After Life

Na člověka po vlastní smrti čeká jediný úkol: vybrat si jednu jedinou vzpomínku ze svého života, kterou mu zaměstnanci jakéhosi "posmrtného úřadu" natočí a kterou si jedinou bude dále pamatovat. Atraktivní námět, ale dogma zpracování Afterlife je strašné, nutí postavy pronášet nesmyslné dialogy, děj v podstatě neexistuje a atmosféra nulová. Povolání - výroba "švédovaných" vzpomínek je stejně zbytečné jako sám film a nejhorší je, že se snaží při tom tvářit vážně a důležitě. Btw: jestli tohle je posmrtný život, tak mě čeká peklo, které bude trvat déle než 2 hodiny. 30 % (17.11.2008)

Úplny opak režisérovho predchádzajúceho filmu. Dlhé zábery vystriedalo množstvo strihov. Zo širokých panorám sme teraz detailnejší. Namiesto ticha tu máme nepretržité dialógy. Namiesto lyrickej chladnosti tu máme množstvo emotívnych etudiek. Film je skĺbením dokumentárnych hovoriacich hláv, metafilmu - točia sa tu totiž filmy - a prvky fantasy. Tie posúvajú samotný príbeh na inú úroveň. Je to akési zamyslenie sa nad smrťou, hodnotou života a tiež toho, čo príde potom. Bez efektov, veľmi komorný, zato vypovedajúci o všetkých dôležitých veciach, čo vás s touto témou napadnú. Korééda natočil perfektné dielo so silným emotívnym nábojom a dôležitou autorskou výpoveďou. (26.12.2014)

Téma je výborné, ale bohužel to končí u zajímavé myšlenky. Mrzí mě, že Hirokazu Koreeda na to šel způsobem, který docela nešikovně balancuje mezi dokumentem a fiktivním filmem a jakoby se nedokázal rozhodnout, ke které straně se přiklonit. Vždy, když se objevilo něco zajímavého, co vypadalo slibně, hned to nedotažené zmizelo a nastoupilo něco, co bylo nevýrazné a ploché. Nepochybuji o tom, že by myšlenka šla zpracovat mnohem lépe, dokonce mi během sledování v hlavě běžel celý nový scénář. Do hloubky vypracovat charaktery postav a jejich životy, stejně tak jejich pobyt v onom domě, který pro ně byl po smrti přestupnou stanicí a přidat emoce. Osobně mi ve filmu neseděla skutečnost, že pracovníci a pracovnice v domě se snaží zvěčnit vzpomínky natočením filmu, jistě by se to obešlo i bez toho... Určitě ale stálo za to na film se podívat, protože nám nabízí další způsob, jakým se zamyslet nad životem. (18.02.2011)

Ešte pomerne vidno, že sa režisér zatiaľ iba hľadal, a to vo svojom v poradí druhom celovečernom snímku, v ktorom sa predovšetkým vyžadovala čo najväčšia trpezlivosť zo strany diváka, aby sa skrátka pripravil na poriadnu spŕšku nekonečných dialógov medzi týmito jednotlivými postavami, až sa to pomaly stávalo naprosto vyčerpávajúcou vlastnosťou tohto počinu... • Síce sa úplne nestotožňujem s tým, že to zároveň bolo i mojim hlavným zdrojom celkovej vyčerpanosti (no, vôbec nemôžem poprieť zrovna ani to, ako som sa strašne tešil na záverečný gong, ktorý vari definitívne oznamoval koniec!), ale som si jednoznačne istý aj v tom, že táto ranná "kore'edovka" , i napriek svojej「mimoriadnej ukecanosti」, mala niečo do seba, i keď sa v podstate neustále krútila zôkol-vôkol intenzívnych rozhovorov v akejsi『posmrtnej agentúre』, áno, vďaka tomu sa práve toto kinematografické dielko, následne posunulo i do ďalšieho rozmeru, a to nielen snáď iba kvôli samotnému dojmu, ako by ste sa proste pozerali na「film vo filme」, čo je tiež ďalšou pridanou hodnotou navyše, konkrétne v tejto vízii, ako si ju vtedy predstavoval v súčasnosti renomovaný Hirokazu Kore'eda. • Totižto, aby som počas písania svojej recenzie,『nechodil iba okolo horúcej kaše』, tak predsa čosi viac načrtnem i zo samotného diania, ktoré disponovalo duchovnou charakteristikou, aj keď to tak akosi ani spočiatku nevyzeralo, že sa už nachádzame niekde mimo nášho chápania (trojrozmerného priestoru), akurátne zrejme myslíte na to isté, čo má taktiež recenzent na mysli, pravdaže v tom prípade, ak ste o týchto súvislostiach aspoň trochu presvedčení, tak sa k nim nakoniec rovnako prikloníte, že by sa potom mohli odohrávať v takejto podobe... • Áno, tým vlastne dosť naznačujem najmä to, že všetky tieto postavy sú už po smrti, a na tomto špecifickom mieste, ktoré som pomenoval o pár riadkov vyššie, čiže na akomsi medzistupni, sa každému z nich budú postupne premietať hádam tie najcennejšie spomienky, na aké si len (ne)spomenú, aby mohli s nimi pokračovať rovno do「posmrtného života」. A od toho sú mimochodom títo sympatickí pracovníci, aby týmto sympatickým zosnulým s tým pomohli. • Osobne som tejto myšlienke určite naklonený, no súčasne s tým rozdielom, že by som ale uvítal oveľa pútavejšie spracovanie, než akurát to, ktoré sa momentálne snažím (o)komentovať. Povedzme, filmových možností, by k priamej dispozícii aj boli, len ich treba smelo vyhľadať...? (25.03.2023)

Ako som pisal v komentari Linda LInda Linda, Ak Nobuhiro Yamashita natahuje staticke zabery do neumorna, tak Hirokazu Koreeda stoji na opacnej strane barikady, trasie rucnou kamerou tak velmi, ze ma clovek dojem, ze pije prilis vela kavy. Kazdy ma svoj styl a Koreeda rad toci detaily a polocelky z ruky. Podobne vsak ako Nobuhiro Yamashita alebo ako aj ini velki reziseri, aj Koreeda dava postavm vlastny zivot, sleduje ich z povzdialy. A aj ked sa zaobera vazno vaznymi temami zivota a smrti, stale je tu trocha nepatrneho cierneho humoru. Ale len trocha. Tak, na jednu spomienku. (06.04.2007)