Madsbender

"Druhá" Nymfomanka pokračuje v trende, ktorý nastolila prvá a ešte otvorenejšie vedie diváka k premýšľaniu nad tým, či a čo konkrétne si má z nej vlastne vziať. Úvaha nad myšlienkovou hodnotou sa pod náporom prívalu bezvýznamných slov a uštipačných pomrknutí na diváka vytráca. Otázkou je, či tam nejaká skutočná myšlienková hodnota (Trier pri tomto slovnom spojení v kontexte svojho filmu musí prskať od smiechu) vôbec bola, ale to je nepodstatné. Oveľa dôležitejšie je, ako neustále formou bumerangu vracia smerom k nám výstrahu nad zbytočnosťou hľadania nejakého jasného zmyslu a významu, čím sa elegantne otáča smerom k súčasnému filmu a vraví: "Ste si istí, že ho tie ostatné filmy majú?". Nebudem sa nad tým ďalej pozastavovať. V komentári k "prvej" Nymfomanke som nespomenul dve veci, takže nasledovné sa vzťahuje na obe časti. Tou prvou je násilná montáž, ktorá absurdne urýchľuje niektoré scény a bez prestania opäť evokuje úvodné titulky "Toto je zostrihaná a cenzurovaná verzia". Došiel som k presvedčeniu, že je tento výrok klamlivý; neverím, že Trier svoj film prenechal strihačom mimo jeho dosahu a nechal si tak ujsť možnosť podporiť svoju reklamnú kampaň pri úspešnom opätovnom vyvolaní dojmu, že toto ešte zďaleka nie je o, na čo sme čakali a prinesie nám to až predĺžená verzia (na ktorú si s chuťou počkám, aby som sa presvedčil, že to tak nie je). Podruhé, dogma 95 a Trier. Dobre vieme, že dogmu LVT porušil už dávno, ale vo svojej voľnej trilógii a Nymfomanke predovšetkým dohnal túto skutočnosť až na úroveň kopania do mŕtvoly nielen formálnymi rozdielmi medzi jednotlivými kapitolami (najzreteľnejšie sa to dá pozorovať na čiernobielom Delirium a záverečnom zrnitom The Gun), ale hlavne dvojicou efektových scén (pád do rieky/ kníh, prvý orgazmus). Ale späť k druhej časti: temporytmus zostáva zachovaný, avšak štýl rozprávania naberá temnejšie tóny, je mrazivejší a násilnejší aj smerom k stráviteľnosti pre obyčajného diváka (nadstavba v podobe početných odkazov a prepojení s Antikristom, ktorého jedna scéna priamo cituje, čím mi v neblahom očakávaní vyvolala zimomriavky, volá po znalosti staršieho filmu pre pochopenie toho nového). Vyniká v jednotlivostiach a výbuchoch smiechu pri konkrétnych scénach (černosi, úchylák Jean-Marc Barr ako utajovaný pedofil), ale ako celok je roztrieštenejší, čím ešte viac volá po spojení do jedného filmu a navrátení do pôvodného stavu, v akom prišiel na svet. Vlastne pôsobí ešte vykonštruovanejšie ako "jednotka" a nie som si istý, či je to lepšie alebo horšie s ohľadom na režisérsky zámer; finále síce zodpovedá vývoju motivácie a konečného rozhodnutia hrdinky, ale nie je úplne kóšer. Na druhú stranu, všetko funguje perfektne a väčšina úskalí a chybičiek spočíva len a len v orezanosti a rozdelení materiálu do dvoch častí. Pre samostatnú Nymfomanku č.2 teda platí verdikt 90%. Pre Nymfomanku ako neoddiskutovateľný celok, v ktorom jedna časť nedokáže fungovať bez druhej, je verdikt 100%. ////////// Director's Cut (dvojpremiéra 18.10.2014): 100% Predĺžená verzia narozdiel od umocnenia doznievania a explicitnejších záberov v prvej časti prináša "dvojka" vo fenomenálnom zostrihu úplne nové vrstvy, línie, motívy a významové roviny príbehu. Neporovnateľne prepracovanejšie psychológia, vzťahy, nové zakomponované mikrorozprávania, dlhé jednozáberovky, jedna extrémne fyzicky surová pasáž a geniálna divácka masáž. Umocnenie pasáží len so zvukovou stopou bez obrazu, trochu odlišne vyznievajúci záver a jeden nepatrný scudzovací efekt, ktorý všetko mierne prevracia naruby :-) Neporovnateľne lepšie ako skrátené kinoverzia a prvá časť.

Jedna hviezda za Dafoea, druhá za Dillona. Nech sa Brinker (buď mu zem ľahká) akokoľvek snaží, pretláča do každého záberu čo najviac známych filmových i televíznych hercov, lepí na nich smiešne fúzy, 80.-tkové handry, alebo aspoň klobúky, ktoré boli z módy už začiatkom 20. storočia, autentická atmosféra dobovej Louisiany z toho okrem močiarnych záberov príliš nedýcha. "Štýl" a oldschool look je falošnejší než Mečiarov spev (a že sa miestami snaží neúspešne evokovať výborný Justified a záplavu podobných filmov a seriálov tiež nepomáha), a keď príde na akciu, začnú sa prejavovať všetky nedostatky kameramana a strihača, výsledkom čoho je dôsledná antidynamika pripomínajúca lacné béčkové televízne záležitosti z 90. rokov a filmy Stevena Seagala. A najmysterióznejšia vec na celom filme je jeho priradenie k mysterióznemu žánru. Škoda, mohlo to byť celkom dobré. 40%

Pojať dokument o hrôzach prvej svetovej vojny formou intímnej výpovede očitého svedka udalostí - vojaka je výborný nápad. Fakty tak dostávajú nový rozmer, keď sú obohatené o rozprávanie o priateľstvách, nezriedkavých príhodách z fronty, viažúcich sa na skutočné udalosti, dopisoch či osobných tragédiách, ktoré sa stávali takmer každodennou rutinou. Dokument sa snaží byť objektívny a žiadnu zo strán nedémonizuje, naopak, držiac sa uhlu pohľadu človeka v prvej línii strieľa do vlastných radov, keď poukazuje na chybné rozhodnutia generality a členov veliteľského štábu, uskutočňujúcich zbytočné a neuskutočniteľné plány. Viem, že vyzdvihovať práve tento aspekt je diskutabilné, pretože práve to by si mal každý dokument s takouto témou pokladať za cieľ, ale práve vďaka dôkladne zvolenej forme mi neustále vyvstáva v mysli, čo je, myslím, veľké plus. Dôkladné zrovnávanie sugestívnych obrazov z fronty s vojnovou propagandou, ktorá je tu vykreslená aj ako nástroj na získavanie dobrovoľníkov bez ohľadu na to, či majú šancu uspieť alebo len idú na istú smrť, či hlúpe hračky vojenských inžinierov, ktorý situáciu videli len na mapách, ale zároveň aj ako snahu veľkých osobností pomôcť a prispieť svojou troškou k rýchlejšiemu koncu a dôstojníkov, ktorí javia o vojakov a ich potreby záujem, je rovnako zaujímavé a premyslené. Každého filmového fanúšika, ale aj obyčajného fanúšika histórie istotne potešia aj početné ukážky z významných vojnových filmov (Hearts of the World, All Quiet on the Western Front, Oh! What a Lovely War, Uomini contro a ďalšie), na ktoré nazerá z pohľadu vernosti zachytenia vojnovej vravy a šialenstva, teda hlavne autenticity a priblíženiu sa realite. Nemám veľmi s čím porovnávať, ale z toho, čo som videl o I. sv. vojne, je toto zatiaľ asi najlepšie. 85%

Trochu nedotiahnutá x-tá variácia na ľud versus neznámy konflikt, resp. deti verzus vojna, ktorej nerozumejú. Začiatok je sľubný, ale postavy nemajú veľkú hĺbku, dej je monotónny a čoskoro sa stáva predvídateľným, čo je vzhľadom na výbornú vizuálnu stránku, prostredie a načrtnuté otázky sociálno-spoločenského charakteru škoda. Vďaka aspoň za tú Saoirse Ronan a jej skvelé vlasy :-) 60%

Nie som ani zďaleka dostatočne erudovaný na to, aby som sa dokázal k Nymfomanke alebo režijným postupom LVT vyjadriť, ale predsa sa o to pokúsim. Po uštipačných artových protipóloch k americkým filmom o posadnutí diablom a konci sveta prichádza dánsky zmetek Lars von Trier so svojskou odpoveďou na (nielen) hollywoodske rozprávočky o láske. Hlavný efekt filmu tkvie v samotnej predpríprave pôdy ležérne provokatívnymi marketingovými ťahmi, ktorými nás von Trier vmanipuloval do polohy vyčkávajúcich najpikantnejšie dobrodružstvo posledných rokov a so zatajeným dychom očakávajúcich zostup "božskej erotiky pre náročných" zo samotných nebies na filmové plátno. Chyba! Občas mi to príde, akoby Trier nemal nič iné na práci, ako sa nám vysmievať. Nymfomanka je v kontexte jeho súčasnej tvorby (teda voľnej trilógie s Antikristom a Melanchóliou) snímkou, ktorá mnohé prevracia naruby už vychádzajúc zo svojej podstaty, kde si Trier berie na paškál tú najkontroverznejšiu tému, po ktorej sa nikto (plytké poloamatérske pokusy neberiem v úvahu) ani len neodvažuje siahnuť, ale spracovaním je to film z nich najumiernenejší a divácky najprístupnejší. A vlastne to nie je ani film umelecký, nebodaj titulná "otvorená štúdia ženskej sexuality", byť prvky temne psychologického i lascívne biografického filmu (avšak sú neustále systematicky potláčané do úzadia) v sebe má. Vizuálna poetika je po pár úvodných záberoch, signalizujúcich rozklad a začínajúci exkurz medzi tie spoločensky najodvrhovanejšie bytosti, zašliapnutá na chodníku v sprievode duniaceho Rammsteinu ako nepotrebný hmyz, čím odráža veľavravný slogan "Zabudnite na lásku", ktorý je spolu s hviezdnymi menami na plagátoch (verím tomu, že je to najlepšie obsadený Larsov film a odvážny antihollywoodsky projekt moderného európskeho filmu vôbec) asi jedinou vecou, v ktorej Trier neklamal. Filozofický podtón je ďalším rafinovaným vtipom, ktorý medzi riadkami neprestajne ukazuje prostredník a neberie sa vážne, ale robí to tak prefíkane, že dokáže nejedného (špeciálne mainstreamového) diváka, ktorý to prehliadne, vytočiť až do nepríčetnosti (pritom neustála humorná metafora rybolovu, ktorá je azda najznásilňovanejším, zjavne extrémne univerzálnym, filmovým prirovnaním vôbec to robí tak okato, až nad týmto nepochopením ostáva rozum stáť). Encyklopedický výklad, pri ktorom nám je dôsledne predstavené, o čom bude nielen celý film, ale aj tá-ktorá kapitola a doslovnosť symbolov a metafor bez nutnosti zisťovať si niečo viac je na jednu stranu zvrchovaným dôkazom sebestačnosti filmu, na stranu druhú sa vysmieva plytkosti režisérskeho zámeru podobných projektov, ktorým naopak nastavuje zaujímavé paralely, myšlienky a okázalé frázy, ktoré naproti vyššie spomínanému majú hodne do seba a nechýba im ani tá štipka umenia, ale ich pomer je zhruba 1:50, takže ak im nevenujete pozornosť okamžite, stratia sa v záplave vypointovaného čierneho humoru a výplňového ostrovtipu (imho žáner dráma by mal zaujímať miesto na chvoste škatuľkovania, ktoré je tu krásne popierané svojim kontrastom k diváckym očakávaniam vrátane tých, ktorí už Triera veľmi dobre poznajú). Nadužívanie detailov tváre zdôrazňuje konfrontačnosť komorného (tu zasa Trier svoj obľúbený prvok ponecháva nedotknutý) dialógu medzi Joe (líčiacou svoj život natoľko otvorene a prízemne, aby znechutila svet a tým presvedčila sama seba o svojej bezcieľnej existencii a zbytočnosti článku v reťazci modernej spoločnosti, podobne ako sa nás Lars snaží presvedčiť, že je tento film jednoducho s****a) a Selligmanom (dávajúcim neustále najavo svoj zmysel pre pochopenie, používajúc početné metafory, paralely a prirovnania, čerpajúc pre zmenu zo svojich dlhoročných slúseností, vychádzajúcich z jeho pôvodu, postavenia a situácie, prejavujúc toleranciu k zlomenej žene a presviedčajúc o logickosti chovania pri zvážení okolností a ženskej povahy), podriaďujúc veľkú väčšinu humornému akcentu a snahe zaujať toho druhého vo vzťahu rozprávač-poslucháč, ale zároveň mu vsugerovať svoj pohľad a získať navrch. Práve to robí ich rozprávanie tak pútavým, vtipným a nereálnym, keď vykazuje občasné známky vykonštruovanosti, na ktorú nás Lars opäť nezabúda pohotovo upozorniť. Dej je výdatne korenený typicky sugestívnymi sexuálnymi scénami, v ktorých sa striedajú pornoherci so skutočnými hercami, ktorí si niektoré momenty užili dosýta. Na doplnenie sa už patrí len dodať, že tu poniektorí predvádzajú značný herecký nadštandard (alebo sa aspoň pomyselne vracajú k tým svojim lepším roliam) a soundtrack je zostavený s cieľom nadmieru ulahodiť publiku. Upútavka na pokračovanie bežiaca počas záverečných titulkov je skvelé, ale jednoznačne opäť klamlivé lákadlo na hlavný chod, ktorý je však už dávno podávaný. A teraz moje stručné divácke dojmy: Trier ma prekvapil a pobavil ako nikdy predtým. Pokojne ma ukrižujte, ale je to setsakra veľký rozdiel oproti Antikristovi, u ktorého som musel uznať, že ešte nie som na takýto film pripravený a zvolil som neutrálne 3*, a o niečo lepšej Melanchólii, pri ktorej mi hlavou behala celá pomyselná hviezdičková stupnica od jedna do päť, ale nakoniec som sa predsa priklonil ku kladnejšiemu hodnoteniu. Od príbeh cez zvolených hercov (vôbec mi nevadí, že sa LaBeouf vykašľal na Transformers, ak má točiť takéto filmy) až po hudbu fantasmagorické žrádlo pre moju malú divácku dušičku, ktorá je iritovaná len úvodným "Toto je zostrihaná a cenzurovaná verzia, poriadená s dovolení Larsa von Triera, ale bez jeho pričinenia." a náhlym utnutím v závere - keď ja by som v kine, aj keď som už dávno spotreboval všetky chrumky aj ostatné občestvenie, ešte ďalšie dve hodiny vydržal! Šťastie, že v rámci akcie €urópske filmy za €uro v Lumière ide dvojka hneď ďalší deň. Odporúča päť z piatich prstov v... no proste, bezvýhradne. Pánovi Trierovi len jedno -sem s predĺženou verziou! A teraz ma ospravedlňte, idem počúvať FÜHRE MICH. 100% ////////// Director's Cut (dvojpremiéra 18.10.2014): 95%

Noirová ilustrácia genézy pojmu bulvár v zmysle, ktorý udáva šoubiznis, odvíjajúceho sa od veľkých bulvárov, ktorých sa dotýkali nohy hviezd. Billy Wilder sa snaží svoj film divákovi prezentovať a predať práve bulvárnym spôsobom ako senzáciu, plnú veľkých titulkov a cynického humoru, ktorý do príbehu vnáša hlavná postava a rozprávač v jednej osobe, bezvýznamný scenárista Joe Gillis, zároveň však vôbec nie je plytký a odkrýva odvrátenú tvár pulzujúcej tepny amerického filmu. Úvodný (titulkový) pohyblivý záber na cestu podporený Waxmanovou dramatickou znelkou má v prvom rade divákovi naznačiť očakávaný príchod čohosi/kohosi na scénu ako pikantnú novinku (podobne postupuje aj Orson Welles v úvode Touch of Evil), zároveň je cesta symbolom pohybu a zmeny, ktorá otriasla Hollywoodom koncom 20. a začiatkom 30. rokov. Stavebným kameňom príbehu je konfrontácia "starého" (klasického nemého) a "nového" (pokrokového zvukového) Hollywoodu v domácom prostredí džungle, kde si musí každý vydobiť svoje miesto na výslní v žiare reflektorov. Žáner noir zastupuje prvotný záber (tak trochu po vzore Občana Kanea) na mŕtvolu hlavnej postavy v bazéne, ktorá sa následne v retrospektíve stáva počiatočným hybateľom dekonštrukcie, ktorej stredobodom je, citujem Mattyho, "ambivalentní portrét Hollywoodu". Ambiciózna mladá krv na strane jednej, "voskové figuríny" na strane druhej. Dôsledné rúcanie naivne romantických predstáv satiricky deziluzívnym bolestivým nárazom na hladinu bazéna tvrdej reality s dierami po guľkách lásky, žiarlivosti, nenávisti a populárnej medializácie je symptómom doby, ktorá sa aj v intertextuálnej rovine nebezpečne podobá tomu, čo Wilder zobrazuje. Groteskne opojená vlastnou zašlou slávou a glorifikovanou osobnosťou milovanou davmi, je Norma Desmond herečkou nie na plátne, ale vo svojom živote, kde uprostred rozkladu žije a teatrálne prehráva súboj s pretvárkou a sebaklamom. Spomedzi všetkých prvkov, odkazujúcich na éru nemého filmu a reálií výrazne zaujme práca s hercom, kde Gloria Swanson vo svojich hrôzu naháňajúcich výstupoch odráža herectvo tváre (a jemnej mimiky), resp. hornej polovice tela, ako to bolo časté v mnohých dnes už nespochybniteľných klasikách (Maria Falconetti v La Passion de Jeanne d'Arc) 20. rokov a odkazuje (nielen) na svoje vlastné nemé filmy. Naopak, z postupov, ktoré do kinematografie priniesli neskorší tvorcovia už zžitý s nástupom zvuku, je príznačná wellesovská a renoirovská hĺbka záberu a kompozícia, kde scéna, zároveň zaberajúca ruky v rukavičkách Erich von Stroheima hrajúceho na varhany, a zároveň v pozadí prichádzajúceho Williama Holdena priamo cituje scénu z Renoirovho La Grande illusion, v ktorej rovnako a po prvý raz vstupuje do deja postava nemeckého oficiera, ktorú taktiež stvárnil von Stroheim. Citácií a odkazov je tu samosebou ešte omnoho viac, od Bustera Keatona v pamätnej partii bridžu, až po záverečný zostup po schodoch. Pre väčšinu divákov napokon aj tak zostane najzásadnejším a najzaujímavejším fakt, že ani po vyše 60 rokoch nestratil Widerov nadčasový klenot nič zo svojho lesku, ani významu, ako myšlienkového, tak kinematografického. Popri všetkých problémoch, ktoré v dobe uvedenia film a jeho tvorcov postretli, sú azda tým aj dnes najočividnejším provokatívna plagátová kampaň s až okato erotickým podtónom a veľkolepými sloganmi s viacerymi možnosťami interpretácie ako "A most unusual picture" a "A Hollywood Story". Čo je len dôkazom toho, ako veľa si Billy Wilder dovolil - pretože vedel, že práve on si to ako jeden z mála dovoliť môže. Nemám čo vytknúť. 100%

Epic nie je až tak epic. Vlastne je len ohavne šablónovitým polotovarom z pásovej produkcie, ktorý stojí na bezduchej recyklácii prvkov a motívov z takmer všetkých animovaných rozprávok za posledné roky (námatkou Arthur et les Minimoys, Legend of the Guardians: The Owls of Ga'Hoole a desiatky ďalších). To by možno až tak nevadilo, keby ich už filmy, z ktorých čerpá, raz nerecyklovali zo starších, už klasických kúskov, keby sa vyvarolal infantilného humoru a hlavne keby mal vlastnú dušu. To je kameňom úrazu a zásadným problémom, ktorý robí zo sledovania len rutinnú záležitosť, pri ktorej vám stále hodí po rozume, kde ste už len tú ktorú konkrétnu vec videli. Možno je to spôsobené predlohou, ale aj pri adaptácii je prítomný istý tvorivý proces, ktorý kráča ruka v ruke so snahou primiesiť do výsledného produktu niečo vlastné - a to, ako mi už opakovane dokázal, vo svojich filmoch Chris Wedge akosi nevie. Do znesiteľného, ale plochého a tuctového priemeru to vynáša aspoň atmosféra na úrovni, pekná animácia a občas funkčná chémia medzi postavami (ktoré sú inak nezaujímavými archetypmi, ale dobre sa na nich pozerá). 55% Apendix: Videl som film, v ktorom zohralo dôležitú rolu "poupě". Občan Kane to však nebol.

Neurážajúci akčný cyberpunkový priemer, ktorý sa po technickej stránke nijak nelíši od svojich súčasníkov a zasadením predchádza legendárne kúsky ako Akira alebo Ghost in the Shell. Myšlienkovo sa tu nájde pár zaujímavejších vecí, ale v zásade nič, čo by človeka takpovediac posadilo na zadok, a absencia temnejších tónov zamrzí. Inak je príbeh, sledujúci dvojicu policajtka - polorobotický policajt, snažiacu sa dopadnúť nebezpečného teroristu priamočiary a pomerne jednoduchý, obsahuje aj naivnejšie miesta a pár WTF momentov, ale na druhú stranu po väčšinu času neuráža a stabilne plynie aj vďaka slušnej náloži akcie. Medzi postavami sa veľa zaujímavých nenájde, jediná hlbšie prekreslená je negatívna postava policajta menom Karen (dať ženské meno fízlovi je nápad za milión), ktorý sa pod vplyvom tragickej minulosti pridáva na "zlú" (príbeh sa, i keď nie až tak úspešne, ako by chcel, snaží o relativizáciu a polemizovanie nad "dobrým" a "zlým", ale robí tak príliš povrchne) stranu. Ostatné postavy sa miestami chovajú mierne nelogicky, alebo sa im darí vyviaznuť z problémov až príliš jednoducho, čo ale výslednému dojmu príliš nepomáha. Ten naopak vylepšuje na posluch celkom príjemný soundtrack, spomínané množstvo akcie a rozumná dĺžka. Ako oddychové béčko to funguje a snaha o myšlienkové presahy, nech už vyznievajú akokoľvek, sa cení. 60%

Vzťahová hipsterská, mierne "nerdy" utópia a balada o osamelosti vyplnená snahou o dosiahnutie a prevedenie mýtu dokonalej ženy do nejestvujúcej skutočnosti. Jonzeho reakcia na virtuálne vzťahy (sloboda alebo obmedzenie?) v modernom pojatí, ktoré je hudbou budúcnosti sa sama vyvíja podobne ako Samantha - na prvý pohľad pôsobí dojmom dokonale premazaného originálneho romantického stroja, ale čím ďalej, tým viac necháva vynárať sa z útrob samotnú podstatu nereálnosti umelého univerza, ktoré diváka neustále ohuruje jednoduchými presvetlenými farebnými kompozíciami a dôsledne využíva prostredia a objektov v symbolickom význame (lietadlo, výhľad na mesto plné možností, interiérový a priemyselný dizajn) - a minimalistickou hudobnou zložkou, ktorá je ťažiskom emócií a premenlivých nálad hlavných postáv. Melancholicky nás dostáva hlboko pod kožu Theodora, ktorý sa stráca vo vlastných citoch a je neschopný sa vymaniť z väzenia vlastného tela, mysle a srdca, ktoré ho zväzuje a nedovoľuje mu pohnúť sa ďalej. Do jeho života teda vstupuje náhodný impulz, ktorý spraví prvý krok k (zdanlivej) zmene. Metafyzické hľadanie lásky priestorom a univerzom odráža symptómy dnešnej technologicky pokrokovej spoločnosti, ktorá sa poddáva veľkým nesplniteľným snom a túžbam, a každé zjednodušenie okamžite berie za svoje. Načo je skutočná žena, keď tu máme ženu, ktorá nám dokonale rozumie, zvláda všetko, čo od nej vyžadujeme, vie sa prispôsobiť, je múdra, vtipná, sebavedomá, ale nie je egoistická a nie je potrebné s ňou riešiť reálne problémy, ktoré sa vyskytujú v bežných vzťahoch? Nakoniec však, tak či tak, je to utópia a nič viac. Fyzická absencia zákonite ústi v psychologické naštrbenie vysnenej predstavy šťastného života v páre, ktorý nečakane (pre Thea, nie diváka - a trochu podivným spôsobom) končí v troskách jediným možným spôsobom - náhlym odchodom. Jonzeho pokus vyšiel omnoho lepšie než konkurenčná, avšak plytká, primárne na pobavenie mieriaca Ruby Sparks - aj vďaka sofistikovanejšiemu a hlbšiemu scenáru, ale hlavne samotnému Phoenixovi, na ktorého pleciach a zvládania emocionálnych polôh bez prítomnosti druhého človeka leží celý dopad filmu. Her je tiež jedným z tých vzácnych prípadov,, v ktorých sú všetky zložky - obraz, hudba, príbeh, herci - v harmonickej rovnováhe a presne a pozorne dávkované tak, aby dosiahli požadovaného výsledku. Nebudeme si však nahovárať, že to nemohlo byť ešte lepšie, ešte originálnejšie a neopozeranejšie, ak by napríklad Jonze zabrúsil do vôd psychologického filmu a nechal to o pár minút zostrihať. 80%

Vo svojej noirovej temnej dráme z roku 1953 Samuel Fuller nielenže veľmi zdarilo reflektuje dobovú a divácky atraktívnu tému nového celonárodného športu v podobe politického honu na komunistov - on zasadzuje svoj príbeh medzi postavy, ktoré sú v zásade predstavené divákovi v negatívnom svetle. Máme tu obratného, záludného vreckára, ženu, ktorá predáva informácie komunistom, komunistov samotných, miestnu postaršiu dámu, ktorá za pár dolárov udá kohokoľvek. Na druhej strane stojí pár policajtov, ktorí však tiež nemajú ďaleko k pochybnému konaniu pri nakladaní s podozrivými. Fuller však rozdeľuje aj týchto antagonistov do rozličných skupín a stanovuje hranicu - jedna vec je zločinec, druhá zradca vlasti. A netreba zabúdať na to, že aj zločinci majú svoju česť - ale nie všetci, a pre niektorých môže byť spomínaná hranica príliš tenká. Film tak brnká na strunu relativity a takmer nič, mimo samotných komunistov, nevykresľuje čiernobielo, čo zdôrazňuje nespoľahlivého rozprávača. Pri dobovej reflexii nezabúda ani na falošné podozrenia a ľahko ovplyvniteľnú mienku verejnosti a médií (prečo nešla Candy na políciu - pretože by bola tiež považovaná za komunistku). Hlavne však perfektne stavia a rozpracováva vynikajúcu kriminálku so zaujímavými postavami, ktorá stojí na ich vzájomných reláciách a premenlivej nedôvere, opäť odráža spoločenskú situáciu Ameriky 50. rokov. To však v ničom neuberá z ladnosti a grácie, s akou je inteligentný príbeh zkonštruovaný a bez jediného zakolísania rútiaci sa do jednoznačného záveru, ktorý poskytuje divácky uspokujujúcu katarziu. Fuller si do budúcna získal moju pozornosť. 80%