An - Zen a lívanečky

Cesta k upokojeniu duše vedie cez počúvanie príbehov iných. Málokedy cez okaté dávanie najavo vlastného príbehu, nech je akokoľvek smutný, či úspešný. Počúvanie iných vedie totiž k dvojakému uspokojeniu - počúvaného i rozprávajúceho. Nech je ním iný človek, zviera, či zrnko fazule. Cesta k uspokojeniu tela vedie cez jedlo pripravené s láskou. Dostal som chuť na lievance s fazuľovou pastou v tieni sakury. Podané z rúk pani Tokue. P. S. V súvislosti s filmom som sa dočítal, že dodnes v Európe existuje posledné leprosálium (zariadenie izolujúce pacientov nakazených leprou od okolia). Nachádza sa v Rumunsku, v okolí mestečka Isaccea (bývalého hraničného mesta Rímskej ríše). Umiestnené je v budove bývalého kláštora. V roku 2020 tam je 22 pacientov, posledný z nich tam bol privezený v roku 1981. (17.12.2020)

Kirin Kiki by si zaslúžila tucet prestížných cien za svoj herecký výkon. Kawase začala točiť jednoduché príbehy podfarbené jej dokumentaristickou zručnosťou a schopnosťou zachytiť emócie a detail na emóciu, bez toho aby ho vyslovene použila. An je krásne jednoduchý.. Tichý a pritom kričí hlasno všemožnými myšlienkami a komplexnosťou. Nejedná sa o žiadnu veľkú drámu, ale rovnako ako kedysi Tokyo Family od Yamadu aj tento film tak krásne hovorí o emóciách tak dramaticky až vás to chytí za srdce. Pocit katarzie sa pre mňa dostavil okamžite po poslednom zábere. Neuveriteľne smutný príbeh, ktorý je plný pozitívnych vecí. We want to live in society, when the sun shines. (01.04.2017)

Opäť taký príjemne pomalý a malý film z japonskej produkcie, kde takéto filmy vedia najlepšie. Zápletka sa dala určite rozvinúť aj podstatne viac, hlavne to neskoršie prosperovanie obchodu, ale o to tu predsa len ani moc nejde. Hlavná je tá mimoriadne sympatická civilná atmosféra, ktorá sa nesie celým filmom a podporou sú aj sympatické postavy, Okrem hlavného dua, teda majiteľa pekárne a jeho novej pomocníčky aj stála zákazníčka, ktorej by som kľudne doprial aj samostatnú líniu, aby sa mohla stať plnohodnotnou postavou. Takto si ma získala hlavne celá stredná fáza, kedy ide všetko tak, ako má a všetci sú spokojní, ale ani ten zvyšok samozrejme nie je zlý a pozerá sa na to dobre. Režijne mi to plne vyhovovalo, na rozdiel od predchádzajúceho filmu režisérky to už síce nie je také meditatívne, ale toto civilné prevedenie tu aj tak sedelo lepšie. Takže lepšie hodnotenie síce nedávam, na to by som potreboval rozvinúť zápletku kľudne aj do viacerých línií, ale aj tak sa mi na to pozeralo príjemne a určite som sa nenudil, aj takéto filmy občas treba. 67% (07.07.2017)

Pomalu plynoucí film, který se točí okolo přípravy tradiční japonské sladkosti "dorayaki" a zároveň sleduje lidské osudy hlavních postav. Kiki Kirin se mi v roli "vlezlé" japonské babičky nejdřív nějak nepozdávala, ale po chvíli jsem pochopila, o co jde, a hned mi její postava byla sympatičtější. Nerada bych tady spoilovala, ale můžu říct aspoň to, že se jedná o film o předsudcích, o nalézání radosti i v těžkých podmínkách, a taky o tvoření lidských pout. Moc pěkný a čistý film, který nám připomíná, že není dobré okamžitě soudit lidi, dokud je nepoznáme a nenahlédneme do jejich nitra. (Viděno na palubě letadla společnosti Delta.) ~(4,0★)~ (20.03.2016)

Tenhle film je sladký a dlouhý jako příprava „an“ - tajuplné sladké pasty z červených fazolí. Ten český název je trochu moc přeplácaný, ale zenové to je. Mám rád jídlo a filmy o jídle. Příprava „an“ je pomalé a důkladné umění jako taiči a už jen sledovat její přípravu je meditací. Ten film láká jako sladká vůně „an“. Do bistra a do života. Japonské „Babí léto“. (06.09.2017)