Last and First Men

Brutalism from the outer space. Rekviem za humanitu, které kombinuje hypnagogický voice over Tildy Swinton, pomalé jízdy 70mm kamery a Jóhannův typicky nabíraný sound design, který začíná rezonovat někde v tlustém střevě, aby vám vzápětí ovládl veškeré receptory. Víc muzejní instalace než film. Ale taky víc film než většina filmů. (29.02.2020)

Filozofický odkaz z budúcnosti v podaní úžasného hlasu Tildy Swinton. Posolstvo z prázdneho vesmíru nám ľuďom je drsný, nekompromisný a krutý. Ale potrebný. Horšie je to s obrazovou zložkou filmu, ktorý sa utápa s pomaličkých pohľadoch kamery na betónové pamätníky z druhej svetovej vojny. Síce sa dá chápať, ale pôsobí únavne a neatraktívne. Vedel by som si predstaviť prestrihy do nekonečných diaľav vesmíru alebo aj na iné pamätihodnosti z vojnových čias. (02.03.2022)

O lidech bez lidí. Jóhann Jóhannsson se dva roky po smrti dočkal celovečerního režijního debutu. Jeho klasicky gradující ambient se totiž spojil s černobílými, pomalu rozpohybovanými záběry na jugoslávské památníky druhé světové války. Připojte k tomu hlas Tildy Swinton, vyprávějící zhuštěnou verzi novely Olafa Stapledona z 30. let, a máte opravdu poctivý festivalový art. Načrtnutý filosofický příběh o vzkazu z budoucnosti je sám o sobě zajímavý, v kombinaci s Jóhanssonovou hudbou i skutečně poutavý, ale osobně jsem si nenašel cestu k vizuální stránce. Kontrastní záběry 16mm kamery jsou až příliš abstraktní, zaměnitelné a nezkoordinované s předkládanou litanií nad osudem lidstva, takže kýžený vzletný a zároveň zúzkostňující efekt se v dostatečné síle nedostavil. (31.08.2021)

Žalm za lidsky druh. Stapledonova úvaha (předčítá jako vždy děsivá Tilda Swinton) o naší budoucnosti je zkrácena díky Jóhannssonově podmanivé hudební složce na délku jednoho CD. Promítaný booklet z fotek uhrančivých bosenských památníků druhé světové války dotváří vzestupu a pádu lidské rasy vhodné pozadí. Silný zážitek. Rád bych ho někdy viděl v kině. Telepatická komunikace se stala tak nespolehlivou, že jsme se museli vrátit k archaické formě vokální symboliky. (15.09.2021)

Film ako médium, film ako umelecké dielo. Opojná audiovizuálna báseň - nevedel som čo od tohto popisu očakávať, ale nič výstižnejšie tento "dokument" nevystihuje. V preklade a pretavené do filmu to však znamená to, že Jóhann Jóhannsson tu po celý čas sníma rôzne kamenné a betónové monumenty nachádzajúce sa rôzne po svete a podmanivý hlas Tildy Swinton číta z knihy od Olafa Stapledona akýsi silne metaforický sci-fi príbeh z ďalekej budúcnosti o to ako sa vyvinie ľudská rasa a čo sa stane ak Slnko prestane podporovať život v našej slnečnej sústave, o tom že ľudský druh nie je večný (aj keď si to o sebe myslí) a nech sa snažíme ako chceme, nič nemá večné trvanie a všetko je pominuteľné. Ono je lepšie tento dokument vidieť, počuť, prežiť, precítiť, než o ňom rozprávať, i keď z rozprávania sa môže zdať podstatne zaujímavejší, než je jeho sledovanie. Miestami dokáže opojiť, miestami unudiť a vyrozprávaný príbeh, resp. báseň je skôr typickou alegóriou na súčasný stav ľudstva a Zeme a prosba o sebauvedomenie a zlepšenie s typickým posolstvom o zmene prístupu ku klíme a pod., než by samotný príbeh čítaný Tildou akokoľvek strhol, nebodaj sa v ňom odohrávali nejaké zvraty alebo vystupovali konkrétne postavy. Veľmi skoro sa tak film stane repetitívnym aj pri takejto skromnej 70 minútovej stopáži. Toto by bol skôr ideálny námet na 30 minútový kraťas. Chápem, že Jóhann Jóhannsson si týmto chcel splniť svoj celoživotný sen, ktorého finálneho uvedenia do kín sa bohužiaľ už nedožil, ale mal až príliš veľké ambície. CELKOVO: 6/10 (22.08.2021)