Kytice z tisíce a jedné noci

Další příběhy z Prasoliniho světa bobrů a žížal. Tentokrát rovnou z Arábie, takže se na tamější obyvatele nekoukalo moc pěkně. Jednotlivé příběhy jsou o ničem, nebudeme si nic nalhávat. Nejstupidnější je asi ten ústřední o šeredném chlapci a odpudivé otrokyni. Herci a herečky, pokud tak lze ty šeredy nazvat jsou do posledního nesmírně oškliví. Netuším, co v obsazování zrůd Prasolini sledoval. V tomhle jeho snímku je snad ještě více teploušů, než bývá jeho zvykem. Nevím, jestli se nám autor snažil sdělit nějaké jiné poselství kromě "Žádná díra nezůstane mojí žížalkou neprozkoumaná!", ale pochybuji o tom, neboť je to retardátor a homouš. Trošku smutný je fakt, že bez výše zmíněných bobrů a žížal by byl tento paskvil ještě daleko paskvilovatější. Dávám hvězdu, protože tento nesmysl byl přeci jen o malý kousek lepší než ten Canteburský průšvih. (18.06.2015)

Tak, tenhle Pasolini se mi líbí ze všech nejvíc. Film nese klasický rukopis režiséra, takže je to asi předloha, která mě tak zaujala. Nebo, že by se jeho styl hodil právě pro Pohádky tisíce a jedné noci? Tak či tak, ty dvě hodinky utekly jako voda a kdo tam vidí jen souložící lidi, tak je sexista a nebo zakomplexovanec... (25.08.2006)

Výjimečný snímek už svojí dokonalou strukturou. Tato kytice své jednotlivé okvětní lístky rozevírá skutečně zajímavým a originálním způsobem. Atmosféra orientálních pohádek navozena jako nikde jinde, erotická linka filmu je možná diskutabilní, ale je pravda, že v mnoha originálních Příbězích tísice a jedné noci nejde o nic jiného. Režisérova homosexualita, upřímnost a otevřenost je pak zvláště patrná na pokusu o zrovnoprávnění mužské a ženské erotičnosti. Ve skutečnosti se ale Pasoliniho přirozenost nezapřela. (25.08.2006)

"Moje filmu nie sú vulgárne sú o živote. Nepleťte si autorské dielo s lacnou gýčovinou," tak to háji P.P.Pasolili svoju Trilógiu života. Kytice z tisíce a jednej noci je posledným filmom trilógie inšpirovaným Rozprávkami tisíce a jednej noci. Prostredie Orientu použil ako zdoj erotického nádychu pre svoje prevažne homosexuálne príbehy glorifikujúce nahé mužské telo. Nosnou story je heterosexuálny vzťah mladého Núrredina a jeho čiernej otrokyne Zumurrud, na pozadí ktorej fungujú nezávisle aj ďalšie príbehy. Pier proste zobral knížku, vypichol svoje najobľúbenejšie a poskladal. Toto vo výsledku tvorí veľmi nekonzistentnu zmesicu prevažne nudných (štýlom rozprávania) historiek. Dielo miené rozprávky pre dospelých, bohužial postráda dôležité ingrediencie rozprávkového (napätie, dobrodružstvo) a explicitné erotické scény, ktoré mohli byť v konzervatívnom Taliansku 70-tych rokov ako koľvek poburujúce (a že si na tom strážcovia mravnosti zgustli a na ich tlak musel byť film zostrihaný), dnes jednoducho zo stoličky žiadneho dospelého nepostavia. Tragicky vo výslednom efekte pôsobia výkony prevažne nehercov a to ma vracia k úvodu komentáru. Nech sa snažím ako sa snažím, tak autorské dielo v tom naozaj nevidím. Lacný gýč a nuda. (03.10.2006)

Posledný diel Pasoliniho trilógie života, by sa dal najlepšie popísať ako exotický, výpravný a najzaujímavejší. Sledovať osudy chlapca Núreddína, ktorý sa len tak náhodou zastavil na trhu aby sa pozrel na predaj otrokine Zumurrud, ktorá si ho vyberie spomedzi všetkých bohatých šejkov a nápadníkov, pôsobí rovnako ako rozprávky tisíc a jednej noci, čarovne a rozprávkovo. A práve v tomto jednom diely je hranica medzi rozprávkou, ľahkým erotickým filmom a drámou rozohraná naozaj perfektne. Pasolini sa tentoraz vôbec nedrží v úzadí a prináša nám to najlepšie z jeho komplexného sveta príbehov, neustále rozprávaných niekým niekomu, z čoho vznikajú príbehy vo vnútri príbehu, ktoré sú podmanivé, plné humoru a túžby a v ktorých sa dokážete nájsť. V tomto smere je Pasolini neprekonateľný a preto je jeho trilógia života dielo z ktorej ten život dýcha z každého políčka. Každý jeden kostým, pohyb kamery, strih a hlavne prenesená veta dáva význam len vo vesmíre a svete Pasoliniho filmov. Niekomu to vadí, lebo mu prídu zvrátené. Ale len veľmi málo filmov dokáže naplno odzrkadliť režisérovu dušu zo všetkými jeho túžbami a strachmi. A vtipné je že Pasolini vlastne dovoľuje divákovi pochopiť prečo to točil takto a prečo robil to čo robil. To či s tým súhlasíme je už vedľajšie, ale lyrickosť a určitú obrazová podmanivosť, odzrkadľujúca sa hlavne v neskutočnej kráse ľudskej nahoty, tak tomu nikto uprieť nemôže. A to je to čo robí z Pasoliniho jedného z najvýznamnejších Talianských režisérov. (18.10.2010)