Nostalgie

Krásně natočené, forma stejně jako u Stalkera na pět hvězdiček, ale příběh jsem nestihnul a to tak, že vlastně vůbec a proto zůstanu s celkovým hodnocením někde v půli cesty. Každopádně začínám zjišťovat, že je Tarkovskij absolutní extrém, co se neplynulosti a pomalosti ubíhání filmu týká. Dát si za sebou například toto a potom něco od T. Scotta, tak zřejmě okamžitě vyhledám lékařskou pomoc. :) (17.12.2005)

Tarkovský byl velikán, jeho filmy mě obdařily chvályhodnou dovedností pateticky se rozplývat s hubou dokořán a vytrvale odkapávající slinou v pravém koutku nad přerostlým plevelem v rozkvetlém parku. Ten chlap od základu přestavěl mé estetické vnímání světa kolem sebe, filosofická hloubka jeho děl a těžké dialogy mě přiměly důkladněji prostudovat ruské klasiky a přestože mi chybí zářez u Ivanova dětství, bez nejmenších pochybností by měl v mém vesmíru vystavěnou mohutnou pozlacenou sochu s rubínovými duhovkami, ke které by se sbíhali psi z nejširšího okolí, jen aby mu mohli uctivě ojet lýtka a pokorně pomočit podstavec. Nikdo mi nemusí trhat nehty, abych přiznal, že kdyby jeho filmy byly ještě o fous nádhernější, tak by se divákovi uškvařil čelní lalok. Nostalgii osobně považuji za Tarkovského opus magnum, v závěsu Stalker a Andrej Rublev, ale nad tím nemá cenu plýtvat slovy, neboť si do toho jeden musí smočit vlastní čumák. (11.05.2013)

Nesnažte sa pochopiť všetko a nezazlievajte režisérovi, keď sa vám to nepodarí. Nemáte predsa rovnaké spomienky ako on. Navyše je pekné neobliecť si svoj starý kabát, kým sa nevrátim domov. Alebo snažiť sa rozprávať so starcom v jeho rodnej reči, aby rozumel, no s dieťaťom po svojom. Tiež spoznať miestneho blázna a neskôr ho vidieť v zrkadle. Obklopovať rodnú chalúpku majestátnymi múrmi, ktoré nezakryjú snáď len nebo. Ale pozerať sa a čakať, kým zhorí sviečka, to je fakt nuda a ideálna metafora akurát tak pre stratu času. (11.11.2015)

Nostalgia je počiatkom poslednej dekády tvorby Andreja Tarkovského. Tento film je pomalejší ako predchádzajúce režisérove snímky a miera poetickosti a symbolizmu značne prevyšuje mieru vypovedaného. Toto je jeden z tých filmov, ktorý ukazuje omnoho viacej ako sa dá vidieť. Aj napriek značnej miere vizualizácie, ktorá je pre Tarkovského typická, je film viacej o pocitovosti. Základom filmu je samota. Hĺbanie nad otázkami života a smrti, nad ktorými každý z nás rozmýšľa. Do protipólu sú to postavené dva svety ako večne kontrasty ľudského života. Svet reálny a svet imaginárni, pretína sa tu minulosť s prítomnosťou a v nemalom rade je to aj o domove a význame pre život jednotlivca, ktorý sa nachádza v cudzine. Vo svete tam vonku. Neistý a stále hľadajúci. Film je hlavne v strednej časti vďaka pomalosti a dĺžke jednotlivých záberov nudnejší, čo vyvodzujem zo značne dospelejšieho, precíznejšieho spracovania, do ktorého som nedokázal pri pozeraní dospieť. Film vďaka symbolizmom, myšlienkam, ktoré prezentuje v dialógoch a monológoch a v lokáciach, ktoré sú zaplnené prázdnotou, alebo vodou a ďalšími symbolmi, je ťažko uchopiteľný a ťažko spracovateľný. Mám pocit, že film je podstatne hlbší a komplexnejší na významy, než som dokázal pochopiť. Mal som pocit, že len kĺžem po hladine a že som sa nedokázal skutočne do príbehu ponoriť. Obhliadnuc od toho sa jedná o ukážku poctivého filmárstva, ktoré dokáže zanechať dojem a ktoré je baladické a vo svojej jednoduchosti úžasné. (08.08.2011)

V bažinách neďaleko Petrohradu stojí za ostnatým plotom bývalá sovietska vysielacia stanica MDZhB, ktorá od roku 1982 nepretržite vysiela záhadný a pre nikoho nerozlúštiteľný kód. Sama od seba, vraj ju nikto nevlastní ani neprevádzkuje. Je to monotónny tón občas prerušený iným zvukom. Raz alebo dvakrát do týždňa muž alebo žena prečíta pár ruských slov ako "čln" alebo "farmársky špecialista". Pre všetkých je to totálna hádanka a záhada. Každý na svete si to pritom môže vypočuť, stačí svoje rádio naladiť na frekvenciu 4625 kHz. Tento Tarkovského počin považujem za filmový ekvivalent dotyčnej rádiostanice. (07.08.2017)