Inferno

Pestrofarebne krikľavý Argento. Jeho posadnutosť sýtymi a ostrými farbami je v “Inferne“ nadradená nad všetko ostatné. Strhujúce vizuálne orgie dotvorené progresívnym rockom Keitha Emersona, utláčajú nielen dialógy postáv – často obmedzené na minimum, ale aj príbeh samotný. Vďaka tomu je Argentovo Inferno v istých fázach zmätočné, neprehľadné, kopec vecí iba načrtáva a ich konkrétny význam a vysvetlenie neprináša. Inferno mi príde ako nejasná výpoveď človeka, sfilmovaná iba z jeho jediného pohľadu, s množstvom otáznikov a domnienok, ktoré sú v konečnom dôsledku súčasťou reálneho života každého z nás. Až snový pohľad človeka na neuveriteľné udalosti zamestnávajúce jeho myseľ v bdelom, ale aj pri vedomom stave, bez možnosti vierohodného vysvetlenia jeho podvedomím. Množstvo trhlín, záhadných impulzov, scén, ktoré nedávajú zmysel, a to až do precitnutia, ktoré ako keby nadobro zrútilo dosiahnuté, ťažko budované presvedčenie svetla na konci tunela. Toto je proste Argento! ### Inferno obsahuje aj pár scénok (zanedbateľné minimum), ktoré sa v dobe vzniku filmu stali v niektorých štátoch tŕňom v oku miestnych cenzorov. Vo Veľkej Británii dokonca Inferno cenzori z BBFC nepustili v roku 1981 do kín v nezostrihanej podobe, premietal sa iba Cut. Po čase sa samozrejme dostal film v podobe VHS-iek aj do požičovní a zaplavil tak britský trh video zábavy zásluhou distribučného štúdia “Key Video“ spadajúce pod “20th Century Fox“. Verzia určená pre domáce videá bola prístupná divákom v plnej, 107 minútovej nezostrihanej podobe. Toto VHS vydanie sa spája so zaujímavosťou – mylným označením obalu nosiča, ktorý uvádzal oficiálnu minutáž kazety 83 minút. Nebolo tomu však tak, jednalo sa iba o distribučný preklep. Uncut verziu na britskom distribučnom trhu si všimli okrem divákov aj cenzori, ktorí usúdili, že niečo podobné u nich doma nebudú akceptovať ako filmovú zábavu, preto film Daria Argenta umiestnili v auguste 1984 na zoznam tzv. Video nasties, aby sa sťahovanie tohto nevhodného titulu z obehu mohlo naplno rozbehnúť. Svoju unáhlenosť si cenzori uvedomili v septembri budúceho roku, kedy film zo zoznamu vyradili. O následný re-release Inferna sa v roku 1987 zaslúžilo štúdio “Film & Video” vydaním, tentoraz skrátenej verzie oproti originálu o 28 sekúnd. O šesť rokov nato prichádza so svojou verziou skrátenou o 20 sekúnd distribučné štúdio “Fox Video“, ktoré vyňalo z pôvodného zostrihu filmu scénu zabitia mačky a pojedanie myši. O vydanie Uncut verzie sa v roku 2010 zaslúžilo štúdio „Arrow Video“ prostredníctvom DVD a v roku 2013 aj BLU-RAY disku. ### Zmena hodnotenia: 29.10.2009 - 4*, 4.8.2012 - 2*. (29.10.2009)

Pre mňa bez debaty najlepší Argento. Áno, v podstate to nemá príbeh a logika sa tiež často odporúča, ale práve tá surrealistická atmosféra ešte posilňuje zážitok. Inferno je vlastne sledom neveľmi súvisiacich scénok, pričom ale každá z nich je dokonalou, na posratie strašidelnou a často šokujúco vypointovanou horrorovou etudou (najradšej mám scény "invalid/stoka/potkany" a "zatopená izba" - brrrrr!). Záverečná metal-operová nakladačka od Argentovej skupiny Goblins je úžasná. (27.04.2007)

Už úvodná (najlepšia) scéna ukazuje to, akým skvelým režisérom a hrozným scenáristom bol Argento. Krásna mladá žena zablúdi do podzemia, ktoré hmýri neónovými farbami. Tam nájde dieru v zemi s vodou, do ktorej jej spadne brošňa. Keď ju nevie vybrať, vyzuje si topánky (!) a celá sa oblečená ponorí do vody. Tam je zaplavená miestnosť v klasicistickom štýle, ktorá je opäť plná farieb (odkiaľ tam vlastne ide svetlo?). Zrazu tam vplávajú mŕtvoly a žena tak hľadá hladinu, neberie do ruky topánky, ktoré tam nechala, ale rovno bosá, mokrá a polonahá uteká preč. Argento v dobrom aj zlom: neskutočne stupídne správanie postáv vyštylizované do monumentálnej hororovej opery. Snové, mrazivé, temné... ale zároveň až hypnoticky pomalé, bez vnútornej logiky a nadväznosti scén a s úplným nezáujmom Argenta servírovať čo i len trochu konzistentný príbeh, kde sa postavy nesprávajú ako po lobotómii. Inferno dozaista patrí do kanónu talianskej produkcie, ale nie je to láska ako Suspiria. 7/10 (06.07.2006)

Když se v roce 1977 rozhodl Dario Argento společně se svou tehdejší partnerkou a matkou jeho dcery Asii Darii Nicolodi natočit trilogii o třech sestrách / Matkách neměl ještě ani tušení, že mu to bude trvat dlouhých 30 let. Bohužel Inferno se ke mně dostalo až jako poslední, ale to nemá na můj úsudek vůbec žádný vliv. Všechny tři filmy jsou svým způsobem specifické něčím jiným a každý z nich na mě udělal dojem něčím jiným. Což v podstatě znamená, že se mi všechny Matky líbily skoro na vlas stejně. Na rozdíl od některých považuji celou trilogii za nadprůměrnou podívanou a odnáším si z ní opravdu převážně jen dobré pocity. Zatímco Suspiria mě okouzlila hlavně po vizuální stránce, Inferno dost přitvrdilo a nabídlo mi ponuřejší atmosféru. Navíc zde bylo k vidění mnohem více mord scén, z nichž některé byly opravdu znamenité a nejednoho diváka u nich jistě nepříjemně zamrazí. Samozřejmě nesmí chybět ani několik nechutností a gore scén. Taková scéna se sklem coby improvizovanou gilotinou, nebo noční setkání s krysami – přesně toto považuji za vrchol tohoto filmu. Trošku mi sice vadila jistá forma nelogičnosti v některých situacích, ale nad tím jsem protentokrát mávl rukou. Navíc se dočkala i samotná Daria Nicolodi, která si zde tentokrát zahrála ve vedlejší roli a i její osud byl velice zajímavý. Však sám asistent producenta Lamberto Bava prohlásil, že po natáčení měl panickou hrůzu z koček (zůstat s nějakou v jedné místnosti pro něj bylo na nějakou dobu nemyslitelné). 80% (06.03.2018)

Ve srovnání s tematicky obdobnou výbornou Suspirií zklamání. Předně bych zmínil, že mi film nepřišel jako horor, často je naprosto chladný a se slepým nábojem - viz gilotina, plivance krve... Příběhy nikdy u Argenta za moc nestály, což u něho bývá pochopitelné, neboť sahal až na výjimky do oblasti literárního braku. Ale zde je ten děj tak matný, že si jej pamatuji jen v hrubých rysech a někdy mi přišlo, že místo padesáti minut se koukám už dvě hodiny. Trn z paty akorát filmu tahá podařená vizuální stránka (ve srovnání se zmíněnou Suspirií je ale poloviční) a jako vždy dobrý soundtrack od Goblin (narozdíl od melodie mě však zaujal text, provázaný s filmem). Jestli jsem psal, že je dobré, že krom detektivek umí Argento vyjádřit hororem nějakou myšlenku, zde bych ho moc nepochválil... Škoda, že jako horor, kterým Inferno primárně je, často selhává (ale pár lekaček dobrých bylo, uznávám), jinak by si teoreticky zasloužilo i lepší než průměrné hodnocení. (29.07.2009)