Všechny moje děti

Pomôž si sám, človeče, aj Pánboh ti pomôže. Alebo v Žakovciach pomôže farár Kuffa. Okrem iného tam vytvoril žakovský ekonomický a stavebný zázrak. Takmer z ničoho vzniknú murované domy namiesto chatrčí z dosiek a lepenky. Keď majú vedenie, cigáni aj pracujú, ale chce to božské nervy a to má asi len jeden človek z milióna. V dokumente do toho prenikneme dosť do hĺbky, a trochu aj do farárovej mysle, kde to musí mať dobre upratané, aby toto všetko dokázal. No a keď sa obrátime (alebo hnusom odvrátime), tak výhľad na Tatry je ako z katalógu cestovky. Horšie je to už v zime, vtedy by viac bodol výhľad na tropickú krajinu. –––– Ja by som tiež radšej robil podľa predpisov a podľa zákonov, lenže niektoré predpisy a zákony nepamätajú na takýchto ľudí. –––– Oni bez práce dlho nemôžu byť. Od nudy je len krôčik ku kriminalite. –––– Sú to naši bratia. Naši tmavší bratia. Pánboh sa nepomýlil, že ich dal do našej blízkosti. Je to skúška pre nás. (10.04.2018)

Nádej. Že z tohto bludného kruhu možno existuje cesta. Nádej, že stále sú ľudia, ktorí sa snažia a skúšajú a nádej, že čoraz viac ľudí aj z väčšinovej spoločnosti to nebudú vidieť čiernobielo. Sú ľudia, o ktorých životnom diele by sa mali točiť filmy a Marián Kuffa podľa mňa medzi nich určite patrí. Aj keď ani on určite nie je iba čiernobiely. (24.09.2014)

Ono je to vlastne deväť desaťminutových filmov o tom istom. Marián Kuffa pomáha rómom a oni si to nevážia. A tento naratív sa únavne opakuje vo filme čo desať minút, takže je to čo? Je to nuda. Nič objavné a inšpiratívne o problematike sa nedozvieme, naopak obraz rómov je tu opäť generalizovaný do škatuliek a sám Kuffa o nich hovorí ako o zvieratkách. Takže môžete nejakej menšine pomáhať koľko chcete, ak ju raz považujete za skupinu obyvateľstva nižšieho stupňa, tak vám nikto tú kresťanskú lásku neuverí. To, čo všetci na Kuffovi glorifikujú je paradoxne dôvodom, prečo nie je rómska komunita schopná integrácie. Nie martýrski úderníci v monterkách ale skôr schopní a osvietení manažéri môžu vyriešiť problém rómských slamov (http://spisskanovaves.korzar.sme.sk/c/6575143/spissky-hrhov-vybudovali-romovia-a-dnes-ho-davaju-za-priklad.html). Všetky moje deti sú náplasťou pre dobrých kresťanov, ktorí ale žijú vo svojej komformite a len sem-tam sa potrebujú ubezpečiť, že nejaký ten posol boží za nich vo svete bojuje. Takže opak dobrého diela, ktoré by malo divákov pudiť k aktívnemu postoju. Je to gýčovou hudbou podfarbená hagiografia pre skrytých xenofóbov. (26.12.2014)

Na riešenie cigánskych problémov majú ľudia rôzne názory. Zväčša sú to len hlúpe a prázdne reči. Od humanistických (v pozadí ktorých cítiť túžbu zarobiť na eurofondoch) po rasistické. Reči, reči, reči. Zdá sa, že koľko je tu odborníkov. Nie je. Tých, čo niečo zmysluplné robia je ako šafranu. Ako farár Marián Kuffa. Praktik, čo kašle na úradné obmedzenia. Kráča cestou potreby núdznym. Namiesto rečí sú za ním činy. Nie ideály, ale konkrétne výzvy, konkrétne riešenia. Je za tým cesta srdca, obete a Božej milosti. Kto to vo filme nevidí, je rovnaký obmedzenec, ako tisíce teoretikov. Náckovia sa môžu ohradiť, že oni robia praktické veci. Lenže tie sú vo vzťahu k Cigánom diktované najmä nenávisťou, zlom a násilím. Pán Kuffa pomáha tým, čo pomoc potrebujú. Narkomanom, prostitútkam, bezdomovcom a cigáňom. A tiež hovorí, že iná cesta ako vyriešiť zúfalý stav obyvateľov osád ako cesta obete a srdca jednoducho nie je. Súhlasím. Myslím, že úsilie predražených misií v cudzine, či aktivity občianskych združení a nadácií v rozvojových krajinách by sa okamžite mali preorientovať na Cigáňov v osadách. Bezvýnimočne. Pretože pokiaľ existuje tretí svet doma, je úplne zbytočné riešiť ho v cudzine. Na záver jedna parafrázovaná podnetná myšlienka montérkového farára (pretože častejšie sa pohybuje v montérkach ako v kňazskom rúchu): Na záver Ťa nebudú súdiť podľa úspešnosti výsledkov, ale podľa úprimnosti snahy niečo zlepšiť, pomôcť niekomu. (16.02.2014)

Když jsem viděla, kolikrát byl tenhle dokument v programu ČT kolem Vánoc, ani jsem neměla chuť se podívat. Během takového jednoho obyčejného večera mi přišla SMS "Koukni na dvojku". A tak jsem to zapla. A koukala. A za pár dní jsem na to koukala znovu. A když jsem to dokoukala, byla jsem trochu překvapená. První, na co jsem se zeptala, bylo: "Co ten chlap udělal, že má potřebu takhle ten skutek odčinit...?" ... hned potom mi přišlo na mysl, že má nekonečnou trpělivost. A pak padla věta: "Až pojedeme na Eland (jezdíme přes tu vesnici celkem často), stavíme se za tím chlapem a dáme mu tisíc euro, protože si to zaslouží." A bylo rozhodnuto. Tenhle dokument mě bude stát tisíc euro. Dražší film jsem ještě neviděla. (15.01.2015)