Reality Show

Reality show vychádza z talianskeho neorealizmu, i keď sa ale dá skonštatovať, že ak zasadíte svoj film do takéhoto prostredia a s takýmito postavičkami, tak sa z toho neorealizmus stáva automaticky. Máme tu Neapol, lenže z neho vidíme iba jedno námestíčko so svojráznymi figúrkami ako z Felliniho filmov. K tomu všetko je oproti 40. a 50. rokom pestrofarebné, gýčové, ale stále husto uveriteľné. Až sa človeku prediera na myseľ, aj vďaka polodokumentárnemu štýlu a dlhým záberom s prepracovanou mizanscénou, že samotný film je reality show konkrétnej skupinky ľudí a kamera a divák v kine spoločne s ňou sa stáva jej stalkerským pozorovateľom. Škoda, že Big Brother je už fenoménom nedávnej minulosti a tak film z roku 2012 bude pôsobiť dnes v slovenských kinách akoby už trochu po sezóne. 70% (18.07.2018)

Po pár letech jsem porušila mé soukromé embargo, které jsem si uvalila na italské a francouzské filmy. Tohoto break fastu nelituji, ale ověřila jsem si, že filmy z těchto krajin obsahují něco, co se mnou neladí. Ačkoli tomuto počinu není absolutně co vytknout - začíná skoro pohádkově, pokračuje poeticky a mile rodinně, končí tragikomicky. Krásné záběry a hudba dokreslují atmosféru, téma je aktuální. Pro mě to byly tři hvězdičky, ale nedokážu říct ani jeden důvod, je to jen pocit. Pro jiné, nezaujaté, to bude určitě minimálně na čtyři. (02.07.2012)

Paranoiu vyvolávajú nie reality show, ale skôr bežne spoločenské mechanizmy, ako je práca, štruktúry riadenia a vedenia podriadených, mediálne pokrytie udalostí, internetové spravodjastvo, spamy a správanie sa bezpečnostných zložiek štátu. Pop-kultúrne udalosti v štýle dnes už odoznievajúceho Veľkého brata majú slúžiť k zmiereniu sa s životom v kontrole a zároveň k docieleniu emócií u tých, ktorí tieto súťaže pravidelne sledujú a nedokážu si ich zabezpečiť z vlastných vzťahov či zážitkov. Čiže k bežnému oblbnutiu. Garrone ponúka pomerne prvoplánovú satiru o zblbnutí konkurzom do prehnane absurdných rozmerov. Alebo ako úspešný predavač rýb k virtuálnej realite prešiel a zmysel pre realitu dňa opustil. Zdanie silného príbehu bežného človeka z ulice satirickosť z príbehu nevyhnala. Natoľko sa to snaží byť realistické, až je to také nemastné-neslané. Film postráda silné emócie, ponúkne síce zopár obstojných záberov, ale okrem nich je to len sivý priemer, ktorý s Felliniho dielom má spoločné hádam len to, že je to talianske. (19.11.2012)

[ITFF 2012, Sydney] Tesne pred vrcholom, ale s rapídnym posunom. Stále verím že Garrone ešte nedosiahol svojho maxima, stále tam vidím rezervy čo do zovretosti syžetu či dôslednejšieho uchopenia témy, ale od vágne spracovanej "Gomorry" kde sa podľa mustru "tvrdý pragmatizmus" nezainteresovane pozorovalo chaotické vybavovanie si účtov pouličných gangsterov sa čo to zmenilo. 1. Záujem o rozpracovanie pohnútok jednotlivých charakterov. Nielen Luciano sa podrobuje osobnostnému rozboru, ale do istej miery aj jeho kamoši a hlavne rodina, ktorá je primárnym zdrojom podpory a zároveň degenerovaným článkom skrz onu, médiami stelesnenú utópiu "slávy". 2. Väčší dôraz na plynulú montáž voyeristických sekvencií a kvalitnejšieho nasvietenia, používania farieb. I keď to ešte nie je súdržný celok, pomaly sa to dostáva do polohy z ktorej chýba už iba málo na vyslovenie slova komplexnosť. Nájazdy a tzv. sledovania "na dotyk" tu fungujú na výbornú, či už ide o skupinové alebo sólo scény, v každom prípade to má patričné grády. Najviac to však začne naberať na obrátkach v momente, kedy dôjde k strate zdravého rozumu a realitu postihne fáza rozkladu. To nastáva ten pravý sociologický prepad do neznáma kedy ilúzia vládne a celá autorita putuje do čerta, neostáva nič len smiech...a slzy - veru Fellini by mal isto radosť. Otváracia a uzatváracia pasáž potom nasadzuje pomyselnú korunu. Zatiaľ čo na začiatku sa zoomuje do rozľahlej pestrofarebnej mizanscény plnej estrádneho šaškovania či hluku, tak v konci sa zoomuje z malého potemného interiéru s paralélnym (pointu umocňujúcim) narušovaním ticha. 3. Podarenejšia voľba námetu a jeho náležité prevedenie na plátno. Nie že by ma nebralo pomalé rozplietanie chápadiel neapolskej mafie, ale - ako už je známe - extra dobre zužitkovaná šanca to teda nebola (vyjmúc tej silno pôsobiacej chladnokrvnosti/bezvýchodnosti) a preto sa mi pozdáva odklon z výberu na základe vrodenej odvahy na voľbu podľa vybudovanej vízie. A ten odkaz je zcela zrejmý, 100% aktuálny a vedomie deptajúci. Ešteže si z toho niekto vie spraviť prču a zároveň to kriticky okomentovať, inak by to fakt bolelo...ako v realite. (29.09.2012)

Průměrná pohoda, ve které si banda Italů užívá show, která dnes už nikoho nezajímá. Místo sociologické sondy a nějaké podrobné analýzy je tu řvaní na na trhu i v tlusté rodině, místo postupného propadání do spirály paranoii nějaká ta legrace se cvrčky a místo uceleného zážitku sled několika povedených skečů, které by nemohly stát samy o sobě. Než na filmovém festivalu přeběhnete do druhého sálu, budete si z toho pamatovat akorát to, že to mělo dobrou kameru. (02.07.2012)