štádiu si to mohol Pixar dovoliť) - Vidlíkom. Vidlík pobavil, a potom sa zase objavila dávka emócií, nostalgie a uvedomenie, že séria je s každým dielom trochu aj smutnejšia, staršia a dojemnejšia. Hoci ona taká vždy bola a vždy bola do veľkej miery o sklamaní, strate ilúzií alebo lúčení sa s niečím nevinnejším a naivnejším. Za chvíľu to bude už 30 rokov čo jednotka vtrhla na plátna kín, a urobila z noci na noc z Pixaru nového lídra animovaného filmu, zo Stevea Jobsa ešte bohatšieho človeka a položila základy frančíze, ktorá pre Pixar asi zostane navždy srdcom a alfou a omegou toho o čo sa štúdio usilovalo a čo dokázalo. Lebo roku pána 1995 vlastne všetci čakali či ten progres vyjde a diváci naň prídu...a prišli vo veľkom a viac či menej Toy Story ukončilo éru klasicky animovaných celovečerných mainstream filmov a začalo éru, ktorá trvá dodnes hoci je to práve dnes kedy sa Pixar po X rokoch asi predsa len kreatívne už aj začína vyčerpávať.  Toto posledné pokračovanie je technicky už niekde úplne inde ako jednotka, ale stále má srdce na správnom mieste a na konci sa človek neubráni tomu byť aj dojatý. Možno by som hodnotil aj vyššie, lebo fakt že sa podarilo nadviazať na silnú trojku, ktorá príbeh veľmi zmysluplne  uzavrela, a tak že to nakoniec nepôsobí nasilu, ale opäť sa podarilo nájsť niečo čo hrdinov posunulo niekam ďalej a nepôsobí to o nič menej dojemne než záver trojky...klobúk dole.

Človek by mal miestami pocit akoby sa majster už pomaly lúčil. Svojím spôsobom. V závere sa tomuto pocitu vyhnúť nedá. Vecí, ktoré odkazujú na režisérovu tvorbu je dosť - jeho dvaja najdvornejší herci, v úvode si spomenieme na tracking shot z Goodfellas, v druhej polovici na naháňačky policajtov a zlodejov z tamtiež. Je tu dysfunkčný aj pragmatizmom motivovaný vzťah ako Ginger a Ace z Casina. Sú tu meditatívnejšie chvíľky ako z Kundun či Silence. Je tu trochu dekadencie ako z Vlka z Wall Street. Je tu aj trochu intríg ako z The Departed, hovoríme o krvavej americkej histórii ako Gangy New Yorku a je to dlhé, predlhé ako The Irishman (a ešte pomalšie). Do režisérových  začiatkov pred rok 1990 sa už veľmi nevraciame, iba ak tým, že pod. ako v Mean Streets či Taxi Driver či Raging Bull - tu vám žiadna postava nepríde cool, čo je pre režiséra, ktorý do určitej miery aspoň trochu racionalizoval, glorifikoval zločin a pokrivené charaktery už od Goodfellas, pomerne veľká zmena v závere jeho kariéry, plynule nadväzujúca na posledných 30 minút Irishmana a ide v tejto akejsi morálnej zodpovednosti ešte ďalej. Chýba trošku viac energie či dynamika, čo filmu mohlo pomôcť viac zabaviť, ale to je to - Scorsese ani nesympaticky pokrivený Di Caprio či falošný De Niro nás zabaviť nechcú, treba si ich tentokrát odsedieť a podobne ako v Irishmanovi, to najsilnejšie sa šetrí na záverečnú polhodinu. Okrem úvodu a pár vizuálne vychytaných scén, nie je cieľom ani ohúriť umeleckou exhibíciou, ale naopak neglorifikovať a reflektovať tú samozrejmosť s akou postavy páchajú vo filme jednu horšiu vec za druhou, a klesajú stále hlbšie do vlastnej diery tak, že sa časom viac-menej stáva ani nie nevyhnutné, že sa z nej už nevyhrabú, je to už aj jedno, lebo z toľkého svinstva sa vyhrabať ani nedá. Možno keby sa Scorsese formálne a celkovo do tej dekadencie a bahna ponoril ešte viac, bol by ešte pôsobivejší, ale snaží sa disciplinovane nestavať film na instantnej shock value - necháva diváka, aby si veci prebral sám. A je čo, lebo sa jedná o pomerne fascinujúcu a morálne už asi absolútne neobhájiteľnú historickú kuriozitu, kedy najprv biely muž otvorene agresívne vraždil a zabral, potom s ospravedlnením niečo vrátil a priniesol cesty, autá, ohnivú vodu a lieky (tu príznačne tráviace proti vôli pod zámienkou pomoci), a keď zistil že to niečo má neočakávane vysokú cenu, tak už na úplného svinského hulváta pravidlá prevrátil celé naruby znova, a potajme vraždil a ľstivo zobral znova. Je možno škoda že sa viac nezaoberáme širším spoločenským či právnym kontextom, lebo práve účelové obracanie pravidiel naruby až takýmto spôsobom je niečo, čo robí príbeh zaujímavý. Scorsese sa ale zameriava skôr na morálny úpadok a akési zdanie jeho normálnosti. Film neladí dokopy úplne ako iné režisérove klasiky a ubrať minimálne 20 minút by určite neuškodilo (ešte viac ako v Irishmanovi). Ale na konci to je predsa len o niečom a záver pôsobí aj ako režisérova emocionálna úľava, akýsi balvan, ktorý zo seba po troch hodinách disciplinovanej depresie, alebo dekádach rýpania sa v tom horšom, potreboval zhodiť. Fakt, že má 80 rokov a stále tvorí na takejto úrovni - klobúk dole. Neviem či to je naozaj objektívne 5, ale 80-ka...ktovie koľkokrát ešte od neho niečo uvidíme.