Tókjó kazoku

V remake slávnej klasiky od Jasudžiró Ozua z roku 1953 Tōkyō monogatari (ktorú som nevidel a ani ťahať nebudem kôli jej dlžke- niekto u toho môže skapať od nudy!) sa starý manželský pár rozhodne vycestovať z Hirošimy navštíviť svoje tri deti a vnúčatá do d'aľekého Tokya. Avšak zastihnú všetkých príliš zaneprázdnených na to, aby im obetovali niečo málo zo svojho drahocenného času. Situácia sa však vyhrotí po tom, ako matka nečakane umiera a nevedno, kto sa postará o otca... Veľmi citlivo natočený film s pozoruhodnou kamerou, ktorá zaznamenávala nepovšimnuteľné vychytávky (Shojiho hra s bankovkou, chlap so psom si hádže frisbee, alebo malý Isamu s vrtuľníkom) v pozadí. Hoci nekonečne plynúci, zato bomba! V jednoduchosti je jednoducho sila... (07.12.2013)

Snímka režiséra Yojiho Yamadu z roku 2013 predstavuje remake filmu Tōkyō monogatari, klasiky japonskej kinematografie, ktorá uzrela svetlo sveta šesťdesiat rokov pred ním. Yamadova snímka odieva príbeh Ozuovej pôvodnej predlohy do moderného šatu dvadsiateho prvého storočia, pričom sa však zaoberá rovnakou problematikou - dospelé deti už nemajú čas na svojich rodičov, ktorí ich prichádzajú navštíviť do Tokia. Podobne ako v prípade pôvodného filmu, aj v tomto prípade sa režisér Yamada s rozprávaním nikam neponáhľa. Dej necháva pozvoľne plynúť, pričom prakticky na nič nekladie špecifický dôraz. Postavy zdanlivo necháva, aby sa v rámci príbehu vyvíjali samy, vďaka čomu sa postupne posúva aj dejová línia. Vo filme možno vnímať jasné paralely, respektíve identické scény, aké sa vyskytujú aj v o šesť dekád staršej snímke. To so sebou však, bohužiaľ, prináša aj skutočnosť, že Yamadovo dielo trpí rovnakým neduhom, ako aj Ozuov počin. A síce, že pomalosť, ktorá je jeho najvýraznejším rysom, je zároveň jeho katom, ktorý nepomáha celkovej filmovej kvalite. Pomalosť dominuje predovšetkým v prvých dvoch tretinách snímky, ktoré do veľkej miery určujú jej celkovú kvalitu. Verdikt - priemer. A to aj napriek tomu, že záverečná tretina je - myslené v dobrom - kvalitatívne niekde úplne inde ako zvyšok snímky. Ak by bola samostatným filmom, pokojne by mohla ašpirovať na najvyššie hodnotiace známky. Jej najvýraznejším aspektom je bez pochýb herecké obsadenie. To síce svoje kvality dokazuje naprieč celým filmom, ale v jeho záverečnej časti exceluje. Vynikajúci sú predovšetkým Isao Hashizume v role starého otca Shukichiho, Satoshi Tsumabuki ako syn Shoji či Yu Aoi ako Noriko, Shojiho priateľka. Tôkyô kazoku, podobne ako jeho predloha z roku 1953, má najmä silné stránky. Ale ako sme už uviedli, najvýraznejší prvok je aj v tomto prípade tým, čo najväčšmi znižuje jeho kvalitu. V každom prípade je Yamadov film veľmi dobrou rodinnou drámou zo súdobého Japonska. (15.09.2023)

Parafráze Ozuova TOKYO MONOGATARI přesazené do současné společnosti. Oproti hlubokému duchovnímu poselství Ozua (v hlasování světových kritiků nejlepší film všech dob) jde o pojetí svou doslovností otevřené širšímu spektru diváků. Občas rozvleklé a na hranici sentimentality, nicméně krásné obrazy a zralé filmařství Jamady si diváka získají. (16.09.2016)

Kam sa vlastne hrabe zrovna táto kópia v podobe Tōkyō Kazoku, ktoré sa vskutku zvyčajne ksichtilo práve tak, ako by sa vari jednalo o akýsi hodnoverný remake - nadčasového, majstrovského diela → Tōkyō Monogatari, a to konkrétne z roku 1953, od naprosto špičkového režiséra, Jasudžiróa Ozuoa, a tak tým pádom, si jeho priamy「nasledovník」Jódži Jamada, zrejme sám povedal, že by nebolo úplne od veci, nakrútiť znovu toto legendárne, kinematografické dielo, keďže by sa povedzme, hodilo odpremiérovať takmer na pekné, 60. výročie od samotného vzniku danej premiéry, tejto nespochybniteľnej klasiky, pričom si zároveň myslím, nie, som o tom priam presvedčený, nakoľko pôvodný『majstrštyk』, nielenže patrí medzi moje vôbec najobľúbenejšie počiny, aké som mal mimochodom doposiaľ česť zhliadnuť, čiže inými slovami teraz zdôrazňujem najmä to, že sa režisérovi Jamadovi, bohužiaľ, nepodarilo opäť vkročiť do toho istého rybníčku, pretože sa ani zďaleka nepribližuje samotnému Originálu, od ktorého má naozaj svetelné roky ďaleko... • Prerábka môže byť vonkoncom rada, že odo mňa nakoniec nevyfasovala slabé 2*, lebo výsledné hodnotenie v podobe troch hviezdičiek, je skutočne iba s「odretými ušami」, no nechcel som byť mimoriadne prísnym kritikom, ktorý by na tomto nezáživnom filme, nenašiel žiadne svetlé stránky, ktoré sa predsa v ňom i napriek tomu poskromne nachádzajú... • Asi najsvetlejším článkom je predstaviteľka Tomiko Hirajamovej v podaní Kazuko Jošijukiovej, vďaka ktorej účasti sa v jej nasledujúcej nadväznosti zaslúžila predovšetkým o to, že sa filmu o niečo zvýšilo celkové skóre, ktoré inak dosť haprovalo, a to väčšinou niekde v rozpätí 40 až 60%! A ani predstaviteľ Šukičiho Hirajamu v podaní Isaoa Hašizumeho, to nijako zvlášť nezmenil. Totižto, bol absolútne nevýraznou postavou, a pritom sa sem ani extra osobitne nehodil, t.j. čo sa teda týka obsadenia jeho postavy, ktorú predtým stelesnil - fenomenálny Čišú Rjú. • Výrazne omladenému obsadeniu by som asi ani nepričítal príliš veľa plusových bodov, nakoľko si podľa mňa režisér nevybral zrovna najvhodnejšie. • Scenár síce zasadil dianie do súčasnosti, čo nepovažujem za úplne najideálnejšie riešenie, ďalej k tomu ponúkol i niekoľko dejových noviniek, čo sa obzvlášte dotýka postavy Šódžiho (znalý divák už bude dobre vedieť), a tak sa môžeme tým pádom snáď pripraviť i na príchod (ne)pôvabnej Noriko? • Hodnú dobu som nemal ani najmenšieho tušenia, že sa tento titul sfilmoval ešte raz, a ako tak nad tým celým čoraz intenzívnejšie premýšľam, tak radšej som to ani v podstate vedieť nemusel, keďže by som tak ani o nič hodnotnejšie neprišiel! PS: Je to veľmi smutné, že sa to ani japonským tvorcom nepodarilo spracovať presne tak, ako si možno sami spočiatku trochu ("naivne") predstavovali, ale zase si treba tiež položiť a zodpovedať otázku v tom zmysle, že na niektoré látky by sa proste nemalo siahať, keď to dotyčné osoby nevedia!  (05.06.2023)

Jamadova adaptace zasazená do současného Japonska je ve srovnání s původním zpracováním z roku 1953 o několik vrstev vyprávění bohatší. První a původní vrstva staví chování dívky Noriko k rodičům svého snoubence do kontrastu s chováním jejich dětí k nim. Druhou vrstvou je příběh „marnotratného syna“, kterého otec považuje za budižkničemu, jelikož nemá na rozdíl od sourozenců společensky uznávané zaměstnání. Později však otci dojde, že to zdaleka není to podstatné. Třetí rovinou je zamyšlení nad osudem japonské civilizace, nenápadné a přece téměř všudypřítomné. Postavy, které před divákem defilují, jsou více Američané než Japonci – oblečením, chováním, morálkou; zvláště patrné to je při srovnání s Japonci z 19. stol z Jamodových předešlých filmů. Pokojské v hotelu z uklizeného pokoje usuzují na starší pár, neboť „ty mladí dneska dělají strašný bordel“. Otec si v hospodě stěžuje, že takhle už to dál jít nemůže. Řádné vychování Noriko ční nad její okolí. Chatrně oděné ženštiny na ulicích by nejspíš projevily malé pochopení pro její zásadovost. – Shoji: „Můžeš spát tady u mě.“ Noriko: „Držíš smutek a ještě nejsme manželé. Dobrou noc.“ A zabouchne dveře. – To také považuji za důvod nižší oblíbenosti této adaptace u Japonců ve srovnání s původním filmem. Anebo jsem to všechno popletl…? Mimochodem Noriko (Jú Aoi) je opravdu hezká. (16.08.2014)