Kůže

Malaparteho román Koža patrí do mojej stovky najobľúbenejších kníh a tak som bol zvedavý, ako sa podarilo tento zdanlivo nesfilmovateľný román previesť na filmové plátno. A podarilo sa. Naskladané obrázky z mozaiky a epizódky síce netvoria plynulý príbeh, ale vytvárajú dokonalú atmosféru vojny, aj keď práve neprebiehajú bojové operácie. Nie je dôležité, že v prípade vylodenia Američanov sa nejednalo o oslobodenie, ale o okupáciu, pretože víťazné vojská sa správajú na dobytom, území rovnako, či ide o vojská osloboditeľské alebo okupačné. A obyvateľstvo z toho vychádza ako jediný porazený subjekt, ktorý v záujme holého prežitia je schopný potlačiť v sebe všetky ľudské, dokonca i materské city. Nad tým marazmom čnie Curzio Malaparte vynikajúco stvárnený Marcellom Mastroianim, ktorý všetko sleduje, vyhodnocuje, ovplyvňuje, ale predovšetkým sa snaží pochopiť. Mimoriadny film, ktorý videlo mimoriadne málo divákov. (08.11.2017)

Veľmi netradičný vojnový film, podľa ktorého by sa mohlo zdať, že vojaci viac trtkali ako bojovali a viac ich trápil syfilis než nacisti. Ale mám rád filmy, ktoré ukazujú aj to pod pokličkou, nie len tú klasickú omáčku. Nechýbajú ani drastické scény (črevá vojaka, ktorý sadol na granát, či krvavý fľak vítajúceho občana pod tankom...), či horkosladké (parochne na kundičku, stovky vojakov v rade, aby videli pravú neapolskú pannu...) Veľa pocitov a emócií sa mieša pri sledovaní tohto filmu. 70% (28.01.2023)

Následky vojnového besnenia a oslobodzovacieho procesu na život a psychiku civilného obyvateľstva. Ako pôsobí blahodárne osloboditeľ ako celok na okupovaný štát, tak častokrát veľmi nepriaznivo pôsobí na jednotlivých jeho obyvateľov (napr. sexuálnym násilím, rabovačkami, ponižovaním zajatcov, uvoľnením mravov, vysmievaním sa z nepriateľa). Príbeh oslobodzovania fašistického Talianska, konkrétne Neapolu americkými vojskami prostredníctvom sfilmovanej knihy spomienok talianskeho vojenského hodnostára Malaparteho, ktorého vynikajúco stvárnil Marcello Mastroianni, nepôsobí len ako konkrétny výsek z histórie, ale ako všeobecne platný obraz povojnového strádania. Zo žien sa stávajú všadeprítomné kurvy, z ich detí tovar, predávaný rodičmi osloboditeľom na ukojenie ich pedofilných chutí. Nad vojnou sužované mesto, obkolesené podmínovaným okolím (ako pevninou tak morom, takže civili mali prísny zákaz životodarného rybolovu) sa vzniesol mor, nedostatok jedla, základných hygienických pomôcok. Dôsledkom bolo obrovské uvoľnenie mravov, redukovanie životných radostí na problém urvať si skyvu chleba. Na jednej strane posmievanie sa porazenému, na druhej cynické kšeftovanie talianskych "víťazov" s nemeckými zajatcami, ktorých vykrmujú a snažia sa predať američanom za kilo živej váhy, inak sa vyhrážajú, že z nich urobia mydlo, ktoré Neapol tiež veľmi potrebuje. A nad tým všetkým Malaparte účastne chápajúci svojich spoluobčanov, povznesene počúvajúci vyvyšovanie sa američanov, sám ako pridelenec americkej pilotky, ženy význačného senátora, ktorá prišla na humanistickú misiu, v skutočnosti však pomôcť mužovi vo volebnej kampani. Onedlho i namyslená američanka spoznáva drsnú realitu a po prežitom šoku sa jej neveľmi chce plniť "ušľachtilé ciele". Veľmi drsný film o neradostných dňoch oslobodenia, zaujal námetom, spracovaním i celkovým vyznením (hoci neveľmi radostným a optimistickým) z režijnej dielne hádam najtalentovanejšej spomedzi trojlístka talianskych škandalistov - Marco Ferreri, Liliana Cavaniová, Tinto Brass. (02.08.2004)

Pokud jednu tvář války představuje frontová linie se svištícími kulkami a dělostřeleckou palbou, pak snímek vlastně ukazuje jen tu druhou. V prvních záběrech se sice objevuje americká pěchota postupující opatrně do nitra města, pouličních bojů jsme ale ušetřeni a válka v podání amerických velitelů, kteří jsou svědky oportunismu a pozoruhodné pragmatičnosti místních elit, nabývá bezmála operetního rozměru. Krok za krokem se ale ukazuje, že i válka bez bombardování a krvavých ztečí si žádá svou daň. Od té nejvyšší v případě minového pole až po nucenou dětskou prostituci - je přece jen lepší prodávat tělo svého potomka než ho nechat zemřít hlady. Cavanimu se daří ukazovat absurditu válečných poměrů leckdy vyloženě komickým způsobem, až mi v několika momentech (krádež tanku, obchodování s vykrmenými německými zajatci) připomíná román Jak jsem vyhrál válku. Kapitán Malaparte je informovaným vypravěčem příběhu, který má z pohledu diváka ideální postavení. Dokáže se stýkat se všemi vrstvami italské společnosti od horních deseti tisíc až po ztracené existence na městské periférii. Pro Mastroianniho byla role italského důstojníka s frontovou zkušeností zajímavým vybočením ze šablony bolestínských intelektuálů a melancholiků. Celkový dojem: 90 %. (04.12.2017)

Jelikož se mi čte stále obtížněji (soustředění, vytvrvalost, zrak, zájem), posouchám po nocích četbu (na pokračování). A tak znám nejen Malapartův román Kůže, ale i Musilův Muž bez vlastnstí. Vzpomíním si na souvislosti, při nichž Robert Musil filosofuje o "kozince", kůži z níž se dělají rukavice, jejichž údržba, nevlékání a (rituální) používání z ní čini materiál, který převyšuje hodnotu kůže vlastní. Ale něčeho se nelze dotknout vlastní kůží a musí se dělat v rukvičkách. (14.11.2022)