nascendi

Remarqueovu predlohu som čítal dávno a mnoho z nej som zabudol. Ani presne neviem, či bola výrazne kvalitnejšia ako to, čo z nej vytvoril Douglas Sirk. Film disponuje všetkými nedostatkami, ktoré boli typické pre väčšinu produkcie Hollywoodu v tých rokoch. Nenašiel som prakticky nič, čo by ma na filme zaujalo. Tri hviezdičky sú dôsledkom mnou nastaveného hodnotiaceho systému, nie prejavom môjho celkového dojmu.

Denník komornej som videl pred viac ako 15 rokmi a prakticky nič okrem Jeanne Moreau som si z neho nepamätal. Dnes som pozorne sledoval dianie na obrazovke, ale spokojnosť sa nedostavila. V niektorých detailoch a vo vykresľovaní prostredia a života na panstve som nemal vážnejšie výhrady. Tie som mal k celkovej koncepcii diela, nekonzistentných dialógoch a konaní postáv, vo vyšumení niektorých motívov do stratena a koncu, ktorý považujem za pohŕdanie divákom. Herecky samozrejme dominovala Jeanne Moreau a nestratili sa pri nej ani niektorí z ďalších hercov. Film ma nesklamal, iba utvrdil v rezervovanom postoji k dielu Luisa Bunuela.

Bressonovu Něžnú som videl pred 15 rokmi, Barabášovu Krotkú o rok neskôr. Až sa mi nechce veriť, že sa dĺžkou líšia iba o tri minúty, vzdialenosťou od Dostojevského omnoho väčšmi. Zatiaľ čo na Krotkú nedám dopustiť, Bressonova verzia stráca hviezdičku. Rešpektujem autorskú licenciu, i keď som v nej už Dostojevského takmer nevnímal. Chýbala mi atmosféra, herci deklamovali vety, ktoré sa mi do situácie nehodili, konaniam postáv som nerozumel a spomienka na Barabášovu Krotkú ten dojem ešte zhoršovala. Nezanevrel som samozrejme na Bressona, ale Něžnú nepovažujem za jeho výhru.

Nerád to píšem, ale práve dopozeraný film mi pripadal predčasne zostarnutý. Vnímam dobu, udalosti a ich význam pre budúcnosť, obdivujem odvahu Andrzeja Wajdu pri kritickom zobrazovaní udalostí v Gdanských lodeniciach. Všetko chápem, všetkému rozumiem a napriek tomu ma celok nezaujal. Pripadal mi ako dokumentárny film na málo príťažlivý námet. Hodnotenie rovnaké, ako u Človeka z mramoru, ale dojem horší.

Uznať Wajdov film za legendárny, ako k tomu nabáda distribútor a potvrdzuje to tisícka užívateľov, mi nepripadá ako dobrý nápad. Určite je to zaujímavý film o dobe, ktorú som zažil, i keď vo vedľajšej krajine. Ale to nerozhoduje, pretože všetky procesy sa odohrávali pod taktovkou moskovských dirigentov a odchýlky boli minimálne. Wajdove filmy, s výnimkou Popola a diamantu, príliš neobľubujem. Aj človek z mramoru ma oslovil na hranici 3 a 4 hviezdičiek. Hlavne preto, že ma takmer ničím neprekvapil a ak, tak iba nevhodnou gradáciou.

Považoval som za vhodné pozrieť si i Kozincevovu verziu Hamleta. Neviem aký mal tvorivý zámer s najlepšou Shakespearovou hrou, viem iba, že do začiatku mal k dispozícii Pasternakov preklad a Prokofievovu hudbu. Pozdávali sa mi dekorácie, menej som bol spokojný s hercami a výrazne mi chýbala atmosféra, pretože väčšina diania bola prvoplánová, povrchná. Najviac ma však rozladila ruština, i keď to nemôže patriť k výhradám. Vidieť Gamleta v ruštine mi pripadalo, ako vidieť Winnetoua v maďarčine. Odradilo ma to od zvedavosti, aké asi sú ďalšie verzie.

Uznávam, že je to film, ktorý môže zaujať množstvo divákov. Myslím, že je aj dobre nakrútený a v jednotlivých prípadoch dobre zahraný. Takže jediným problémom a súčasne aj odôvodnením pomerne nízkeho hodnotenia je, že ma to zdĺhavé pseudopsychologické rýpanie sa vo vzájomnom vzťahu nebavilo, dokonca až nezaujímalo. A keďže som sa dočítal, že predstavitelia hlavných úloh využili vlastné skúsenosti z rozvodov, potvrdilo mi to iba všeobecnú chorobu väčšiny "celebrít", že ich okolie nemá inú starosť, ako trochu žiť aj ich životom.

Nie každý príbeh o významnom agentovi môže byť úspešne prerozprávaný v podobe filmu. Príbeh plk. Kuklinského je nepochybne zaujímavý a významne prispel k behu udalostí v závere studenej vojny. Na filme mi trochu prekážal akýsi neporiadok v zobrazovaní udalostí a nevýrazná hlavná postava. Ale určitý amaterizmus v plukovníkovej činnosti chápem, pretože som čítal aj o významnom agentovi, pracujúcom pre Rusov a ten napriek tomu, že bol školským príkladom amatérizmu vydržal pomerne dlho a spôsobil značné škody. Nie je každý Jamesom Bondom.

Utrpenie, umieranie, hospice, to je veľmi nevďačná tematika. A práve tú si Daniel Jaroszek vybral do debutového filmu. Použil udalosti zo skutočného príbehu, mal šťastie na hercov i dobre napísané dialógy, takže sa nemožno čudovať úspechu filmu i oceneniam. Ja nanešťastie nie som, napriek pokročilému veku, divák z cieľovej skupiny. Zaujal ma rozdiel medzi ubezpečovaním umierajúcich, že bude dobre a ich uistením, že budú s nimi až do konca. V každom prípade považujem za užitočné film vidieť, lebo je dobré vedieť.

Niet najmenších pochybností o tom, že Francois Truffaut je slávny francúzsky novovlnný režisér. Nakrútil 21 filmov, z ktorých som videl 16. Napriek tomu som výrazne ocenil iba jeho Americkú noc. Ak by som chcel byť výnimočne drzý, tak by som napísal, že Truffaut bol skvelý filmový teoretik, ktorý nakrúcal filmy, ktoré ma nezaujali. Ale slušnejšie bude, ak napíšem, že sme si s pánom Truffautom nesadli. A týka sa to aj práve dopozeraného filmu. Myslím, že s Hitchcockom má spoločné najmä to, že ich filmy sú kostrbaté, vyumelkované, predčasne zostarnuté a chceli do nich vložiť viac, než sa zmestilo.