Cracker

Na tomto seriály ma najviac bavila kamera v momentoch, keď si lekári zrovna niečo uvedomili, resp. si pospájali spojitosti...  Indickí kolegovia by boli na tieto zábery hrdí :)

Goofy chlapík, ktorý sa pri sólovaní radil medzi najvyššiu špičku, podľa niektorých aj nad samotného Honnolda... Česť jeho pamiatke...

Zážitok z kina sa bohužiaľ ani len trošku nepriblížil tomu knižnému. Neočakával som, že režisér sa bude držať predlohy do bodky, no aj napriek tomu som bol nepríjemne prekvapený... Od zlého castingu, cez nevyužitý potenciál až k doslova zlému, povrchnými vtipmi naplnenému, scenáru som jednoducho nedokázal odpustiť ten pokles kvality. Pre tých šťastlivcov, čo knihu čítali ale ešte nevideli film, rozhodne odporúčam aby to tak ostalo aj v budúcnosti. Peace & live long Allan Karlsson...

REALLY? Tú lámanú angličtinu som vydržal počúvať len hodinu a moje uši sa mi zato určite raz pomstia!

Lepšie neskôr ako nikdy, tak sa to hovorí? Neviem, čo by na túto otázku odpovedal samotný Rodriguez, no podľa toho, čo som mal možnosť vidieť, zrejme by sa začal rehotať... Dokument samotný nie je až tak vydarený, ale ten obsah. Ten obsah, príbeh, osud, život... Celé je to tak neuveriteľné a krásne. A čo viac, tá hudba je naozaj skvelá, juhoafričania proste vedia, čo je dobré. Mr. Rodriguez it has been an honor...

Prebrať sa z kómy po 10 rokoch a zistiť, že už vám nieje 14 znie naozaj hororovo. Yutaka je s tým však od začiatku zjavne celkom zmierený a neprechádza žiadnou psychologickou traumou. A možno práve preto tento film nie je taký skvelý, aký by mohol v skutočnosti byť. Kiyoshi Kurosawa to pojal celé v skutku ležérne. Na hlavného hrdinu ako aj na celý film sa pozerá veľmi jednoducho a s pohodou. Tempo už plynie typickou rýchlosťou, teda sa vlečie ako je to len možné. Napriek tomu som však ani nezaregistroval, že tých 109 minút už uplynulo. Paradoxné. A paradoxné nie je len to, ale to by som už dával spoilery, a to ja nerád. Každopádne, Ningen gokaku je zaujímavý po všetkých stránkach, najmä ten idiotsko-idiotský koniec. P.S. Neznášam Aikawu!

Haebaragi je typ filmu kde čakáte dlho, predlho na klimax, ku ktorému sa schyľuje už hádam od prvej minúty. Logicky teda máte veľké oči a očakávate veľkolepé finále, ktoré... Ktoré nepríde! Približne 3/4 minutáže sú vlastne len takým prológom, ktorý vedie k nepeknému sklamaniu. Mne osobne sa však práve tieto 3/4 veľmi páčili, film pôsobil veľmi prirodzene a príjemne. Tu nám však režisér silou-mocou začne tlačiť kaleráby, celú túto dobu buduje prehnané očakávania a tesne pred koncom už takmer nič nefunguje. Film sa stáva obyčajným, dokonca tuctovým a zápletka s vyvrcholením je prakticky nudná. Aj napriek tomuto si neviem predstaviť lepší koniec, viem si ho však predstaviť lepšie natočený :)

Horor bez zrnka atmosféry?! Zato s logikou a IQ imbecila. Do týchto dvoch vetičiek, by sa dal zhrnúť tento, ešte som tu nevidel tak, preceňovaný film.

Che sau by mohli pod slovom klišé uvádzať v slovníku. Príbeh je jednoduchý, predvídateľný a človeku je až do plaču zo všetkých tých hlúpych ,,čiernobielych'' scénok. Tento konflikt dobra a zla aplikovaný do prostredia hong-kongských ulíc je skôr typickým prvkom nemenej hroznej Kobry 11 a vlastne ak si predstavíte na mieste hlavného hrdinu Semira Gerkhana, dojem ostáva rovnaký. Počet zdemolovaných áut a mŕtvych policajtov je priamo úmerný množstvu divákových zívnutí. Nemenej ma iritoval scenár. Alebo skôr tých pár replík, ktoré odzneli medzitým ako polícia naháňala zločincov po dialnici, v Nissanoch. Nissany tu pre mňa boli skôr, až veľmi nostalgickou záležitosťou, a to predovšetkým 240SX, krásne to auto. K ďalším dieram v logike, najmä z naháňačky v garáži, sa už ale nebudem vyjadrovať, lebo by som už nedokázal obhájiť tie 3 hviezdy, ktoré som filmu len-tak-tak udelil. :)

Sám seba sa pýtam či som niekedy videl lepší klasický kung-fu film ako je práve tento. A jediné čo ma napadá je už len ''novší'' Jing wu ying xiong a nejaké Chanove komédie. Zan xian sheng yu... však exceluje po takmer každej stránke, ak si teda nebudeme všímať pofidernú prácu zvukárov. Sammo Hung tentoraz zo svojho filmu vyžmýkal čo to dalo. Tak napríklad jednoduchý ale zaujímavý príbeh a vlastne celý film sa niesol v takom jednoduchom ale o to viac pohodovom duchu. Aj keď niekto zomrel, režisér ma v ďalšej scéne dokázal pohodlne rozosmiať, neviem či to bol síce zámer, ale beriem to ako pozitívum. No a humor tomuto filmu rozhodne nechýbal, vlastne každá scéna ktorú si strihol sám Sammo Hung mi naťahovala kútiky. Súboje až na ten posledný boli všetky prekvapivo realisticky spravené, čo sa mi teda veľmi páčilo. S wing-chun som mal nejaké skúsenosti a vždy si rád pozriem snímok, kde figuruje práve tento druh kung-fu. Ku koncu len toľko, že film je skvelá žánrovka, plná vypätých súbojov, typického suchého humoru a skvelého Samma Hunga.