FlyBoy

Diletantsky vyrozprávana, výtvarne opäť bohatá, myšlienkovo naivná, a predsa sympatická istotka, ktorú po famóznom a žáner ozvláštňujúcom "District 9" nemožno z môjho pohľadu nazvať inak ako len priemernou. Blomkamp rezignuje na prekvapivé kombinovanie/prelínanie (non)fikčných svetov, formálnych štýlov či mediálnych foriem a orientuje sa skôr na klasické využívanie deadlines a experimentovanie so strihovu skladbou záberu. Copleyho záporák je samozrejme znamenitý bombardér a výskyt kyberpunkových a videoherných prvkov poteší, avšak je zcela viditeľné, že sa nejedná o žiadnu imerziu, ale iba o málo prepracovaný, trendový doplnok. Takže po klišoidnom "In Time" tu máme ďalšie, čo do budovania akčných sekvencií a práce s verhoevenovským odkazom určite viac odvážnejšie dystopické sci-fi, ktoré tiež vsádza na "nenapadnuteľné" upomínanie na civilizačné bremená spoločnosti (v "D 9" to bol rasizmus, "Elysium" rieši zdravotnú starostlivosť a ľudskú nadradenosť na základe lepšieho finančného zabezpečenia), vábi oko zvodným vizuálom, a žiaľ, kvôli "mŕtvemu syžetu" i neucelenému použitiu niektorých vyjadrovacích prostriedkov ho takisto možno považovať len za milú rebéliu bez pridanej hodnoty.

"It's not rocket science". Survival s filozofickým presahom podľa mustru hollywoodskych blockbusterov. Dokonalá fúzia komornej drámy a vizuálne opulentného sci-fi. Kontemplácia bez meditácie, opojné vertigo a oslobudzujúce zocelenie duše i tela. Silné vďaka významotvornej symbolike, atmosferické skrz vesmír definujúci nekonečno a vlastnú monumentálnosť a nádherné vo svojej prostote. Pohlcujúci a očistný zážitok.

Návykové, originálne, komplexné. Tiež nekonečne vtipné a umne sebareflexívne. Na základe mojich skúseností, najlepší dievčenský seriál what-so-ever. Inu väčšina mužského osadenstva jása a väčšina ženského si sťažuje v duchu oklamaného zákazníka. Veru, radosť pohľadieť...

Na poli huličskom ide o príjemné osvieženie, ktoré ladne kombinuje prvky regulérnej vzťahovky a klasického vyhuleneckého blbnutia. Vládne rozpustilá a slangová vrava z úst uvoľnene hrajúcich hercov (poteší hlavne pravdepodobne nezamýšľaný spin-off charakterov zo slávneho seriálu "Wire" v ktorom senátor Clay "sheeeit" Davis zastáva post teplákového dealera z nárožia a zarytý barksdaleovec Wee-Bey pre zmenu zas emotívne dohovára kamarátovi aby s tým už konečne sekol...:), solídna práca s kamerou a filtrom (rámovanie, tónovanie) a zdravá ambivalentnosť pri poukazovaní na kladné i záporné stránky užívania marihuany (žartovné úseky sú pravidelne vyvažované tými kritickými). Napriek zbytočnému hroteniu niektorých "poučovacích pasáží" sa jedná o slušný debut, ktorý za videnie určite stojí. 3,5*

Nie vrchol, ale dozaista vysoký (veľmi vysoký) štandard a zároveň trojhodinový prierez vyjadrovacími schopnosťami (konkrétne štýlu a spôsobu rozprávania) nestarnúceho fachmana Martyho. Forma je dynamická, nápaditá a detail nepodceňujúca. S tým súvisiaca montáž záberov potom odpovedá postmoderným normám kedy sa prestriedava strih dlhý a krátky, ozrejmujúce flashbacki s mystifikujúcimi flashforwardmi, zapája sa zcudzovací efekt a často sa užíva hédonistických spomaľovačiek alebo na seba upomínajúceho zastavenia obrazu. Dávkovanie informácii je doslova (ne)spoľahlivé, O Belfortovi vďaka goodfellasovskej subjektivizácii vieme takmer všetko, avšak v rámci jeho interakcie s okolitým prostredím sme v niektorých momentoch účelne zneisťovaní. Radikálne zvraty snáď ani nie sú prítomné, dej sa posúva tak nejak samovoľne a funguje na princípe repetitívnosti, ktorý necháva vyniknúť jak hereckému koncertu DiCapria, tak rajcovným rozjebávkam pod vplyvom alkoholu a drôg. Nehovoriac o bravúrnom prepínaní medzi komediálnymi (karnevalovo-situačnými) a dramatickými (psychadelicko-vážnymi) polohami kedy pozorný divák velice rýchlo rozpozná a ocení onu autorskú nepodliezavosť, dar nevynášať božie súdy, nevodiť človeka za ručičku a nechať uhol (záverečného) pohľadu len na ňom. "Wolf of Wall Street" to je nadupaná prehliadka naratívnych a štylistických fines, vybrúsený profil vychytralého zmrda ktorý jasne vie, čo a ako chce a samozrejme najzábavnejšia reflexia/oslava materializmu-individualizmu-kapitalizmu za poslednú dobu.

Druhý, celovečerný film Wesa Andersona je zcela zásadným establishmentom úprimného a cieľavedomého auteurstva, ktoré sa prenáša, variuje a podvracia od jedného majstrštyku k druhému. Špecifický rukopis však nie každému sadne a osočovanie patetickými frázami v zmysle údajného hipsterizmu či manierizmu dozaista neprekvapí. Ono sa do toho v poslednej dobe zaťahuje už aj divák, ktorý sa od nejakého samozvaného experta ľahko môže dozvedieť, že vlastne - zjednodušene napísané - sleduje niečo len kvôli tomu, lebo je to kúl a nie preto, lebo sa mu to páči. Samozrejme tak nejak nepriamo, žoviálne a s odvolávaním sa na slobodu slova, že ano. A bez akéhokoľvek náznaku irónie musím priznať, že nikto mi ohľadom tohto do pošty nepísal, vážne nie…len som si vybavil zopár detinsky rozhorčených príspevkov z imdb a proste som si nad tým musel, takto verejne, povzdychnúť. Jak málo niekomu stačí ku šťastiu. Ale k veci. "Rushmore" je ďalším, komplexným a svojráznym dielom v pestrej filmografii W.A. Od vycizelovanej formy, cez vychytaný casting, až po plastický soundtrack. O opojnej atmosfére, kde vládne unikátna poetika melanchólie a ťažko rozšifrovateľný druh suchého humoru ani nehovoriac. Kto má vzťah k pochybným a zároveň výnimočným charakterom, na svoje si určite príde. Max Fischer je totižto v podaní Jasona Schwartzmana naprosto fenomenálny a jeho vnútorné (spoločenské) pnutie dané predovšetkým vekom a hyperbola vitálneho kreativca/tvorivého glosátora ktorý okrem iných schopností aj vie, ako na učiteľku, predstavuje najprenikavejší segment celku. Hlavnej postave sa podriaďuje aj samotné rozprávanie a z toho dôvodu máme možnosť participovať, byť bližšie k hrdinovi než ktokoľvek iný, užívať si onen odhodlaný performance. Všetko ostatné - ako napríklad vymazlená a puntičkársky naaranžovaná mizanscéna, hravý štýl natáčania založený na účelne statických kompozíciach obrazu a singulárnych, vertikálno-horizontálnych jazdách či nenútené texty piesní jemne odznievajúce v druhom pláne - je už potom "len" vzrušujúcim prídavkom. Wes, určite sa nemeň.

Žánrovka? Ale kdeže...vášnivý pokus asi áno, ale koncepčný tvar teda nie. Neorganizovaná kombinácia jednotlivých vyjadrovacích prostriedkov zaváňa prvoplánovosťou a herecky mi to - až na úsmevne vypečeného Gogála a garážového šmelinára Cinkotu - príde nezvládnuté. Vidno, ako veľmi sa Kroner snaží priblížiť k európskym štandardom, ale zatiaľ na to nemá, v prvom rade je nepôvodný a v niektorých momentoch mu škrípe aj základný pacing. Ak mu niekto niekedy napíše plnokrvný, resp. aspoň nedementný scenár a ako režisér sa skonsoliduje, nájde rovnováhu medzi tým, čo chce povedať a ako to podať, niečo zaujímavé by z toho nakoniec mohlo aj vyjsť. Avšak pochybujem...

L. Ron Hubbard by zaručene tleskal ve stoje, kedže tu jeho zarytý obdivovateľ Cruise predvádza úkážkovo upätý a oskarový kalkul z ktorého sa hlavne pri romantickej línii robí docela mdlo. Cuba je excelentný pokiaľ hrá sám na seba a okolie, akonáhle dôjde k privátnym konverzáciam s Tomom, zaváňa to afektom. Snímok to bol svojho času pre mňa a tata kvôli tématike hráčskeho agentstva určite prestížny a až dodnes si z neho vybavím niekoľko hodnotných okamžikov, ale z dnešného pohľadu sa už jedná skôr o jemne polopatistický a tvrdo ukecaný pokus o dojemnú drámu s ponaučením...

Sorkin to je (v poslednej dobe) stávka na istotu. Ten chlap vie ako napísať zaujímavé postavy, uvedomuje si ich zraniteľnosť a zároveň výnimočnosť a takisto vie za čo sa oplatí bojovať. Za témy (v tomto prípade, kvapkami potu a zákulisnými procesmi odmakané méty), ktoré by chcel zdolávať nejeden nadšenec, ale poväčšinou, kvôli slabej prezieravosti či naopak prílišnej pompéznosti sa to dotyčnému nakoniec nepodarí. Buď sa roztopí pod nánosom neprimeraného patosu zakladajúceho si na (napr.) krátkozrakom prednášaní ľudových múdier alebo neprestajne onanuje nad doslovným adorovaním vybraného subjektu (= športu) prostredníctvom "akčného" napodobovania. Aaron je však (aj za prispenia pevnej ruky Benetta Millera) iná liga, liga v ktorej sa síce vyhráva, ale zadarmo sa nič nedostáva, hrací priestor v ktorom sa emócie očakávane dolujú, no hlavne vtedy keď si to okolnosti fakt vyžadujú, je to jednoducho miesto kam sa človek so zmyslom pre významové nuanse či detail ako taký rád vydáva a sklamaný takmer nikdy neodchádza. Inými slovami sa tu stretávame s niečim - čo do prirodzeného športového sentimentu a číselných prepočtov/štatistík - perfektne vyváženým, ku prospechu veci odprosteným od zbytočných rodinných/milostných odbočiek, akumulovaného heroizovania a početných, do seba zahľadených slowmotion sekvencií. Niektorým príbuzným kúskom sa to vďaka zručnému spracovaniu a srdcu na správnom mieste tolerovať dá ("Any Given Sunday", "Miracle"), podaktorým sa zas ono bagatelizovanie diváckych potrieb skrz vyššie uvedené presľapy - aj napriek pozoruhodným námetom - prijať len tak ľahko, bez výčitiek nedá ("Jerry Maguire", "Damned United") a preto s otvorenou náručou vítam práve filmy typu "Moneyball". O tom, že "nemožné neexistuje" vypovedajú skromne, a pritom intenzívne, dokážu navodiť vnútorné chvenie, a nemajú potrebu vydierať a v neposlednom rade, zdôrazňujú tŕnitosť i krásu životných ciest ktoré si z neúspechu, z nedosiahnutia cieľa, hlavu nerobia a idú ďalej...ten cieľ totiž nemusí byť vždy, tým najpodstatnejším.

7:59…7:60. Vitajte v nevyspytateľnom labyrinte latentných metafor, pôsobivo prapodivného humoru a frivoľného naratívneho skotačenia Quentina Dupieux. Kto už tohto zanieteného maníka ako tak pozná, tak v podstate vie, čo ho čaká a tento ďalší meta-absurdistán ho potom nemôže prekvapiť, ale skôr opakovane rozjariť. Po hulvátskom/narcistickom gangu Chivers ("Steak") a vraždiacej pneumatike s telekinetickými schopnosťami Róbertovi ("Rubber"), tu máme - opäť len na prvý pohľad - triviálnu premisu o postrádajúcom psovi Paulovi, ktorá je neskôr rozvedená do relevantného apelu na dôležitosť hodnotového rebríčka a napokon sa dotýka až otázok bytostného charakteru...síce okrajovo a nepohodlne, ale dotýka. Priamych odpovedí či ľahko dešifrovateľnej filmovej artikulácie sa však nedočkáme, na to je Q.D. až moc sčítaný a preto sa radšej spolieha na dve dovednosti pozorného diváka, (1.) nepovyšovať logiku nad poetiku a (2.) vedieť abstraktne čítať. Ak to dotyčný nedokáže, "Wrong" bude preňho s najväčšou pravdepodobnosťou wrong skúsenosť po ktorej sa obohatený, asi moc cítiť nebude. U mňa nadmerná spokojnosť a zároveň ujistenie, že Q.D. má čo povedať a jeho rukopis je naozaj jedinečný; a to aj napriek priznanej inšpirácií svetoznámymi režisérmi. Tam je Buñuel, Kaufman, Lynch, ale aj Resnais alebo Coenovci. Žiadne zbabelé vykrádačky či plagiátorské prasačiny sa však nekonajú, jednotlivé analogizmy sú zasadené do autorského, podľa vlastných pravidiel fungujúceho fikčného sveta, skrz ktorý Q.D. tieto tvorivé aspekty šlendriánsky necituje, ale šikovne parafrázuje…aby nakoniec obhájil to, v čo sám verí - svojbytnosť svojej imanentnej a "na hlavu postavenej" vízie. Záverom treba dodať, že audio-vizuálna zložka je výborne zosúladená, casting presne sedí do zvoleného príbehového mustru prestriedavajúceho motívy (dez)ilúzie, sebazaprenia, naivity, úniku, nonsensovosti ale aj dobra a zla (uradujú hlbokomyseľný Master Chang, hotentotský sused Mike, lajbavý detektív Ronnie a samozrejme utrápený nešťastník Dolph) a momenty spadajúce do neoficiálnej kategórie WTF stoja zas raz za to. Takže merci beaucoup a čoskoro sa, Marilyn, vidíme.