Zmeškaný hovor

Že by to bola úplna hovadina, to netvrdím. Aj keď je to trochu o hubu pozerať x-tú variáciu na to isté téma, stále sa to dá, pokiaľ to človeka nenudí. Tu sa však paní Nuda zakrádala až podozrivo často. Výtky mám aj k prílišnej monotónnosti - ku koncu to so mnou už poriadne lomcovalo a pri scéne v nemocnici som dokonca zaspal (čo sa mi zase až tak často nestáva) Možno keby si strihač vytiahol nožnice zo zadku a trošku dlhšie pracoval...bolo by to lepšie :) (04.02.2007)

Je to dosť dobrý japonský horor. Má výborný príbeh o záhadných zmeškaných hovoroch, ktoré postupne dostávajú študenti z jednej školy, v ktorých počujú svoj vlastný hlas okamih pred smrťou, pričom sú z blízkej budúcnosti a vždy sa správa naplní. A tak študentka, ktorej sa to tiež týka sa pripojí k príbuznému jednej z obetí, aby našli pôvodcu zla a zastavili to. So spracovaním som spokojný, spočiatku ešte film pôsobí takým komornejším dojmom, čo ale vôbec neprekáža, ale časom sa to slušne rozbehne a zvyšok je už klasická detektívna fáza a kontakt s pôvodcom zla. Hororových scén je tu plno, sú rovnomerne rozmiestnené po celej dĺžke filmu a aj ich kvalita je na slušnej úrovni. Sú rozmanité, tie prvé sú ešte také jednoduchšie, ale svoju úlohu splnia a vrchol filmu je už bezpochyby celá časť v televíznom štúdiu a to nápadom aj prevedením a nesklame ani záverečná fáza s hmotným protivníkom v nemocnici. Páči sa mi aj atmosféra, ale napätie funguje len minimálne. Herecké obsadenie je na tom dobre, Kō Shibasaki v hlavnej úlohe a slušné vedľajšie postavy. Réžia je vydarená, Takashi Miike si aj s týmto pre seba nezvyklým žánrom poradil dobre a nič nemôžem vytknúť ani technickej stránke. Zmeškaný hovor využíva ten istý koncept, ako Ring, ale má neporovnateľne viac hororových scén, čo mi určite lepšie vyhovuje. Pre mňa je to jeden z najlepších japonských hororov. Objektívna kvalita filmu- 75%, film sa páči mne na 77%. (16.08.2011)

Maličko Kruhu, maličko Nenávisti, strašení pro strašení. Když to začíná bejt zajímavý, vydrží to jen chvilku. Náměty Japonskejch hororů jsou v pohodě. To, že ,,temné síly“ dokážou vymačkat číslo na mobilu mi divný nepřipadá. Občas však mám problémy s tempem vyprávění. Ale zhlédnout se to dá. Aspoň si dáte bacha na lidi, kteří vás budou chtít odvést do nemocnice a cpát vám do pusy bonbóny. (11.11.2006)

Samara se naučila používat mobil aneb inspiracemi slavnějších duchařin protkaný horor v režii originálního režiséra Takashi Miikeho. Ano, koncepčně příliš neodlišitelný od všech těch Kruhů a Nenávistí, nicméně právě díky režisérově rukopisu a zajímavém, nicméně fantasmagoricky překombinovaném ději pořád velmi slušný horor. Hlavně, když (marně) hledáte strach za Atlantikem. (14.09.2009)

Milujem strašidelné zámky v lunaparkoch. Jarmorková invenčnosť potulných komediantov i výmyselníkov zo stálych zábavných parkov je v dokonalých prípadoch rozkošne pastelovo zvrátená a morbídne úchylná. V tých horších sa dá aspoň zasmiať, no a v tých najslabších sa dá aspoň na chvíľu pobudnúť za dňa v tme. Zmeškaný hovor mi pripomenul atmosférou blúdenia očami diváka v temnote plátna, v snahe niečo zachytiť, práve strašidelné domy. A z tohto pohľadu ide o priemer. Slabinou je práve absencia momentu prekvapenia a z neho plynúceho strachu (až na pár výnimiek ide o opozeraný štandard). Potešil záver, odkazujúci na teritórium akýchsi zvrátených hier, kombinujúcich v rovnoprávnej rovine sadizmus so samaritánstvom a poukázanie na to, že len zneužívaní v detstve môžu pochopiť násilnosti ostatných. No a z pohľadu strašidelného zámku zaujalo podanie sklenej nádoby z embryom naloženým v tekutine do rúk vystrašenej dievčiny. To by bola pri jazde vozíčkom labyrintom hrôz s dámou Vášho srdca iste trefa do čierneho! (11.06.2008)