Mnoho povyku pro nic

William Shakespeare, Joss Whedon a jeho dvorná herecká elita v indie filme. Shakespeara mám osobne veľmi rád, Whedona tiež (samozrejme už od Firefly, ako inak) a táto "trendy" adaptácia okúzľujúco prepája prvky ich tvorby. Komorný príbeh z jedného sídla odohrávajúci sa v súčasnosti obsahuje takmer nezmenené shakespearovské dialógy a jazyk, ale aj britký humor jemu vlastný. Whedon ho súka do čiernobielej formy s rutinnou kamerou, honosiacou sa však niekoľkými výraznými obrazovými kompozíciami. Kostra príbehu je obalená svojským humorom kombinovaným s Whedonovskými gagmi (ale značne omedzenými a v prospech predlohy výrazne zriedkavejšími), ktorý ju ovenčuje najmä v úvode a závere. V jadre naopak vystupuje do popredia dramatická línia, ktorá naberá na obrátkach a vrcholí v emocionálne vypätej, dokonale zahranej a zrežírovanej scéne prerušenej svadby, v ktorej všetci zúčastnení predvádzajú svoj kumšt, a následnej scéne v dome. Tieto dve sú vlastne vrcholom filmu, po ktorom opäť prichádza zvoľnenie a humorné odľahčovanie (podľa mňa vydarenejšie než v úvodnej časti), sprevádzajúce diváka až do patrične uspokojujúceho záveru. Jediný problém vidím v tom, že sa v prvej časti filmu Whedon príliš nesnaží získať si diváka, zaujať ho a udržať; všetko pôsobí tak nejako improvizovane alebo trochu bez tvorcovského záujmu a nadšenia jemu vlastnému. Zvyšok to však bohato vynahrádza, takže výsledkom je spokojnosť. I tak sa však neubránim dojmu, že to šlo aj lepšie a elegantnejšie. 75% (21.05.2014)

Tí čo objavili Whedonovu tvorbu až vďaka Avengers a považujú ich za vrchol jeho tvorby, by mali dať ruky preč. Much Ado About Nothing je malý indie film a darček pre skalných fanúšikov, pretože jediní tí ocenia množstvo jeho dvorných hercov pokope. To však neznamená, že ide o nefunkčnú záležitosť - Much Ado About Nothing stále ponúka to najlepšie z jeho tvorby a zo Shakespeara súčasne. Pomerne dôsledná adaptácia síce nakoniec výraznejšie prekvapí iba jednou zásadnou zmenou, ale zasadenie do modernej éry, spolu s čiernobielym formátom evokujúcim klasické komédie 30-40 rokov vytvára naozaj špecifickú príchuť. Neobvyklý experiment, ktorý sa pretavil v neočakávanú výhru. (28.10.2013)

velké množství ne moc dobře rozeznatelných postav se ze začátku hodně plete, takže je pro neznalce předlohy nebo jiného filmového zpracování docela problém se v tom všem zorientovat.. jakmile se to ale povede a přistoupíte navíc na teatrálnost hereckých výkonů i na dosti absurdní zasazení Shakespearova příběhu do současnosti, dostanete hravý filmový zážitek se spoustou milých malých detailů, které člověk ale může naplno docenit asi až po druhé projekci.. z mého pohledu je bohužel největším problémem rozdělení příběhu na dvě dějové linie (třebaže jsou provázané), protože zatímco linie s dohazováním je výborná (btw. obsah filmu zde je úplně vedle), tak linie točící se okolo podvodu mě spíš nebavila.. takže nakonec jen ty nejsilnější 3* (04.11.2013)

Pro čtyřku jsem se rozhodla až v momentě, když jsem si přečetla, že byl natočený za dvanáct dní v areálu vlastního domu Josse Whedona. Joss je velký hazardér a já doufám, že si tento jeho Shakespearovský experiment dvacátého prvního století svého diváka najde, protože ne každý ho bude ochotný skousnout. Rozhodně se přikláním k tomu, že kdo nezná Mnoho povyku pro nic v klasickém provedení, například filmové zpracování z roku 1993, tak bych mu tenhle snímek moc nedoporučovala. Novátorské, absurdní, nádherné po vizuální stránce, zábavné, s okouzlující tváří Amy Acker (i když Emmu Thompson v mých očích nikdo nedokáže nahradit), takže kdo má odvahu na zajímavou Williamovu romantickou modernu, ať to zkusí. (01.11.2013)

„Mnoho kriku pre nič” , je ináč komediálna hra od autora "Williama Shakespeara" , ktorú si Joss Whedon spracoval na čiernobiely materiál, pričom najprv som sa musel pekne zorientovať, čo sa týka množstva týchto, naozaj pestrofarebných postáv, trebárs "Donovia" Pedro a John, ďalej lepšie som si určite (za)pamätal « ústredný pár » Beatrice s Benedickom, čiže oveľa vhodnejšie dve béčka, než povedzme, Leonato, guvernér Messiny alebo ešte Dogberry, strážnik nočnej hliadky, že Claudio, gróf z Florencie a Héró, je ďalší párik, na ktorý sa usporadúvajú samé intrigy, t. j. od tohoto zlomového momentu, spočívajúceho v nepodarenom, svadobnom obrade, to začalo byť o moc zaujímavejšie, pretože dovtedy som bol iba zmätený, ale potom už ani nie, kedy som sa čoraz viac dostával do potrebnej, duševnej rovnováhy, čakajúc, ako sa to vlastne celé nakoniec skončí, čo už asi ani nikoho neprekvapí, že šťastlivo... ? / Lámal som si hlavu, odkiaľ mi je vskutku známy Borachio... ? Keď následne poviem Lucius, syn Lucilly a synovec Commodusa, tak už vari je to všetkým úplne jasné, pretože ostatný herecký ansámbel, mi bol väčšinu času neznámy, aj keď som ich možno kdesi zazrel... ? Vidieť sa to síce celkom oplatí, no súčasne pre shakespearovských fanúšikov - asi automatika, a pre tých druhých - len akási (ne)povinná nutnosť ?! (09.10.2020)