jakeer

Je to autentické, je to surové, Škandinávci by sa nemuseli za podobný počin hanbiť. Neopozerané tváre hrajú veľmi slušne a ani tie opozerané sa nenechávajú zahanbiť. Solčanskej takéto spoločenské filmy idú, mám jej tvorbu neporovnateľne radšej než ľudovejšieho Bebjaka.

Tuto z ČSFD sa dozvedám, že Emma Thompson sa naozaj pre tento film odhalila a odmietla CGI či dablérku, aby podporila realistickú predstavu o ženskom tele. Ok. Ale to predala svoju nahotu kvôli tomuto? Áno, film sa snaží pôsobiť osvetovo, dokonca aj s nejakou hĺbkou. Ale celá popisovaná situácia mi prišla príliš casual. Myslel som, že z orálneho sexu sa robí veda akurát tak vo filmoch podľa románov Martina Viewegha. Takéto jednoizbovky/konverzačky vo všeobecnosti rád nemám a opäť si žiadnu ďalšiu dlho nepozriem.

Pôvodne sa išlo do kina na iný film a tak som až pri úvodných titulkoch zistil, že ide o remake švédskeho filmu, ktorý som videl pred siedmimi rokmi. Našťastie, z originálu som si pamätal len dve scény.  Zo začiatku som Tomovi Hanksovi jeho rolu neveril. Treba povedať, že rola mrzutého a odmeraného suseda perfektne zapadne do škandinávskeho prostredia, no v tom americkom, kde majú ľudia nacvičené úsmevy a na ulici sa vám prihovorí aj úplný cudzinec to musí kontrastovať ešte viac. Škandinávske filmy v Európe bodujú, lebo sú úplnou protiváhou tých amerických. To preto americké remaky zvyknú končiť prúserom. V tomto prípade tomu tak nebolo, lebo predlohu zamerikanizovali len minimálne. Zostala atmosféra, pomalé tempo a autenticita - teda to, čím sa vyznačujú škandinávske filmy a čím bodoval aj Muž menom Ove. Dokonca aj pátos sa tu vyskytol v minimálnej miere. Nadovšetko zostal funkčný ľudský príbeh a tak to malo byť. Švédska predloha bola výnimočná, toto bola dôstojná replika.

Dexter je môj najobľúbenejší seriál vôbec a tak si nemôžem nevšimnúť obrovskú inšpiráciu v prípade Barryho. Hlavne v úvodných epizódach je podobná dramatická hudba, podobný vraždiaci outfit a v mnohých prípadoch aj Barryho mimika nápadne pripomína Dextera (obaja hereckí predstavitelia sú podobné typy). Samozrejme, napokon si seriál našiel vlastnú tvár a výsledok je viac než fajn. Balansovanie medzi komediálnou a dramatickou rovinou je vymyslené umne a navzájom sa nedegradujú. Ak niečo degraduje vážnosť dramatickej linky, tak je všetko okolo mafie. Malo to asi seriálu dodávať punc komiksovosti, ale všetci mafiáni sú skôr karikatúrou. Čečenská mafia nemá nič s Čečenskom, bolívijská zas s Bolíviou. Výborne sa však rozohravajú ostatné vedľajšie postavy (najmä linka okolo divadla a neskôr televízie je výborná), v tretej sérii mnohokrát odsúvajú titulnú postavu na vedľajšiu koľaj. Potenciál Barryho ako postavy sa ku koncu vyčerpal a ak naozaj bude ešte štvrtá séria, som zvedavý, ako tvorcovia z toho vykorčuľujú. Long story short: seriál odporúčam.

Ako súťažný šachista som v čase vydania seriálu a teda jeho najväčšieho ošiaľu sledovanie opomenul. Hoci som predtým už videl niekoľko filmov s Anyou Taylor-Joy a viem, že je to jedna z najtalentovanejších mladých herečiek. V Dámskom gambite odviedla svoj štandard, špeciálny kredit musím uznať predstaviteľke Beth v detských rokoch, ktorá bola skvelá. Súťažný šach je v seriáli vyobrazený nepresne, no zväčša pre potreby rýchlejšiho tempa a lepšej dramatizácie (vážne partie sa hrajú bleskovým tempom, hráči si nerobia zápis partie, pred partiou si nepodávajú ruky...). Rozumiem však, že drvivá väčšina divákov sú nešachisti a čo ja môžem vedieť, že koľko filmov trebárs o bejzbale, ktoré som v živote videl, bolo natočených verne. Beth sa v príbehu stretáva s neľahkým osudom - takmer všetci nároční súperi z jej začiatkov sa neskôr stanú sympatickými vedľajšími postavami, chcú ju trénovať a ošukať. V šachovej realite je však toto vzhľadom na výrazný rodový nepomer údelom aj oveľa menej talentovaných a atraktívnych hráčok. Veľký šachový triumf USA nad dovtedy suverénnym Sovietskym zväzom sa v realite podaril o štyri roky neskôr ako končí dej Dámskeho gambitu (konkrétne titul majstra sveta pre Bobbyho Fishera) a to je vec známa aj nešachovej verejnosti. Taktiež stojí za pováženie, či by sa sovietski hráči práve v excitovanom roku 1968 správali tak prívetivo k americkej imperialistickej šťande (a nemali by veľmi na výber). Ale ako hovorím, nie je to dokument, ani dokudráma, ale Netflix, tak prižmúrim jedno očko. Inak je to výborne vystavaný dramatický seriál, od detských čias v sirotinci až po veľký triumf. Hviezdičku však strhávam za ten sentimentálny, ba až béčkový záver.

Svetonázor Rickyho Gervaisa je všeobecne známy, no tuto sa mu ho podarilo prepašovať do seriálovej tvorby, keď sa skryl za postavu čerstvého vdovca, ktorému jeho nepríjemné životné pravdy okolie vzhľadom na jeho stratu toleruje. Absurdný humor sa tu nájde, ale vo svojej podstate to je vážny, ergo smutný seriál. Jednotlivé epizódy sú repetitívne, ba až schematické a v tom spočíva čaro celého seriálu. Vďaka opakujúcemu sa motívu môže sledovať vývoj hlavnej postavy, no aj tých vedľajších. Záverečná tretia séria bola poznamenaná tým, že sa Rickymu na to dve predstaviteľky sympatických vedľajších postáv vysrali. Záver zostal otvorený.

Ťažko uchopiteľný seriál. Na Facebooku som si pýtal tip na dobrý sitcom a FB priateľ mi poradil Kominského metódu - vraj to sitcom nie je, ale produkoval to Chuck Lorre. Ja som vždy - keď som mal obdobie sledovania seriálov - rád na preskačku kombinoval dramatické seriály a sitcomy. A v tomto prípade je problém, že Kominského metóda nie je ani komediálny a ani dramatický seriál. Je to odľahčený vhľad do starnutia. Najprv som si hovoril, že nebyť Douglasa, nemá cenu to pozerať. Neskôr som si obľúbil aj Arkina a jeho vzájomnú chémiu s Douglasom. Problémom je záverečná - tretia séria. Koniec druhej série to ťahal zjavným smerom a to k boju Sandyho s rakovinou a pomoci jeho najlepšieho kamaráta Normana. No Arkin sa rozhodol, že tretiu sériu už nedá, jeho postavu nechali umrieť a vydali stanovisko, že to bolo od začiatku tak plánované. A tak sa Sandy z rakoviny zázračne vylieči, vykúpenie nachádza v uzmierení s exmanželkou, kde pre zmenu zas ona umiera na rakovinu a napokon obrovská životná satisfakcia pri preberaní Emmy (tento motív Chuck Lorre zopakoval z TBBT, ktorý sa končil Sheldonovým preberaním Nobelovky). No problémom tretej série okrem citeľnej absencie Arkina je to, že sa to stalo mnohokrát fraškou a mnohé postavy zradili svoje charaktery (Normanova milenka, dcéra aj vnuk, Mindyin starší priateľ, atď). P.S. Seriál bol požehnaný mnohými hviezdnymi epizódnymi rolami, no mne paradoxne najviac ulahodil Elliot Gould. Je to jeden z najvtipnejších a najnedocenejších hercov Hollywoodu. Všade, kde hral, bol skvelý - či už ako otec Rossa a Monicy v Priateľoch, alebo ako Ezra v Rayovi Donovanovi. A jeho epizódna rola bola skvelá, megavtipná a prial by si ho ešte niekde vidieť.

Obidva diely som ako dieťa rád pozeral na VHSke a miloval som najmä druhý - letný počin. No prvý raz po zhliadnutí dospeláckymi očami musím ohodnotiť na plnú šupu práve jednotku. Film veľmi autentický a dobre vymyslený. Akosi sa tu dá pochopiť pozícia všetkých troch - matky, otca aj malého syna. Režisérka inšpirovaná vlastnou životnou situáciou osamelej matky, ktorej syn nahovára ženíchov. Na tú dobu veľmi progresívny, ba až feministický počin. Uprostred tuhej normalizácie nie sú hlavnými postavami dojička či traktorista, ale baletná tanečnica a horolezec zdolavajuci osemtisícovky, čo je ďalšie plus. Preissová a Němec výborní a to samoúčelná živelnosť Tomáša Holého je v tomto prípade režisérsky ukočírovaná ku prospechu veci. Tento štyridsaťpäť ročný film sa nemusí hanbiť ani dnes, v konkurencii moderných artových filmov zo Škandinávie.

Taliansky originál ma narozdiel od všeobecného nadšenia neohúril, ale herci aspoň do toho dali srdce a roly im sadli. V tejto federálnej verzii som neveril postavu žiadnemu hercovi a navyše ešte viac vynikala debilnosť a neprirodzenosť dialógov najmä z úvodu filmu (čo bol problém aj originálu). Je to bez duše vyprodukovaná replika - je komické, že postavy mali dokonca aj podobné oblečenie ako v talianskej predlohe.

Páčilo sa mi, ako režisér prepojil všetky tie nepopulárne subžánre do jedného celku a vytvoril tak funkčný príbeh. Áno, je to horor, lebo film o kanibaloch ním musí byť. Áno, je to road movie, lebo človek s takouto vášňou sa musí logicky premiestňovať. Áno, je tam romantika, ale vďaka nej prenikáme do vnútra postáv a lepšie im porozumieme. Na to, aká je hlavná téma exponovaná, je film prekvapivo civilný. Žiadne samoúčelné policajné naháňačky, ktoré by sa prvoplánovo pýtali. Samozrejme, viaceré podobné filmy sú dnes situované do osemdesiatok, lebo v dnešnej dobe je človek vďaka technológiám oveľa ľahšie vytrackovateľný. Zároveň, ak by tento film vznikol naozaj v osemdesiatych rokoch, tak by hlavná ženská postava bola naivná ujačaná hlupaňa. Preto réžii a scenáru kvitujem, že hlavná hrdinka bola silnou ženou. Jednu hviezdičku odoberám za záver a v podstate celú linku so Sullym, ktorá ako jediná v filme zaváňala samoúčelnosťou. Neviem však, či film odporúčať, nie každý ho strávi (he, he, he).