Dado

Pomalé tempo ešte nemusí predznamenať filmovú pohromu, no v kombinácii s menami svietiacimi v kolónkach "réžia" a "scenár" u mňa výsledný produkt už vopred vyvolával obavy z ďalšieho zabitého večera. Muž, ktorý nebol však dokázal veľmi rýchlo rozvíriť všetky moje predsudky a dokonale ma vtiahnuť svojou poctivo budovanou atmosférou do príbehu, aké sa už dnes točia len zriedka. Nemal som dokonca ďaleko od toho, aby som siahol po najvyššom hodnotení. Ku koncu však akoby Coenovci začali strácať pevnú pôdu pod nohami a neboli schopní prísť s nápadom, ako tento neobyčajný noirový počin o mĺkvom holičovi a jeho (ne)dokonalom pláne na patričnej úrovni zakončiť. A tak je záver asi to jediné, čo na tomto filme oceniť nedokážem, no o to viac ma to škrie. Hoci možno som ho len, podobne ako absurdnú posadnutosť bratskej dvojice mimozemskými lietajúcimi objektami, jednoducho nepochopil. (80%)

Porovnanie Dark City s Matrixom tu využíva vďačne každý druhý užívateľ, ja si v tomto smere vystačím s krátkym konštatovaním. Proyasov film ma možno zaujal svojím námetom o niečo viac, na poli celkového spracovania ale od Wachovských utŕžil výraznú, hoci nie úplne zdrvujúcu porážku. Spracovanie chladného, temného sveta, ktorý skrýva tajomstvo väčšie, než si ktokoľvek z nás na začiatku dokázal predstaviť, je podmanivé, rovnako chladný a navyše neprístupný je však aj samotný príbeh, ktorý kúsok po kúsku skladá skvelý Rufus Sewell. A kým spočiatku sa až nepríjemne ťahá, v závere je priam nečakane unáhlený a ani zďaleka nie tak rozvinutý, ako by si zaslúžil. Túto dieru by zrejme s prehľadom dokázalo zaplátať pokračovanie, ktorého sme sa však nikdy nedočkali a film ako samostatný celok tak vo mne zanechal po boku viacerých kladných pocitov aj pachuť nedotiahnutej roboty scenáristu. (60%)

Pri myšlienke preniesť legendárny príbeh Bonnie a Clyda si jeden predstaví skôr svižný príbeh plný dramatických momentov. Poňať tento námet ako trpezlivú kriminálku s nádychom westernu, ktorá okrem očakávaného záverečného masakru zvýši otáčky len pri jednej neprehľadnej naháňačke, tak vyznieva trochu neobvykle. Vo výsledku tak fungovanie podobného spracovania závisí najmä od rozpoloženia samotného diváka. Osobne mi pomalé tempo sprevádzajúce počiatočné zoznamovanie sa s ústrednou dvojicou v podaní Costnera a Harrelsona (herecky vyniká predovšetkým druhý menovaný) vyhovovalo, ich zdanlivo bezvýsledné blúdenie vyprahnutou krajinou ma ale bavilo už o niečo menej. Našťastie však film má oporné body, vďaka ktorým nemôžem tvrdiť, že by ma v niektorom okamihu prepadla skutočná nuda, pri ktorej by mi bolo milšie sledovať i pohyb sekundovej ručičky na hodinkách. Napriek tomu by som však asi uprednostnil dynamickejšie spracovanie; možno mi v tomto smere ulahodí polstoročie stará snímka Arthura Penna. (65%)

Z času na čas sa mi pri výbere filmov, z ktorých mám pocit, že by ma mohli baviť, podarí šliapnuť úplne mimo, a toto je jeden z tých prípadov. Respektíve, možno to bol správny krok, ibaže s oneskorením prinajmenšom jednej dekády. Byť totiž v ich veku, tak by ma pirátske dobrodružstvo násťročných sopliakov zrejme dokázalo spoľahlivo vtiahnuť. Dnes už však vidím predovšetkým rozpačitú snahu natočiť Indyho pre deti, ktorej akékoľvek pozitíva (hudobná stránka, príjemná dobová atmosféra a občas i nejaký ten zábavný okamih) dokázali u mňa bezpečne udupať nesmierne uškriekaní hlavní hrdinovia, nevtipne ťarbaví záporní hrdinovia a putovanie oboch týchto skupín, ktoré vo mne nezanechalo žiaden výraznejší dojem. Asi to teda nebol práve najlepší spôsob, ako sa zoznámiť so scenáristickými schopnosťami Chrisa Columbusa, ktorého som doteraz poznal len ako mimoriadne zručného režiséra. (40%)

Minimálne časť tohto filmu som mal možnosť vidieť prvýkrát už asi pred 15 rokmi v televízii, kedy ma ale ešte ako malého chlapca nedokázal príliš zaujať. Dnes, len pár dní potom, čo som ho konečne zhliadol celý, môžem na adresu tejto matnej spomienky povedať len toľko, že niektoré filmy človek dokáže v plnej miere doceniť až vekom. Na Matrix sa totiž momentálne nedokážem pozerať inak, ako na jeden z najlepších akčných sci-fi filmov (ak nie vôbec najlepší), aké som mal možnosť v živote vidieť. A myslím, že v tom je zahrnuté úplne všetko. (95%)

Druhý diel dračieho dobrodružstva sa mi pred piatimi rokmi vryl do pamäte ako výstavný príklad toho, ako by malo vyzerať pokračovanie úspešného filmu. Aj preto som mal od posledného čriepku dotvárajúceho celú trilógiu nemalé očakávania. Tie sa však napokon úplne naplniť nedokázali. Problém vidím predovšetkým v nevýraznom zloduchovi a príliš skratkovitom príbehu (i onen Skrytý svet nám tvorcovia poodhalia len na pár chvíľ), ktorý navyše za predchodcami zaostáva nápaditosťou a prekonáva ich infantilnosťou. Stále je to však dobrá zábava, ktorá sa opäť môže pýšiť bezkonkurenčnou animáciou, citlivým hudobným sprievodom Johna Powella a napokon i nádherným zakončením príbehu Štikúta a Bezzubého. Môžem preto bez výčitiek svedomia prehlásiť, že som si film aj napriek vyššie vypichnutým nedostatkom a taktiež nesmierne otravnému dabingu Jaya Baruchela dokázal užiť. (75%)

V podstate ani nemám nič, čo by mi poslúžilo na obsiahlejšiu kritiku - Miracle Workers majú skvelé obsadenie, originálny nápad, vtip a spád. Ako celok to však pôsobí úplne jednoduchým dojmom, akoby šlo o prácu tímu, ktorý si poctivo, no bez výraznejšieho zápalu odmakal to, čo dostal príkazom zhora. Inými slovami, chýba tomu niečo navyše, akási nadstavba, ktorá dnes oddeľuje nadpriemerné až výnimočné seriály od zaujímavých, no ľahko zabudnuteľných jednohubiek. (65%)

Tlmočník nie je zlým filmom. Od počinu, ktorý dokázal ovládnuť odovzdávanie filmových cien (hoci "iba" tých slovenských), som ale predsa len čakal viac. Na road movie je to veľmi fádne a ako sonda do životov dvoch ľudí, ktorých rodičia stáli na opačných brehoch rieky a ich činy, respektíve osudy, následne ovplyvnili aj samotné deti, zase príliš plytké. Predovšetkým postava samotného tlmočníka je vytlačená do úzadia potomkom nacistického dôstojníka a narozdiel od svojho protipólu neprejde takmer žiadnym vývojom. To je však z istého uhla pohľadu aj výhodou filmu - Peter Simonischek podáva vynikajúci herecký výkon, zatiaľ čo Menzel svoje repliky v oboch jazykov len mechanicky a navyše s hrozným prízvukom odrapkáva. Každopádne, pri súčasných náladách v našej spoločnosti by príbehov zaoberajúcich sa dôsledkami zvrátenej ideológie, ktorá stála za rozpútaním najväčšieho vojnového konfliktu minulého storočia, malo byť vyrozprávaných čo najviac. Snáď sa to však Petrovi Bebjakovi už čoskoro podarí o niečo lepšie. (60%)

Villeneuve sa nedokázal vyhnúť veciam, ktoré som svojho času vyčítal už Scottovmu kultovému počinu. Príbehovo to ani tentokrát nie je nálož invencie a scenáristickej výnimočnosti, tempo by zase dosiahlo ideálne parametre, pokiaľ by sa niektoré scény zostrihali a iné upustili od hry na umelecký dojem, ktorú aj tak väčšina divákov úprimne neocení. No napriek všetkému Blade Runner 2049 v úlohe vtiahnuť ma do celého diania obstál omnoho lepšie ako jeho predchodca. Dokonca sa mu to podarilo do takej miery, že až na niekoľko okamihov, ktoré spomínam vyššie (a aj to nie úplne všetky), som nevnímal plynutie času a vyše 160 minút mi ubehlo skôr, ako tomu neraz býva i pri filmoch s o hodinu kratšou stopážou. Tesne po zhliadnutí som dokonca uvažoval o najvyššom hodnotení a keby po ústupe prvotného nadšenia na povrch nevyplávalo pár ďalších nedostatkov (napr. trestuhodne nevyužitý záporák Jareda Leta), skutočne by som ho udelil. Napriek tomu však musím kanadskému režisérovi uznanlivo zatlieskať - moje očakávania, hoci skôr opatrné než prehnané, dokázal s prehľadom prekonať. (80%)

Takže už konečne chápem, prečo sa tento film v tunajších kinách distribuoval len s titulkami. Christopher Robin možno vychádza zo svetoznámej detskej rozprávky, svojím príbehom sa však prihovára skôr dospelým a nič na tom nemení ani otrepaný, no zrejme nevyhnutný záver. Väčšinu času, ktorý je venovaný hľadaniu zdanlivo neexistujúceho vnútorného dieťaťa v dospelom Christopherov, sympaticky a presvedčivo stvárnenom spoľahlivým Ewanom McGregorom, sa film navyše nesie v pochmúrnej nálade. Tá občas dokonca nebezpečne kolíše nad depresívnou priepasťou, no od pádu do nej nás našťastie zachraňuje prítomnosť plyšových hrdinov, ktorí sú vtipní, ale nie smiešni, a občas zo seba akoby náhodou dostanú i myšlienku, nad ktorou sa človek musí pozastaviť. Od typickej Disneyho produkcie to teda má ďaleko ako Macko Pú od správnej životosprávy, no mne osobne toto chvíľkové vybočenie zo zabehnutých koľají určite neprekážalo. (80%)