Poslední recenze (44)
Persona (1966)
Nájsť a vyvodiť v tomto filme jasný záver je veľmi obtiažna záležitosť, Bergman nám opäť predostrel psychologický príbeh s dôrazom na morálne a nemorálne stránky ľudskej osobnosti. Rovnako sa príbeh odohrával v známom prímorskom prostredí. Persona je filmom, ktorý vás na konci nechá chladným a ukáže vám hlboké zákutia ženskej mysle. Pri sledovaní filmu sú divákovi jasne zobrazené rozdiely dvoch hlavných predstaviteliek, ktoré sú však na povrchu. Tým, že Elisabeth nerozpráva kvôli psychickému kolapsu, stáva sa z nej "tabula rasa", čo využíva Alma. Tá je veľmi šťastná, že ju konečne niekto vypočuje, až jej povie svoje najhlbšie tajomstvá. Príbeh začína naberať na obrátkach pri zistení, že Elisabeth nie je taká nevinná vo svojom mlčaní. V tomto prípade by som príbeh prirovnal k Bergmanovmu skoršiemu filmu a tým je Jako v zrcadle (1961). Od filmu nečakajte rýchle tempo skôr hlboké zamýšľanie sa nad rozdielmi či podobnosťou. "Je možné byť jednou a tou istou osobou v rovnakom čase... teda dvomi ľuďmi (personami) ?" 90%
Pokání (1984)
Kinematografický klinček do rakvy Sovietskeho režimu. Spomínanie rakvy v tejto súvislosti nie je vôbec tabu, keďže sa film nesie na vlnách čierneho humoru, filozofie či poetizmu. Príbeh sa síce odohráva vo fiktívnom meste s rovnako fiktívnym starostom, ktorý má však jasné znaky diktátora - či už morálne alebo vizuálne (Hitlerove fúzy, Mussoliniho košeľa a traky, Stalinove čižmy). Samotný príbeh nie je nijako komplikovaný, je však doplňovaný absurdnými scénami, ktoré vybočujú z dejovej linky a vytrhávajú vašu pozornosť z jednoduchosti príbehu. Ako príklad by mohol poslúžiť rozhovor a priestor vo väzení, ktorý je svojím spôsobom surrealistický, ale tým aj nerealistický. Najskôr vedie Sandro rozhovor s mužom v obleku, ktorý sedí za klavírom a vedľa seba má ženu, ktorá ma zaviazané oči a drží v ruke váhy - znaky spravodlivosti? Ak berieme na vedomie, že priestor a čas, v ktorom sa toto všetko odohráva divákovi nie je známe, celý rozhovor a samotné zobrazenie spravodlivosti sa dostáva opäť do absurdných koľají. Takže otázkou zostáva, ako sa takýto film dostal na svetlo sveta a bol premietaný ešte za čias tohto režimu? Celé dva roky sovietska cenzúra potláčala film Pokánie, ale 15 mesiacov po nástupe Gorbačova k moci, došlo vo zväze filmárov k "dramatickej zmene". Vedenie prevzal Elem Klimov, ktorý bol priateľom režiséra Abuladzeho. Takto bola vytvorená komisia, ktorá preskúmala zakázané filmy a mimochodom povolila aj návrat starých diel režiséra Andreja Tarkovského, ktorý emigroval práve kvôli nespokojnosti tohto režimu. Takto bola jedna kópia zo štyroch existujúcich privezená do Moskvy na premietanie vybraným divákom. Netrvalo dlho a film sa dostal do širokého povedomia, tým, že sa nebál ukázať všetko, čo sa všetky filmy pred ním ani zďaleka neodvážili. Niet sa čo čudovať, že film v roku 1987 vyhral 3 ceny na filmovom festivale Cannes 80%
The Twilight Zone - Season 3 (1961) (série)
Tretia séria televízneho seriálu The Twilight Zone bola o niečo lepšia ako tá druhá. Za najväčším problémom druhej série vidím absenciu nových nápadov a niektoré epizódy si boli dosť podobné. Tretia séria sa scenáristicky prekopala a všetky moje obavy odvrátila originálnymi nápadmi. Súdiac podľa hodnotení jednotlivých epizód to pekne vychádza, keďže tu bolo viac 5 hviezdičkových častí. Ako už u mňa býva zvykom, vyberám top epizódy tretej série (S03), ktoré ma zaujali svojou atmosférou a nečakanou pointou: E04 The Passersby - Fidel Castro v Zóne súmrakov aneb čo keď diktátor vidí svojich nepriateľov na každom rohu. V tomto prípade sa jednalo aj o skvelý herecký výkon hlavnej postavy. E08 It's a Good Life - V súčasnosti už ikonická epizóda tohto seriálu, v ktorej objavíte dieťa, ktoré vie čítať ľudom negatívne myšlienky. Ako dlho sa dá takto žiť a predstierať pozitivitu? E12 The Jungle - Epizóda v ktorej hlavný hrdina musí bojovať zo sebou samým. Zničenie čarovných suvenírov z Afriky má svoje následky a príroda si ho nájde. E13 Once Upon a Time - Pre mňa óda na radosť - hlavnej úlohe sa chopil legendárny Buster Keaton a tvorcovia mu ponechali prostredie, v ktorom bol taký ikonický. E14 Five Characters in Search of an Exit - V poradí tretia 5* časť? Je to tak, v tomto príbehu ste stratení presne ako hlavné postavy, nie je vám známe prostredie ani čo sa bude diať a tak vám koniec opäť vyrazí dych. E16 Nothing in the Dark - Musím ju sem zaradiť a rovnako jej nemôžem ubrať na hodnotní, keďže som smrti zas a znova naletel. E33 The Dummy - Povedal by som že najviac strašidelná a mysteriózna epizóda celej tretej série. Na záver by som tretiu sériu zhodnotil ako nový nádych, ktorý seriál udržiava na vysokej hranici kvalitných nápadov 85%
Poslední deníček (7)
Charlie a továreň na čokoládu
Štýl Tima Burtona je veľmi ľahko rozpoznateľný a zapamätateľný. Jeho pohlaď na to čo môže byť "krásne" je naozaj zvláštny, a práve toto slovo asi najviac definuje Burtona. Čím všetkým je tento režisér taký zvláštny, a nie to skôr o tom, že my sme zvláštny? Jednoduchý pohľad na to, čo môže byť rozprávkové-magické a popritom morbídne a násilím brutálne. Je tam symbióza? Každý by si povedal, že nie. Avšak aj takéto diametrálne odlišné veci môžu ísť ruka v ruke. Mohli by sme sa zamerať aj na umelcov, ktorý interpretovali krásu a škaredosť rôznymi spôsobmi. Aj v súčasnosti sa škaredosť chápe ako protipól krásy. Nájdu sa však obrazy, ktoré oplývajú krásou a škaredosťou zároveň. Podstatou tohto je však chápanie čo je krása?... a keď ju niečím narušíme stáva sa z toho zvláštnosť? Takto sa môžeme vrátiť spať k mojej predošlej otázke, kto je zvláštny?
Tim Burton má pochopenie pre príšery a monštrá a berie ich ako nepochopené stvorenia, ktoré majú častokrát úprimnejšie srdcia a čestnejšie duše ako klasické ľudské charaktery v ich okolí. Ako príklad by mohol poslúžiť film Nožnicovoruký Edward (1990), ktorý dokonale definuje nepochopenosť spoločnosťou. Ja som si však vybral film Charlie a továreň na čokoládu (2005), pretože sa Burton musel popasovať s niečím, čo nespadá do jeho štýlu a musel film prekopať od základov aby sa ním stal.
Všetko opäť začína rozprávkovo, všetko dokresľuje nenahraditeľná hudba Dannyho Elfmana. Sme v príbehu a náš hlavný hrdina to nemá v živote ľahké, keďže jeho rodina je na tom finančne veľmi zle. Tim vám však za krátky čas (úvodné minúty) dokáže, že šťastie prevyšuje peniaze a tak je rodina najdôležitejšia. Po oznámení súťaže sa v príbehu objavujú štyri ďalšie postavy, ktoré budú dôležité pre pochopenie všetkých morálnych hodnôt. Prvý vyhráva tučný nemecký chlapec menom Gustav, ďalej to je rozmaznaná Veruca, a skoro podobne rozmaznaná Violet. Túto štvoricu nám dopĺňa vypočítavý Mike. Čo majú všetky 4 postavy spoločné? Ani jedna z postáv nemá žiadny hlbokánksy vzťah k čokoláde a tak ich zapojenie do súťaže je skrátka zbytočné. Gustav zbožňuje všetko čo sa dá zjesť, Veruca je rozmaznávaná svojim bohatým otcom (+ to priezvisko Veruca Salt a otec vedúcim firmy na slané oriešky – autor knihy sa očividne rád pohráva s absurditou). Ďalej tu máme Violet, ktorá si je prehnane vedomá svojich úspechov, ale miluje žuvačky a čokoládu vôbec nemá v láske. A to je prípad aj posledného Mikea. Náš hlavný hrdina si svoj zlatý lístok zaslúži najviac a myslím, že Burton to vykreslil najlepšie hlavne proti prvému filmovému spracovaniu.
Osobnosť Willyho Wonku.
Keď som ako malý chlapec sledoval tento film, nikdy som nechápal prečo je Wonka taký ľahostajný a celkovo taký zatrpknutý/zlý. Deti vždy dopadli priam hrôzostrašne a Wonka neurobil vôbec nič, až sa mi zdalo, že si to užíva a túži vidieť ako tie namyslené deti niečo roztrhá, rozkrája alebo inak zabije. Dneska sa však na to pozerám úplne inak a je tam pomerne dosť skrytých významov. V pôvodnej verzií Pan Wonka a jeho čokoládovna z roku 1971 sa Wonkovej osobnosti vôbec nevenuje. Tim to opäť zvládol, nahliadol do jeho srdca a divákom naservíroval pochopiteľné dôvody prečo ma pán Wonka averziu voči rodine/rodičom. Na jednej strane máme chlapca, pre ktorého je rodina všetkým a na druhej zatrpknutého majiteľa továrne, ktorý nenávidí čokoľvek spojené s rodinou. Na porovnanie by som asi spomenul samotný koniec, kde dal Burton ďalší výkričník. V pôvodnej verzií sa Charlie spýta pána Wonku, či jeho rodina môže ísť s ním do továrne, na čo Wonka samozrejme súhlasí a máme tak happy end. Burton vám ten šťastný koniec tak ľahko nedá a po rovnakej otázke túto Charlieho prosbu odmieta. Preto je práve Timov koniec silnejší a lepšie pracuje s divákovými pocitmi. K tej osobnosti by som pridal menšie prepojenie s úplne inou postavou a to je Edward, ktorého si Burton tak trošku upravil a urobil z neho práve Willyho Wonku – a div sa svetu, dokonale to funguje.
Veľkou iróniou zostáva, že na pôvodnej verzií filmu Pan Wonka a jeho čokoládovna (1971) sa na scenári podieľal samotný autor knihy, podľa ktorej bol film natočený. (Menšou iróniou je, že tento film nesie Wonkovo meno, ale jeho osobnosť tu nie je skoro vôbec). V tomto prípade zlyhal aj scenár aj réžia a keď to už nezvládne samotný autor kníh, kto potom? Myslím že odpoveď nám je už dobre známa.
