Tichý experiment

The Quite Boring Ones. Po (miernom) nadšení z Flanaganovho Oculus som sa netrpezlivo pustil do ďalšieho hororového prírastku, ktorý tento rok okupoval americké kiná a úprimne radšej som to ani nemal robiť. Legendárne štúdio Hammer síce v minulom storočí priviedlo na filmový svet niekoľko kultových monštier ako Frankenstein, Dracula, Mummy a mnoho ďalších a dlhý čas patrilo medzi hororovú špičku, ale časy sa menia a jeho znovuzrodenie v novom miléniu je len chabý výkrikom za zašlou slávou. Kultové postavenie sa totiž nedá obhajovať s priemernou Ženou v Čiernom, priemerným remakom Let Me In, podpriemerným The Resident a už vôbec nie s odpadovým The Quiet Ones. Ale čo čakať, keď na režisérskej stoličke sedí John Pogue, ktorý svojho času natočil len nudné pokračovanie Quarantine 2: Terminal (zbytočný americký remake španielskeho REC s ešte zbytočnejším a navyše oveľa lacnejším pokračovaním) a napísal také otrasné kúsky ako Rollerball alebo Ghost Ship. The Quiet Ones síce vsádza na slušnú retro štylizáciu a sympatických hercov (Sam Claflin z Hunger Games a Olivia Cooke zo seriálu Bates Motel series), ale čo z toho, keď akákoľvek snaha o budovanie atmosféry, nebodaj strachu absolútne nefunguje. Ľakačky sú lacno a bez akéhokoľvek nápadu nasadené do každej piatej minúty filmu a dobové found footage zábery sú vyslovene zbytočné, bez opodstatnenia a až iritujúce. Predvídateľný, tisíc krát omieľaný príbeh by som nemal najmenší problém odpustiť keby ten horor po akejkoľvek stránke fungoval, ale aj napriek tomu, že sa snaží, aby sa v ňom po celý čas niečo dialo, tak neuveriteľne nudí od prvej minúty. Nijako negraduje, nijako nezintenzívňuje tempo, nič. Len monotónne plynie od úplného začiatku po samotný koniec. Skutočne, takto nezáživne podaný horor som nevidel už dlhé roky. Mal som problém udržať oči nepretržite otvorené po dobu 10 minút (a to spánok považujem len za nutné zlo, ktoré musí človek absolvovať, aby mohol normálne fungovať aj na druhý deň), v závere ma to celé už neopísateľne otravovalo. A to radšej ani nespomínam dementné postavy, ktoré aj po čo im slečna vypľuje z úst akési „chápadlo“ (pardon, „ektoplazmu“) vážne diskutujú o tom, že by sa mohlo jednať o podvod. Tu nie je doslovne o čo stáť. Pri Quarantine 2 som vinu hádzal na vynútené pokračovanie, ktoré nemalo žiadne ambície, takže prečo by sa mal pri ňom režisér snažiť. On sa však akokoľvek nesnaží ani teraz a po tomto „zážitku“ sa ho nebojím vyhlásiť za najhoršieho súčasného hororového režiséra. To už aj pri Uwe Bollovi sa dá aspoň zasmiať nad jeho hlúposťou a amatérizmom. Pogue tak akurát unudí na smrť. Tento krát ten totálny prepad v amerických kinách prajem tvorcom z celého srdca, lebo pokiaľ si niekto toto dovolí so všetkou serióznosťou naservírovať platiacim divákom, tak si nič iné nezaslúži. Štúdio Hammer nech svoje brány radšej znova zatvorí. CELKOVO: 0,5* (1/10) (06.06.2014)

30% za Olivii Cook a ten 70kový look, ale to je tak všechno. Jinak jsem se zoufale nudil při marných pokusech o navození odpovídající atmosféry, které prokládaly, pro mě nesmyslně, používané FF záběry. Ať se na mě nikdo nezlobí, ale podobných ptákovin s rozklepanou kamerou, neviditelnými létajícími předměty a jekotem máme nepřeberné množství, takže dost dobře nechápu, proč se o to pokouší někdo, kdo má k ruce nějaký rozpočet a opravdické herce. Tohle Hammeru opět nevyšlo. (17.07.2014)

The Quiet Ones ma v podstate oslovil iba prostredím, v prvom rade na univerzitnej pôde a neskôr v tmavom nepríjemnom baraku. Tiež ma oslovil atmosférou - nehovorím však o atmosfére v podobe napätia, strachu a podobne (tá bola veľmi dlhý čas na nule, následne trošku gradovala, no len jemne), ale skôr o atmosfére vyplývajúcej z prostredia, hercov a roku (taká tá typická chladná, strojená, nevrlá britská atmoška, tá sa mi vždy páči). Čo sa týka námetu na film - v prvej polhodinke mi nejak nešlo do hlavy o čo vlastne tým ľuďom ide, potom som si to poskladala a príbeh ma nezaujal (hoci vyvrcholenie ohľadom Evey celkom ušlo). Film stavia prevažne na atmosfére (ktorá ako som povedala nedokázala vzbudiť napätie, či strach) nie na krvavých alebo šokujúcich záberoch. Ako celok ma The Quiet Ones bohužiaľ veľmi neohúril. (29.09.2014)

Strašne nudná záležitosť. Najradšej by som dal iba 20%, ale nebolo by to fér, lebo v živote som videl už stovky ešte horších a ešte nudnejších hororov – hoci sa tomu ťažko verí, viem. Na Tichom experimente navyše je zopár vecí, ktoré sa dajú oceniť. Napríklad to, že nejde o bezmyšlienkový slasher, ale o komorný horor s dôrazom kladeným na atmosféru. Poteší tiež Jared Harris v titulnej úlohe, hoci nehrá nič moc postavu. Niekoľko scén je znepokojivých a mierne strašidelných. Čiže nie úplný prúser. (03.02.2017)

Klasickej problém slabejch hororů se nevyhnul ani tomuhle dílku. Tvůrci nadhodí téma, OK. Udělají atmosféru, OK. Film pozvolna začne být zajímavý a pak lup, zhruba v půlce už scénárista neví, co s tím a plácá se od jedné blbosti k další až do finále, které je obvykle úplně nejblbější. Celé to má 93 minut, ale subjektivně mi to přišlo o dost delší. (13.11.2021)