Tunel

Tunel (2017) 

Ešte som plná dojmov z práve dopozeraného seriálu. V prvom rade ma teší, že ho nemám s čím porovnávať. Znamená to, že neznáma scenáristka Eun-mi Lee odviedla skvelú prácu. Jej zámerom bola metafora na tunel ako prechod z temnoty do svetla. Teraz neviem, či majú kórejskí scenáristi akčných drám a thrillerov takú bujnú fantáziu alebo je ten poloostrov naozaj preštrikovaný monštrami, nekonečnou inšpiráciou pre filmárov. Choi Jin Hyuk sa na postavu detektíva Parka hodil ako šerbeľ na zadok, je to pán herec a navyše sa naňho dobre pozerá. Dokonca Lee Yoo Young, ktorá je skôr filmová herečka, sa zhostila svojej úlohy s prehľadom. Smutno-vážny výraz ženy, ktorá svoj život prežíva v osamotení jej pristal. Seriál mal minimum slabých miest, tuším niekde okolo desiatej časti sa zdalo, že sa dej rozsype, ale už v ďalšom pokračovaní nabral druhý dych. Úsmev na tvári mi navodili niektoré chronicky odrhované scény, ktoré sú mi známe z väčšiny kórejských drám. Uhýbanie pred autom (niekedy pred motorkou) stiahnutím ženy do náručia, chytanie sériového vraha so zapnutými sirénami, aby sa mohol lepšie ukryť a včas utiecť, no a čerešnička na torte je miestnosť v reštaurácii s kvetinovou stenou. Tá nechýba hádam v žiadnom seriáli. Prvýkrát som na vlastné oči videla viečka podložené zápalkami, bolo to zábavné. V závere som čakala, že sa na druhý deň na policajnej stanici v súčasnosti objaví šesťdesiatročný Park Gwang Ho, ale to už by som chcela príliš. Tejto dráme naozaj nemám čo vytknúť, bol to dobre strávený oddychový čas. (15.02.2020)