Hačikó - příběh psa

Jeden z filmov, ktorý sa pre niekoho veľmi ťažko objektívne hodnotí. Predpokladám, že takmer všetci, ktorí film ohodnotili najvyšším hodnotením, majú psa. To neznamená, že nás ostatných, ktorí psa nemáme, film nechytí za srdce. Bolo pre mňa príjemné po všetkých tých akčňákoch, hororoch a drámach pozerať úplne normálny, kľudný a milý film. Tušil som, že v závere to bude doják. Nevedel som, či sa stane niečo pánovi, či jeho psovi, no divák po čase tuší, že s niečo blíži. Musím uznať, že záver s dojímavou hudbou na mňa veľmi zapôsobil. Tá psia vernosť až za hrob je naozaj neuveriteľná. Psíčkari pri sledovaní spotrebujú mnoho papierových vreckoviek... no keď môžem poradiť, uterák bude lepší. Zaujímalo by ma o koľko percent sa po premiére zvýšil dopyt po tejto rase. Na druhý deň po zhliadnutí som o tomto psovi rozmýšľal a vravel si, že som nikdy takého psa naživo nevidel. Je to náhoda, že chvíľu nato som vonku stretol presne takého? 80%. (03.01.2011)

Inu, Akita Inu, aneb Lasse se vrací.. Mé cynické Já napadalo, jak tenká je hranice mezi věrností a nechápavostí, či že pátrání po zaběhnutém Hačim se od jistého dějového zlomu zúží asi na metr čtvereční prohledávané plochy. To druhé, samojedí Já, přemýšlelo o dojemné oddanosti až za hrob a němých pohledech, co vydají za tisíce slov.. Je jasné, že spousta hodnocení se bude odvíjet od vztahu diváka ke psům, tzn., že city přemůžou rozum a na tom není nic špatného. Jinými slovy, kdo bude na konci řvát jako stará bába, stydět se nemusí, neboť v tom rozhodně nejede sám. Mou tvář však slzy nezkrápěly, neboť jsem zavalen úpěl pod tklivým klavírem a hlavně mi Hallström nenabídl výraznější vklad veselosti do jinak zbytečně trudného příběhu. Vždyť život není jen černobílý, ne? (01.07.2013)

Nic nepomohlo, že režíroval Švéd, stejně spáchal podbízivou sentimentální věc. Američané opět prokázali, že se nedokážou vymanit ze svých tupých stereotypů a musí točit jen podle zaběhaných šablonek. Přes krátkou stopáž strašně nudný a steriiní film. USA opět dokázali, že jsou zemí netušených možností. Kdo mohl tušit, že takový námět dokážou takhle zprasit? (10.12.2011)

Osmička ani zaboha nechcela aportovať a tak profesor Wilson navštívil svojho japonského priateľa Katana Wakizašiho , aby mu o Akite niečo povedal. On mu povedal, že modrá krv neaporuje a kedˇ tak, tak to musí byť veľmi špeciálna udalosť. Jedného dňa sa však profesor nevrátil a Osmička si uvedomil, že prejebal aportík a tak chodil čakať na stanicu dlhých desať rokov každý deň. Takže záver: tu neplatí staré známe " Kto si počká, ten sa dočká. " (20.11.2010)

Prekrásny príbeh o láske, odovzdanosti, strate či smútku, ktorý ma emocionálne vyžmýkal a ktorý dokázal, že nielen ľudské vzťahy a tragédie dokážu dojímať. Citlivá jemná réžia, vynikajúci námet a najmä podmanivé klavírne tóny Kaczmarka mi sprostredkovali neobyčajný divácky zážitok. Povinne pozrieť všetci, ktorí si myslia, že v Amerike už nevedia natáčať pôsobivé príbehy. Vedia a viac než obstojne. (25.05.2012)