Tichý experiment

Tichý exkrement je doslova a do písmene film o hovně nebo spíše o mrdu. Že je to levnější než výprodeje u strejdy Wanga po vánocích, to mi nevadí, občas prostě finance nejsou, ale ten zbytek mi už vadí. Co vypíchnout jako první? Děj. Celej film se děje, že většina postav se chová, že se nic neděje zatím co se děje. Postavy - Jedna lepší než druhá a každej si najde svého favorita máme tu totiž - Blondýnu, která mrdá koho může až jí z toho začne mrdat. Brunetu, kterou nemrdá nikdo, ale jí mrdá ostošest. Profesora co se rád poslouchá a mrdá blondýnu. Blonďáka, co mrdá blondýnu. Kameramana co chce mrdat brunetu. Jo a pak maj všichni společnej cíl - vyléčit brunetu, aby jí už nemrdalo. Jenže jim z toho nakonec začne mrdat. A bruneta na konci vymrdá se všema. Jinak to má hloubku a člověka to nutí se zamyslet jestli ten promrdanej čas neměl trávit nějak jinak. Třeba mrdáním. (27.08.2016)

Tak tohle nevyšlo. Trailer mě hodně navnadil, ale opět se ukázalo, jak i ten nejpodřadnější horor se může ve dvou minutách jevit jako děsivá duchařina. Prostě klasický recept na chtěný úspěch: vezměte z ukázek ty nejlepší scény a obalte je do nudného těsta bez chuti a aroma. Trochu mi to připomíná ty buchty ze supermarketů. Vysoké a nadmuté, po jejím nakousnutí však suché, plné vzduchu a s dvoumilimetrovou vrstvou tvarohu. Doufám teda, že příští setkání se vzkříšeným studiem Hammer bude u něčeho vypečenějšího. Třeba u dvojky Woman in Black. (23.05.2014)

Má to být horor, má se to taky trošku tvářit jako lovestory mezi kameramanem a pacientkou. Víte co? Není to ani jedno. Je to prostě nuda. Na to, že se já leknu každý blbosti a u všeho se bojim, tak tohle mi nehnulo ani brvou. Jedinej důvod proč jsem se na to rozhodla kouknout byl Sam Claflin a Olivia Cooke. Ti dva jsou také asi to jediné, za co dávám hvězdu. (27.05.2015)

Strašne nudná záležitosť. Najradšej by som dal iba 20%, ale nebolo by to fér, lebo v živote som videl už stovky ešte horších a ešte nudnejších hororov – hoci sa tomu ťažko verí, viem. Na Tichom experimente navyše je zopár vecí, ktoré sa dajú oceniť. Napríklad to, že nejde o bezmyšlienkový slasher, ale o komorný horor s dôrazom kladeným na atmosféru. Poteší tiež Jared Harris v titulnej úlohe, hoci nehrá nič moc postavu. Niekoľko scén je znepokojivých a mierne strašidelných. Čiže nie úplný prúser. (03.02.2017)

The Quite Boring Ones. Po (miernom) nadšení z Flanaganovho Oculus som sa netrpezlivo pustil do ďalšieho hororového prírastku, ktorý tento rok okupoval americké kiná a úprimne radšej som to ani nemal robiť. Legendárne štúdio Hammer síce v minulom storočí priviedlo na filmový svet niekoľko kultových monštier ako Frankenstein, Dracula, Mummy a mnoho ďalších a dlhý čas patrilo medzi hororovú špičku, ale časy sa menia a jeho znovuzrodenie v novom miléniu je len chabý výkrikom za zašlou slávou. Kultové postavenie sa totiž nedá obhajovať s priemernou Ženou v Čiernom, priemerným remakom Let Me In, podpriemerným The Resident a už vôbec nie s odpadovým The Quiet Ones. Ale čo čakať, keď na režisérskej stoličke sedí John Pogue, ktorý svojho času natočil len nudné pokračovanie Quarantine 2: Terminal (zbytočný americký remake španielskeho REC s ešte zbytočnejším a navyše oveľa lacnejším pokračovaním) a napísal také otrasné kúsky ako Rollerball alebo Ghost Ship. The Quiet Ones síce vsádza na slušnú retro štylizáciu a sympatických hercov (Sam Claflin z Hunger Games a Olivia Cooke zo seriálu Bates Motel series), ale čo z toho, keď akákoľvek snaha o budovanie atmosféry, nebodaj strachu absolútne nefunguje. Ľakačky sú lacno a bez akéhokoľvek nápadu nasadené do každej piatej minúty filmu a dobové found footage zábery sú vyslovene zbytočné, bez opodstatnenia a až iritujúce. Predvídateľný, tisíc krát omieľaný príbeh by som nemal najmenší problém odpustiť keby ten horor po akejkoľvek stránke fungoval, ale aj napriek tomu, že sa snaží, aby sa v ňom po celý čas niečo dialo, tak neuveriteľne nudí od prvej minúty. Nijako negraduje, nijako nezintenzívňuje tempo, nič. Len monotónne plynie od úplného začiatku po samotný koniec. Skutočne, takto nezáživne podaný horor som nevidel už dlhé roky. Mal som problém udržať oči nepretržite otvorené po dobu 10 minút (a to spánok považujem len za nutné zlo, ktoré musí človek absolvovať, aby mohol normálne fungovať aj na druhý deň), v závere ma to celé už neopísateľne otravovalo. A to radšej ani nespomínam dementné postavy, ktoré aj po čo im slečna vypľuje z úst akési „chápadlo“ (pardon, „ektoplazmu“) vážne diskutujú o tom, že by sa mohlo jednať o podvod. Tu nie je doslovne o čo stáť. Pri Quarantine 2 som vinu hádzal na vynútené pokračovanie, ktoré nemalo žiadne ambície, takže prečo by sa mal pri ňom režisér snažiť. On sa však akokoľvek nesnaží ani teraz a po tomto „zážitku“ sa ho nebojím vyhlásiť za najhoršieho súčasného hororového režiséra. To už aj pri Uwe Bollovi sa dá aspoň zasmiať nad jeho hlúposťou a amatérizmom. Pogue tak akurát unudí na smrť. Tento krát ten totálny prepad v amerických kinách prajem tvorcom z celého srdca, lebo pokiaľ si niekto toto dovolí so všetkou serióznosťou naservírovať platiacim divákom, tak si nič iné nezaslúži. Štúdio Hammer nech svoje brány radšej znova zatvorí. CELKOVO: 0,5* (1/10) (06.06.2014)